Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 14)

Šesť Alžbetkiných krokov, ako porozumieť hnevu (alebo Čo všetko sa musíme o hneve naučiť)

4. krok – Čo s tým hnevom narobíme?

Tak, maminka. Poznáme masky hnevu, učíme sa s ním rozprávať, počúvať, čo šepká. Púšťame ho pravidelne von a nikdy ho nezamykáme. Čo ďalej? Čo robiť, keď sme nepripravené? Čo ak sa nezmestí do dverí? Nechce sa mu rozprávať ani dohodnúť? Pozorovala som teda svoje okolie. Tu sú moje zistenia:

1. Babka prvá: Keď sa potkla na schodoch, použila slová, ktorým zatiaľ nerozumiem. Hádam sa ich čochvíľa naučím. Potom si ich odskúšam, či pomôžu. Je pri tom strašne smiešna, keď máva rukami.
2. Babka druhá: Strašne frfle. Zvyšuje hlas a hnevá sa na všetkých. Môžu oni za jej hnev?
3. Dedko: Zmraští tvár a zrúkne. Jeho hnev trvá chvíľu, no je strašidelný. Radšej utečiem.
4. Tatko: Sčervenie a povie – Do prdele! Do kelu! Vykríkne, trieska rukou do steny, aj keď ho to bolí. Chce uja Hneva udrieť?
5. Maminka: Kričíš a funíš ako býk. Zvyčajne niečo schytíš do rúk a hodíš to silno a ďaleko. Používaš slová ako „Ej, bisťu!“ alebo „Kristušád“. Plačeš ako ja. Utekáš sa preč upokojiť. To sa mi nepáči, pretože chcem byť s tebou a bojím sa, aby mi ťa hnev nevzal.
6. Kamarát Miško: Povie, že som hnusná. Alebo hlupák. Neviem, čo to znamená. My tie slová nepoužívame. Sú všetci, na koho sa hneváme, hnusní hlupáci?

A ja? Pamätáš sa na moje prvé hnevy? Vždy, keď som sa hodila na zem, moje ruky a nohy sa nekontrolovateľne hýbali, mávali, kopali, búchali, trieskali do všetkého okolo. Zdá sa, že aj ostatní majú s ujom Hnevom svoje problémy. A spôsoby, ako sa s ním vyrovnať. Chcem si nájsť ten svoj. Zatiaľ mi pomáha, keď si pri mne. Pretože sa bojím. V hneve sa strácam a veľa zabúdam. Ďakujem, že mi stále dookola opakuješ, čo treba robiť. Že nemám búchať do teba, ale do vankúša a hračiek, nie kopať do ľudí, ale do gauča, steny. Ďakujem, že mi vravíš, že kričať a hnevať sa je zdravé.

Hoci je môj hnev výbušnejší a silnejší, trvá kratšie, všimla si si? Ty sa dokážeš hnevať aj celý deň. Ale ja vybuchnem, hnev rýchlo zmizne a všetko je ako predtým. Hnev po sebe vyzametá, je poriadny. A môžem sa hrať ďalej. Už si sa s tatkom čudovala, ako je možné, že naň tak rýchlo zabudnem. Ale veď nemôžem naňho stále myslieť. Drevený vláčik nezastaví len preto, že som sa práve hnevala.

Raz si mi povedala, že hnev a strach sú prepojené. Hnev a zlosť vychádzajú zo strachu. To je zistenie, že aj ujo Hnev má svoje strachy! Možno je strachopud. Dedko by určite povedal: „Šak aj ten hnef je len človjek.“ Na to sa musím poriadne pozrieť. Trochu neskôr, lebo teraz tomu nerozumiem a neviem sa na to sústrediť.

_______________________________
Volám sa Alžbetka. Mám štyri roky. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka

Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 13): Šesť Alžbetkiných krokov, ako porozumieť hnevu (alebo Čo všetko sa musíme o hneve naučiť) – 3. krok –
Hnev je taký chudáčisko

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.