Asymetria moci

Dajme veci na pravú mieru: sme skúsenejší ako naše deti, ale nie múdrejší. Nie sme ani lepší odborníci na ich život. Úprimne a popravde, sami si často nevieme dať rady s tým svojím. Naozaj si trúfame riadiť životy našich detí? Ponúkam návrhy ako napriek asymetrii vo vzťahu rodič/dieťa vychovávať dieťa k nadväzovaniu rovnocenných vzťahov.

Mamička vie, čo potrebuješ
Príznačný je vtip, že na celom svete jedine Chuck Norris dokázal presvedčiť babku a mamu, že nie je hladný a nie je mu zima. Nie som o nič lepšia, ako tu píšem. Moja téma je konkrétne tá zima. Ako dieťa som trpela problémami s kĺbmi. Bolesti zhoršovala zima a vlhko. Niekedy sa mi zdá, že na pozadí môjho duševného života beží program Hlavne, aby mi nebola zima. Nikdy ma nedostanete do kina na film, kde sa hlavný hrdina so zamrznutou bradou šplhá v snehu niekam dohora, alebo sa plahočí dosiahnuť niektorý z pólov.

A tak sa stalo, že pri staršom synovi som si uvedomila, že ho neustále otravujem s otázkou, či mu nie je zima. Niekoľkokrát za deň, až sa mi to samej zdalo nesmierne otravné. „To si myslím, že mám úplne blbé dieťa, že tu bude sedieť v 5 rokoch uzimené a neschopné niečo urobiť!?“ hnevala som sa na seba. Tak som si dala pokutu 20 centov za každú otázku o zime. Synovi som, samozrejme, povedala, aby ma mohol skontrolovať. Začalo to ísť do peňazí, lebo som niekedy dosiahla aj niekoľkonásobok jeho vreckového. Trvalo mi to neuveriteľných niekoľko mesiacov, kým som s tým prestala. Túto zimu ma nevedomie zasa raz predbehlo: „Nechceš mikinu?“ Odpoveď bola rýchla a presná: „Mamina, to mi pripadá ako zaobalená otázka, či mi nie je zima. 20 centov!“ Vyplatila som poctivo a, dúfam, naposledy.

Až kruto vyznieva príhoda, ktorú mi rozprával kamarát. Na švajčiarskych zjazdovkách započul malé asi 4-ročné dieťa natiahnuté v overale s lyžami na nohách, že chce cikať. Mama sa rozčúlila: prečo teraz; čo si robil na chate; nikdy nerobíš, čo treba… až zakončila monológ vetou: JA ti poviem, kedy budeš cikať! Nechcem si ani domýšľať, ako sa ten malý nešťastník cítil.

Jediný možný výsledok takýchto našich intervencií je, že deti pomaly strácajú kontakt so sebou, svojimi potrebami a pocitmi. Prestávajú vnímať seba, ale začínajú sledovať čo, kedy a ako sa MÁ. Neskôr v živote budú zviazaní rigidnými pravidlami a prestanú rešpektovať signály vlastného tela. Budú potrebovať jesť presne o 12.00 h, zjesť všetko z taniera, nebudú vedieť zaspať cez deň alebo si zvyknú ničiť svoje telo cigaretami, alkoholom, nadprácou, ak nie aj horšími spôsobmi.

1. level: neriadiť základné potreby dieťaťa

Každé priemerné dieťa vie, kedy je hladné, smädné, koľko potrebuje jesť, cikať, či mu chutí brokolica a či mu je zima.

Páchať dobro
Angličtina je základ, športovať sa musí, pravopis je najdôležitejší, treba sa vyznať v histórii, mať dobré známky… takýmito múdrosťami prekypujeme ako rodičia. Pravdou však je, že nemáme ani tušenia, čo bude raz naše dieťa naozaj potrebovať. Svet sa mení tak rýchlo, že sa ledva chytáme z roka na rok. Ako bude vyzerať o 10, 20, 30 rokov, sa nám teraz ani nesníva. Bude svet hovoriť anglicky? Koluje taký vtip, že realisti tvrdia: rusky a pesimisti: čínsky. Možno tu bude vojna a najviac sa bude hodiť vedieť založiť oheň v daždi. Chcieť vybaviť dieťa všetkými potrebnými vedomosťami a zručnosťami na širokú rozmanitosť života je ilúzia. Podľa mňa to hovorí skôr o našom strachu a našich vlastných neistotách, či naše deti zvládnu nároky okolia. To nás pudí vytrvale vnucovať niektoré aktivity deťom.

