Alžbetkino desatoro

7. Nechcem byť vždy prvá
(o rozdiele medzi súťažením a spoluprácou)

Bola u nás návšteva. Môj bratranec. Strašne rada sa s ním hrám a hoci je odo mňa starší, rozumieme si. Naháňame sa spolu, hráme s vojačikmi a autíčkami, alebo si kopeme loptu s ujom Maťom. Super! Keď sme si ale sadli za stôl a chceli sa naobedovať, babka nás odštartovala. Vraj, kto zje prvý! Bratranec do seba hádzal všetko jedlo. Ja nie. Pretože som najprv nerozumela, prečo by som mala byť prvá. Vie mi to niekto vysvetliť?

Maminka, veď si ma učila, že jesť treba pomaly, aby ma nebolelo bruško. Že obed mám dobre požuť. To sa nedá, keď to do seba hádžem. To dá rozum, predsa! Treba to vysvetliť babke. A keby som bola prvá, tak čo? Čo ak by bol bratranec smutný? To ja nechcem. Chcem, aby bol veselý, aby mu bolo so mnou dobre, aby sme si rozumeli.

Aj pri naháňačke nerozumiem, prečo by som mala byť prvá. Áno, je super, keď ho predbehnem. Ale to predsa nič neznamená. Pretože nabudúce môže on predbehnúť mňa. A mne sa to páči, keď sa tak hráme. Chcem, aby sme boli veselí obaja. A nie jeden prvý a druhý druhý. Alebo posledný. To by sme neboli potom tím. Pre mňa je to môj obľúbený bratranec, ten istý, nech je prvý, druhý alebo posledný. Je stále rovnaký. On. Nie je pre mňa cennejší ako prvý. Ani väčší. Alebo ružovejší.

Ešte mi napadá – čo ak by sa zľakol? A potom na mňa nahneval? Že by som mohla byť prvá. Alebo na babku? Že nás do toho nahnala. Na obed? Že si ho nevychutnal. Na bruško? Že ho bolelo. Raz som ho dokonca videla, aký je smutný. A plakal. Trápil sa len pre tú prvosť? Alebo žeby mohla byť sklamaná jeho maminka? Tatko? Prečo sa netešia, či je prvý, druhý alebo posledný? Nenarastie, ak bude prvý. Ani sa mu nezväčšia nohy. Ani nezmúdrie, ak ma predbehne. Nejako tomu „prvý“ celkom nerozumiem. Čo je na tom zvláštne? Prečo sa za tým „prvý“ skrýva strach, smútok, hrdosť, radosť, sklamanie?

Možno je to dôležité. No mne sa to zdá komplikované. Mám teda návrh. Spravme to jednoducho. Vyraďme „prvý“ zo slovníka. Aj tak som mu doteraz celkom neporozumela.

________________________

Volám sa Alžbetka. Mám štyri roky. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka

Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami delí o jej pohľad na svet každú stredu.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 6): Klamstvo bolí 

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.