Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 22)

Ako sa ľudia pomýlili: O svetle a tme

Bola raz jedna guľôčka. A tá sa gúľala a gúľala. To bol jej osud, maminka. Guľôčka je predsa guľatá a tak sa gúľa. Pokiaľ sa negúľa, nenapĺňa sa jej osud. Cíti sa stratená, nedokáže sa pohnúť. Byť v pohybe je jej poslanie. Ako čas. Chcem ti porozprávať rozprávku o tejto guľôčke, pretože sa jej stalo práve to. Ostala stáť.

Táto guľôčka sa totiž rozpolila! Rozdelila sa na dve polovice. Dve pologule. Takže prestala byť guľôčkou. Ale pologule sa nevedia kotúľať. Ostali stáť na zemi. Chúďatká! Pribehla som k nim, pretože mi z toho bolo smutno. Aj ony boli smutné. Skúsila som ich zalepiť. Nefungovalo to. Skúsila som ich zlepiť žuvačkou. Nič. Slinami. Nič. Tak som premýšľala.

Keď som sa im lepšie prizrela, jedna pologuľa odrážala svetlo, druhá tieň. A niečo šepkali… Tak som si ich priložila k ušku. Prvá pologuľa bola Svetlo. Vraj ju volajú aj úsmev a šťastie. Pekné spomienky a zážitky. Také, že som sa na nich smiala. Keď som si priložila k ušku druhú, prezradila mi, že ona ja Tma. Tieň. Smútok a nešťastie. Také spomienky a zážitky, že sa mi z nich chcelo plakať.

Keď som sa oboch pologúľ spýtala, čo sa stalo, že sa rozdelili, pošepkali mi. Vraj ich delíme my. Akože? – pýtam sa. Veď svetlo a tma sú dve veci. Keď je tma, nemôže byť svetlo, nie? Kdeže, vravia mi pologule. Vraj svetlo bez tmy existovať nemôže. Tak tomu, maminka, nerozumiem. Lenže – keby tieto pologule existovali jedna bez druhej, nemohli by sa predsa kotúľať! Ale aj tak. Čo s tým majú ľudia?

Nuž, hovorili mi ďalej kamarátky pologule, ľudia nemajú radi, keď sú smutní, nešťastní, keď sa im dejú zlé veci. Ani ja to nemám rada. Áno, ale bez takých vecí by si nevedela, čo je radosť. Raz si smutná, nahnevaná, aby si o chvíľu mohla byť veselá a usmiata. Raz musí svietiť slnko, raz musí pršať. Všetko má svoj význam. Aj chyby musíme robiť, aby sme sa na nich učili. Na druhej strane majú ľudia radi, keď sú šťastní a smejú sa. Ale aj toho sa niektorí boja.

Tak čo treba urobiť? Jáj, Alžbetka, treba presvedčiť ľudí, aby sa nebáli nešťastia, smútku, ani hnevu a zúrivosti. Ani lásky a šťastia. Treba ich prijať za svoje. Pretože našou súčasťou, súčasťou ľudí, je tma aj svetlo. Byť nešťastní a zlostní je v poriadku. Byť smutní má význam. Nesmú sa báť, ale prijať, že v ich vnútri sú aj tmavé, aj svetlé miesta. Nesmú sa za to hanbiť ani to popierať. A potom sa pologule spoja, aby sa guľôčka mohla kotúľať.

A prečo je dôležité, aby sa guľôčka kotúľala? Spýtala som sa. No, Alžbetka, odpovedz si! Tak som chytila pologule, spojila ich, maminka, a kotúľala guľôčku. Po ulici. Bolo to úžasné! Hýbala sa tak rýchlo, odrážala svetlo aj tieň. Radovala som sa. Občas som posmutnela, keď mi zapadla do diery, alebo mi ju uchmatol susedov pes. Musela som ju zachrániť! Tak som si dávala pozor, aby sa neodkotúľala priďaleko, k susedom. Požičala som ju Miškovi. Našiel skvelé miesta, odkiaľ sa dala spúšťať. Potom prišla Kristínka a ukázala, že sa dá hádzať a chytať. Pridali sa ďalšie deti z dediny. Guľôčka nás spojila, hoci sme sa párkrát o ňu aj pohádali. Ale napokon sa s ňou hral každý z nás. Potom sme začali vytvárať podobné guľôčky, rôznych farieb a veľkostí. Kotúľali sme si ich všetci spolu. A pologule ostali spojené.

Alžbetka

Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 21)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.