Rebríček dôsledkov takýchto strachov zatiaľ obsadil kurz japončiny pre dojčatá. Toto naozaj existuje (kde inde ako v USA). Videla som tiež záber z hudobného tréningu pre batoľatá. Rodičia s nadšením spievali, recitovali a ťapkali. Ich deti sa prevažne snažili uniknúť z náručia odplazením. Tie, ktoré mali to šťastie, že už vedeli chodiť, aj von dvermi. V takýchto situáciách ma zaujíma najmä motív rodiča, toto robiť. Keď niečo dieťaťu vnucujem, najprv by som si mala poctivo zodpovedať otázku, prečo to ja chcem. Čo vtedy potrebujem?

Ako bývalá učiteľka angličtiny som to dopracovala tak ďaleko, že sa starší so mnou nechce učiť angličtinu. Keby som bola menej otravná, aká je angličtina super a podchvíľou sa nevnucovala, tak mi nezabuchne dvere pred nosom. Tak mi treba. Ponaučenie pre mňa: zas mi raz išlo viac o seba, ako o dieťa. Nebol pre mňa dosť, keď hovoril nie. Nie nadarmo sa hovorí, že cesta do pekla je dláždená „dobrými úmyslami“.

Ak si aj nevieme zodpovedať, čo potrebujeme, keď sa vnucujeme deťom, nevadí. Stačiť by malo odmietnutie. Na začiatku deti nemajú problém povedať nie. To však často ignorujeme. V záujme nejakej čudnej demo verzie rodičovskej lásky ideme cez mŕtvoly. Dieťa a jeho chcenie nie sú dôležité. Nezaujímajú nás. Nútime ho do zdravenia, ďakovania, učenia, jedenia, bicyklovania, bozkávania babky… (každá z nás si tam vie dosadiť véééľa vecí). Pre dobro dieťaťa, vraj.

2. level: prestať si nahovárať, že niečo robíme pre deti

Všetko, podľa mňa, úplne všetko (vrátane ich porodenia) robíme pre seba. Ak ich naozaj ľúbime, skúsme raz opustiť svoje predstavy a strachy a naozaj vidieť to naše dieťa. Aké je, čo chce, čo mu naozaj robí radosť?

Poslušnosť verzus spolupráca
Hádanka: Ako sa človek dopracuje k tomu, že potrebuje absolvovať kurz asertívneho správania? Odpoveď už asi poznáte 🙂 : áno, výchovou. A nie, nemôže za to škola, starí rodičia, ani spoločnosť. Čo vlastne vyžadujeme, keď chceme poslušné dieťa? Ak by som mala rozmeniť na drobné, čo pre mňa znamená poslušnosť, asi by som povedala, že sa niekedy bojím a vtedy potrebujem, aby mi dieťa verilo a spolupracovalo. Napríklad, keď ide kamión a kričím STOJ. Keď vyškrtneme z našich reakcií vyžadovanie poslušnosti a nahradíme ich budovaním dôvery a spolupráce, veľa vecí sa zrazu javí v inom svetle. Myslím si, že pre spoluprácu celkovo (aj s kolegami či partnerom) je prospešné vedieť, čo najpresnejšie pomenovať svoje motívy. Keď na svoj vnútorný svet zoberieme to najhrubšie sito, zostanú nám dve kategórie: strach alebo radosť. Tieto základné sily nás ženú k činnosti. Niečo chcem, lebo sa teším, alebo bojím. Ak vieme druhým objasniť, prečo niečo chceme, skôr nám vyjdú v ústrety, než na základe príkazu.

3. level: nerozkazovať, hľadať spoluprácu

Keď niečo chcem, objasním, prečo to chcem. Následne už len dúfam, že ma majú natoľko radi, že mi vyjdú v ústrety.

Dieťa dole z piedestálu
Čo sa týka asymetrie moci vo vzťahoch, v súčasnosti má mnoho rodičov problém s opačným garde. Dieťa a jeho potreby určujú dianie v rodine. Vychovávame narcistické deti, ktoré chcú byť uspokojené teraz hneď a v plnom rozsahu. Rovnaká naliehavosť u ročného človiečika je na mieste, rovnaké správanie u 12-ročného už nie. Pripomeňme si: nie je taká doba, ani spoločnosť. Je to naša zodpovednosť, aby sme dieťa postupne vystavovali realite sveta. Najmenej bolestná cesta vedie cez ukazovanie seba. Je v poriadku hovoriť dieťaťu: ja nechcem; neurobím; nepôjdem; som unavená; chcem, robiť niečo iné; už ťa nepočúvam; nemám; nedám; chcem, sa stískať s ockom… Dieťa sa takto učí, že existujú aj ostatní ľudia a ich potreby nie sú menej. Ostatní nemajú funkciu obdivujúceho publika či posluhovačov a uspokojovačov ega dieťaťa.

