Desať Alžbetkiných zásad pri obliekaní

Maminka, dostala som nápad. Vieš, ako niekedy spolu bojujeme s obliekaním? Vždy hovoríš, že to je pre teba nočná mora do niečoho ma dostať. Upraviť ma. Pre mňa to tiež nie je príjemné, keď ma súkaš do niečoho úzkeho, širokého, krikľavého, motýlikového (mám rada vláčiky), škrabľavého, pichľavého, teplého, škaredého… A nedá sa mi nevyjadriť protest. Tebe sa to povie, keď nemáš nad sebou nikoho, maminka, kto by do oblečenia súkal teba. Ty si vždy otvoríš skriňu, niečo povyberáš, zladíš, poskúšaš. Strašne sa mi to páči, ako to robíš. Keďže chcem zopakovať všetko, čo robíš ty (lebo sa mi to neskonale páči), mohla by si ma občas nechať… Nie? Alebo vieš čo? Tu ti poviem mojich desať zásad pri obliekaní.

1. Výber. Nechaj ma, prosím, vybrať si oblečenie. Podľa seba. Aspoň raz za čas. Alebo aj častejšie. Skriňa je plná na prasknutie, snáď tam nie je kúsok, ktorý by sa ti nepáčil. Už som ti vravela, že to chcem robiť ako ty. Ak je vonku zima a ty chceš pre mňa niečo konkrétne, vyber aspoň viac verzií a mňa nechaj vybrať. Si strašne šik mami, tvoj štýl sa mi páči, aj ja chcem nájsť svoj. Mne vôbec nezáleží na tom, čo povie babka. Veď aj ona sa raz obliekla tak, že vyzerala ako papagáj. A dedko? Ten je furt špinavý, čo toľko robí na záhrade. A tatko neznáša ten dlhý úzky podbradník ku košeli a nenútiš ho nosiť to.
2. Neboj mami, mne nevadí ani ružová, ani čierna, ani žltá, ani modrá, ani zelená, ani hnedá. Sú to zaujímavé farby a ja si chcem vyskúšať všetky. Viem, že ružová nie je len pre dievčatká a modrá pre chlapčekov. To sa už nenosí, nie? A že sa mi niekedy páči len yellow? No a čo, veď príde čas, keď to bude len red…
3. Ponožky. Neviem ako ty, ale niektoré ponožky mi lezú hore krkom. Sú úzke, sťahujú mi nohu, prsty k sebe a zastavujú krvný obeh. Potom, keď krívam, tak pozeráš škaredo na topánky, alebo keď ti poviem, že ma bolí noha, neveríš mi. Ale mňa škrtí ponožka. Chcem, aby bola pohodlná a dala mojim nohám nadýchnuť sa. A nech ma netlačí.
4. Topánky. Musia byť predsa pohodlné. Ja sa v nich chcem cítiť dobre a nie naopak – topánky sa nemajú cítiť dobre na mojich nohách. Potrebujem topánky, ktoré mi nebudú deformovať prsty do špica. Bolí to. Potrebujem priestor pre prsty aj pre nohu. Pretože keď behám, noha sa mi v topánkach posúva a rozťahuje, keď dopadne na zem. Takže ten centimetrík, pol, hore dole, by mohol byť naviac, čo povieš. Nechcem podpätky, bolí ma z toho chrbát. A nechcem ani tvrdú, ťažkú, sadrovú podrážku, lebo v nej nedokážem ohnúť nohu a ťažko sa mi cvičí, behá, labzuje, skúma… Chcem topánky mäkké, voňavé, farebné. Pokojne s flitrami. A občas môžu aj pískať, veď to je sranda!
5. Spodné prádlo. Nechcem ho, keď je leto. Keď je zima, áno, má pre mňa význam, ako tvrdíš. Keď si sadnem na niečo studené, teplé gaťky sú top. Cez leto je však všetko teplé, gaťky mi paria riťulu. Potom ma tam dolu štípe, cítim sa nepríjemne. Keď k tomu ešte vytiahneš z kúpeľne krém proti zapareninám, z toho ma poráža.
6. Čas. Neponáhľaj sa, maminka, a daj mi čas. Ak sa ponáhľaš, povedz mi to dopredu, aby som sa vedela zariadiť. Musím totiž dať spať macíka, uložiť bábiku, pohladkať mačičky na rozlúčku, pripraviť si hračku do auta… Je toho dosť. A keď nestíham, som rovnako nervózna ako ty.
7. Keď chcem ísť holá, lebo ideme len na výlet do prírody, nechaj ma. Veď vieš. Teta Janka povedala, že tak nachytám najlepšie vitamín D (môžem naň vziať sieťku na motýle). Budem cez kožu vnímať vánok, vzduch, slnečné lúče. Hádam sa babky z dediny nezbláznia…
8. Čiapka. Nedávaj mi vždy čiapku. Áno, keď je silné slnko a mám na hlave len pár chlpov, tak asi to bude dobré. Veď páli. Keď fúka vietor, jasné, že budem radšej, keď mi nenafúka do uší. Keď mrzne, nechcem aby mi odmrzli, ako tvrdí babka. Bez uší sa to nedá. Dedkovi tiež mrzne nos. Škoda, že nemá naň čiapku. Ale keď ju zhodím, lebo sa mi vietor nezdá silný, lebo sa cez horko potím, lebo nemrzne až tak moc, tak ma nechaj. Aspoň chvíľu. Veď napokon možno sama usúdim, že predsa len ju chcem späť.
9. Nesúhlas. Keď ma dačo tlačí, máme dve možnosti – buď ma to vážne tlačí a je to neznesiteľné, maminka. Môžeme sa dohodnúť, že si to napokon predsa len nechám. Ale v tom prípade ma nechaj si poplakať, fakt je to hrozné. Vynervačím sa a skúsim sa s tým zmieriť. Druhá možnosť je, že ma to tlačí tak, že je to na mňa priveľa. Takže by sme mohli zvoliť niečo inšie, ak by sa dalo, čo povieš? Aby sme neboli nervózne obidve, keď napokon vyjdeme konečne von. A ono by ma to tlačilo, kúsalo, škriabalo ďalej.
10. Neobliekaj ma zbytočne do mnohých vrstiev. To, že je tebe zima, neznamená, že aj mne bude. Raz ste sa s babkou divili, keď v správach ukazovali malé detičky niekde na severe behajúce na jeseň bosé po zemi. Sú predsa zvyknuté. Ja viem, že podlaha je u babky ľadová. Veď keď ma studí, sama si vypýtam ponožky. Ale vonku to také ľadové nie je, pretože vonku nie je dlažba. Tam je zem, kamene, piesok, tráva, kvety… Pichliače tiež, ale ja to chcem skúsiť. Okrem toho sa mi lepšie behá, keď mám bosé nohy. Aj keď je dole bunda, lebo práve nefúka.Nejako sa už dohodneme, dobre? Aby si bola spokojná ty aj ja.

_______________________________
Volám sa Alžbetka. Mám štyri roky. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka

Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami delí o jej pohľad na svet každú stredu.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 10): Ľúb ma takú, aká som

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.