Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 12)

Šesť Alžbetkiných krokov, ako porozumieť hnevu (alebo Čo všetko sa musíme o hneve naučiť)

Maminka. Mám novinku. Do môjho života len nedávno vstúpili rôzne emócie. Najsilnejšou sa zatiaľ stal hnev. Už som ti ho raz vysvetľovala, ale mám pocit, že to treba zopakovať. Vieš, hnev neprišiel ku mne len tak, že – „ahoj, som ujo Hnev. Takýto som. Toto treba urobiť, keď prídem.“ On príde kedykoľvek. Neplánovane a tak, že si ho nevšimnem a často ani neviem, že aha, to je predsa hnev! Napríklad, keď mi kamarát vezme hračku. Niekto mi zbúra hrad. Niečo sa mi nepodarí. Hráme sa a bláznime, smejem sa a zrazu bum, je tu. A ja neviem, prečo. Ako je to možné, že ma vyruší. Potrebujem si ho v sebe upratať. Naučiť sa s ním pracovať, ovládnuť ho. A na to potrebujem čas. A keďže viem, že aj teba môj hnev prekvapil, poďme sa naň pozrieť spolu!

1. krok –  Zoznámte sa, ujo Hnev!

A. Ako si ovládla hnev ty?
Maminka, ty si veľká. A máš s hnevom veľa skúseností. Ako sa tebe podarilo ovládnuť svoj hnev? Ako sa ti to darí teraz? Si úspešnejšia ako ja, alebo ťa tiež niekedy zmorí? Tatinkovi sa to občas nepodarí. Raz mu na nohu spadlo kladivo a on strašne vykríkol a treskol rukou do dreveného trámu. Tak ma to naľakalo, že som sa naňho nahnevala! Ale on za to nemohol. Len som vtedy nevedela, čo robiť a tak strašne som sa bála, že sa mu niečo stalo. Babka sa zase potkla na schodoch. Zachytila sa zábradlia, neboj sa. Lenže vypustila takú salvu slov, že som im nerozumela. Silno kričala, mávala rukami, bolo to smiešne. Nuž, to je hnev. Fuška, však?

B. Pomenujme hnev
Vravela som ti, že občas ani neviem, že ma hnev pochytí. A prečo ma pochytí. Úplne ma ovládne a to ma vydesí. Nerozumiem, čo sa to deje. Ani ako. Zrazu len cítim veľký tlak, napätie, strach, niečo silné. Je to také silné, že to hneď potrebujem dostať von. Tak trieskam rukami, kopem nohami, vrieskam, kričím, len nech to už odíde.

Nedávno som mala skvelú zmrzlinku. Potom som si dala mafin. Výborné. Veľký prísun energie. Mala som pocit, že dokážem všetko. Chcelo sa mi spievať, tancovať, behať, šmýkať sa, točiť všetko a všetkých naokolo. Akosi sa mi to ale vymklo z rúk a dokonca sa mi podarilo dačo rozbiť, mačku som vyhodila do vzduchu, ďalšiu som ťahala za chvost, tatka som treskla po hlave a počas behu som zrazila zo stola všetko, čo sa dalo. A ty, maminka, si začala kričať. A ja som sa nahnevala. Prečo na mňa kričíš, keď dačo potrebujem dostať zo seba von? Keď mi srdce rýchlo bije a ja musím bežať tak rýchlo, ako bije? Nerozumela som, čo sa deje, ani prečo sa zrazu všetko na zlé obrátilo. Veď to bol taký skvelý deň.

Lenže potom si sa zastavila, maminka. Zobrala si ma k sebe a povedala si mi: „Aha, Alžbetka. Teraz si zjedla veľa sladkého. Veľa cukru. Rozumiem, že máš priveľa energie a asi nevieš, čo so sebou. Si aj trošku agresívna k mačičkám. Tak ak chceš, miesto robenia neplechy vybehni von si zabehať, pošantiť, poskákať, čokoľvek chceš.“ Ešte nebola tma, tak som vybehla. A pomohlo! Maminka, naozaj mi to pomohlo! Aj to mi pomohlo, že si sa na mňa prestala hnevať a že si mi vysvetlila, čo sa udialo a čo treba robiť. Pomenovala si mi, že to nie ja som zlá, to nie je moja vina. To je len hnev. Cukrový hnev. Ujec Hnevisko! Takto to je, takto to chodí!

C. Nehnevaj sa na mňa
Raz sme sa na seba hnevali v obchode, pamätáš? Bola si taká nahnevaná, že si mi povedala, že ma už do obchodu nevezmeš. Ja viem, pokazila som to. Chcela som si strašne zobrať aj z toho pečivka, aj z toho, aj z toho, aj tamto bolo zaujímavé, tamto pekne voňalo a to ďalšie malo na sebe čierne bodky! Ale ty si povedala, aby som všetko nechytala. Aha, chodila som po zemi, mám špinavé ruky! Lenže… Moja zvedavosť bola silnejšia ako ja. Nedokázala som odolať. A tak som sa nahnevala, že nemôžem všetko chytať a ty, že všetko chytám. A kričali sme obidve. Prepáč mi, že som sa hnevala. Že sme sa hádali. Nechcela som to a bolo mi to ľúto. Je pre mňa dôležité, aby si sa nehnevala, keď mi niečo nedovolíš a ja preto zúrim.

Prosím, vydrž, hej? Tvoj pokoj je mojím pokojom. Upokojuje ma. Tvoj tichý hlas ma utišuje. Tvoje láskavé slová môj hnev roztápajú. Tvoja náruč, ak na ňu mám náladu a ak ju potrebujem, mi vraví, že som v bezpečí, so svojou milovanou maminkou. Všetko bude v poriadku. Ľahšie sa mi dýcha, keď ostaneš pokojná. Je to ako keď búrka narazí na náš dom. Ja som búrka, ty si dom. Ty pevne stojíš a nekričíš ako búrka. A keď ja, búrka do teba vrazím, nezbúraš sa, nespadneš. Si tam proste pre mňa. Nezmeníš sa na ďalšiu búrku.

_______________________________
Volám sa Alžbetka. Mám štyri roky. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka

Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami delí o jej pohľad na svet každú stredu.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 11): Desať Alžbetkiných zásad pri obliekaní

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.