4. level: „depiedestalizovať“ dieťa

Pre úspech v štvrtom a treťom leveli, je dobré vedieť vyvážene myslieť na seba aj na dieťa v zmysle: raz ja, raz ty. Čím je dieťa staršie, tým vyváženejší pomer je potrebný.

Iní vedia lepšie
Mamička to urobí/vymyslí/rozhodne, lebo to vie lepšie, rýchlejšie. Ak vie mamička všetko lepšie, čo viem ja? Nič. Čím viac moci odoberieme svojmu dieťaťu, tým skôr sa dopracujeme k tomuto výsledku. Prirodzená sebadôvera dvojročného dieťaťa je preč. Idem, vyskúšam, zmením, spadnem, naučím sa, získam, stratím, zasmejem sa, poplačem si, zabudnem, naučím sa, nevadí. Život plynie, nejako bude, kým žijem je dobre, nič sa nedeje. Zabudneme na voľný sled vecí: keď som unavená, zaspím; keď mám dosť, oddychujem; keď mám chuť, vymyslím niečo; keď chcem, urobím; keď nechcem, nenútim sa; keď to nejde takto, pôjde to inak. Máme strach, že nevieme, nie sme dosť múdre, pekné, šikovné, dobré. Teraz asi často nevieme, či sme dobré mamy a tak sa hrozne snažíme, ale v tom všetkom snažení odovzdávame neporozumený strach ďalej.

Ako najhorší dôsledok výchovných snažení vnímam odovzdávanie svojej moci niekomu inému. Poznám mnoho dospelých, vrátane seba, ktorí si netrúfajú, robiť rozhodnutia, pustiť sa do neprebádaných vecí, zmeniť svoj život, ak zistia, že im nevyhovuje. Nechcú preberať zodpovednosť v práci, za stav svojich vzťahov, dôsledky svojich činov, stav spoločnosti, svojho zdravia a života vôbec. Príde mi to ľúto vždy, keď vidím takto polámané krídla.

Obľúbený vtip môjho otca je: odborník prichádza z iného mesta, najlepšie väčšieho. Vtip reflektuje bežné pochybnosti, malomyseľnosť a predčasné vzdávanie vecí. Veď druhí vedia ako. Verte či nie, vedia vždy len nejako, nevie sa, či lepšie. Máte tvrdohlavé dieťa? Vďakabohu.

5. level: nelámte ho

Nech žije, ako vie, kým to príliš nenabúrava vaše základné potreby. Dúfajte, že ostane tvrdohlavé, aj keď ho bude niekto skúšať šikanovať, zlákať do partie, náboženskej sekty či pod krídla vodcu, ktorý má riešenia na všetko. Piaty level: neriešte za dieťa. Vie všetko tak, ako má vedieť vzhľadom na jeho vek. Naučí sa len tým, že si všetko ohmatá samo.

Luxus vlastného života
Na svete je 7 miliárd ľudí, každý z nich žije nejako inak. Ani dobre ani zle, nejako. Aj tak nevieme, ako sa žije dobrý život. Ľudí je stále viac, tak to asi funguje. Musíme len veriť, že aj tie naše deti nejako žiť budú a prežijú. A pravdepodobne celkom dobre, ak ich necháme na pokoji. Chcela by som im dopriať luxus vlastného života. Nech sa môj život končí pri mne. Nech je ich život naozaj ich vlastný. Nechcem na nich prenášať svoje videnie sveta, obavy, pochybnosti, netrpezlivosť, nesplnené sny a ambície. Absolútny level, ktorý sa dá trénovať, kým budeme žiť a naše deti budú zrelí päťdesiatnici. Sú veci a rozhodnutia, ktoré sme už spravili. To je v poriadku. Zajtra je nový deň. Vždy, keď sa zbadám, že prekračujem hranicu mojich detí, chcem sa zastaviť. Javí sa mi, že je dobré popremýšľať nad tým, ako nenahlodávať ich priestor svojimi predstavami. Nech som akokoľvek presvedčená, že sú správne. Až keď toto všetko splním, budú sa, podľa mňa, moje deti cítiť rovnocenne s inými.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

časopis Dieťa
seriál Zastavenia nad výchovou
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).