Alžbetka a paleta slov. Ten pán je chmuľo!

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 46)

Rozhovor na úvod:
Alžbetka, kto je chmuľo? To je taký smiešny, bláznivý ujec, ktorý pozerá smiešne ako mačka. Len stojí a pozerá. Ako chmuľo.
Čo znamená, keď je niekto hlúpy? Keď mi pokazí hrad.
A zlý? Že je neposlušný.
Čo znamená neposlušný? Keď niečo pokazil, nebude poslúchať.
Čo znamená „ježišmárjájózefe“? O-ó, niekto narazil…
A „dokelu“? Keď som ti niečo nechcela spraviť.

Milá maminka. Boli sme v obchode a ja som nahlas zakričala, až sa to ozývalo: „Aha, pozri! Ten ujo, to je ten chmuľo!“ Všetci sa obzerali a hľadali uja, na ktorého som ukazovala prstom. Chceli vidieť chmuľa. Hoci si mi v aute potom vysvetľovala, že ujo vyzeral ako ujo a pýtala si sa, prečo mal byť chmuľo, nerozumela som. Veď on tam len stál, kecal, smial sa a pozeral ako mačka, ktorej doma hovoríme chmuľo. Naozaj tak vyzeral. Čo sa to deje so slovami?

Keď som bola malá – lebo teraz som veľká – tak som hovorila len „ata, ata“. Potom som sa naučila hovoriť mama, tato, baba, dede, ha-s, nonos, bobo. Potom som sa učila hovoriť „l“, neskôr „r“. Učím sa slová nielen povedať, ale aj použiť tam, kde patria. Čo je ešte dôležitejšie – kde ich používate vy. Učím sa slová, ktoré počujem všade. Doma. U babky a dedka. U kamarátov. V obchode. V rozprávke. U susedov. Na prechádzke. Na ihrisku. Beriem si ich podľa toho, ako sa im naučím rozumieť.

To znamená, že ich začujem raz. Potom ešte raz, až sa mi podarí zopakovať ich. To im nerozumiem. Ale čím častejšie ich počujem vo vetách, rozhovoroch, tak si k nim priradím, čo asi znamenajú, vieš? Pridám, ako sa pritom tvárite, aký hlas použijete, na čo ukazujete. Sú to slová, vďaka ktorým s vami rozprávam. Netriedim ich na zlé a dobré. To sa mi nepáči, lebo nad tým nerozmýšľam. Skôr zisťujem, že niektoré použijete, keď sa vystrašíte – ako „jéžišmárjájózefe“, „dokelu“. Keď sa hneváte – „éj, bisťu“.

Vždy som si myslela, že „prd“, je obyčajný „prd“. Ale keď sa všetci tak smejete, spojím si „prd“ so smiechom. Ak sa chcem smiať, vytiahnem „prd“. S Julkou zase všade vidíme ujov s tučným bruchom. Odkiaľ máme tučné brucho? No predsa z rozprávky Donald Duck, kde si ho vytiahol vlk. S Julkou sa hráme na myšky, ktoré si bruchá vyplnia vankúšmi, aby mohli mať tučné bruchá. Tak používam slová, nijako ináč.

Babka mi povedala, že to sa nehovorí. Asi sa pomýlila. Pretože to občas povie aj babka. Aj tatko alebo dedko. Ak sa to nehovorí, prečo sa to hovorí? Prečo by sa vôbec mali niektoré slová nehovoriť? Načo potom existujú a prečo ich ľudia vytvorili, keď ich zakazujú hovoriť? A nielen malým deťom. Niekto ich nepoužíva, niekto áno. Niekto povie, že malé deti tak nesmú rozprávať, pretože to je škaredé. Ale pre mňa je škaredé to, keď niekto zničí môj hrad!

Maminka, bojujete, s čím sa dá bojovať. Ale aj so slovami? Čo ak sa nahnevajú a utečú nám? Budeme sa musieť rozprávať cez hladkanie a údery. To nestačí. Lebo toho chcem toľko povedať, pomenovať, vedieť, poznať, ako sa čo volá. Je to ako farby. Nepoužívaj tú žiarivú fialovú, to môžu len veľkí ľudia, lebo je škaredá! Prd! Žiarivá fialová predsa patrí do palety. Ak v tej palete niekto objaví novú farbu, maminka, takú, čo z nej budú všetci vystrašení, alebo sa im bude zdať škaredá, znamená to, že tam nie je? Nepatrí? Musíme ju zmiznúť? Kdeže. Každá farba je nádherná. Hoci niekto za ňou vidí zúrivý hnev, či bolestivý úder. Vidíš, slová sú ako farby. Som strašne zvedavá, ako sa s nimi dá maľovať. Aké obrazy s nimi dokážem vytvoriť. Vytvorím ti také, maminka, aké si ešte nevidela.

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 45)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla.