Chcete schopné deti? Zvrhnite ich z piedestálu!

Snažíte sa vyhovieť, donekonečna obskakujete, čičíkate, ofúkavate, len aby sa vaše dieťa usmialo? Tak presne toto nerobte.

Predstavte si, že žijeme v bubline. Naše prežívanie by bolo zúžené na dva pocity. Radosť a spokojnosť. Mohli by sme raz fungovať vonku? Ťažko. Žiadna pripravenosť prekonať obyčajnú prekážku, ani schopnosť popasovať sa so stresormi (príčinami stresu) v podobe banálnych situácií, ktoré bežne zvládame bez povšimnutia. Životaschopnosť nula. Aké z toho vyplýva ponaučenie? Ak dieťa nepadne, nenaučí sa postaviť. Nebude vedieť, že svet býva bolestivý, dokonca nebezpečný, že sa treba pozerať dopredu a vedieť veci predvídať, a, najmä, že za príčinou sa skrýva dôsledok.

Jeho veličenstvo dieťa

Premotivovaní, takzvaní helikoptéroví rodičia si získali more odporcov. Patrí k nim aj autorka knižky Hyperrodičovstvo Eva Millet. Pochádza zo Španielska, kde je dieťa pre rodinu, áno, aj pre tú širšiu, stredobodom vesmíru. Rodáčka z Barcelony s iróniou opisuje ako deti v minulosti plnili funkciu bytového doplnku, či lacnej pracovnej sily, a dnešná výchova ich vysadila rovno na oltár. V knihe spomína bežné situácie zo španielskej reality. Tak schválne, jedna z najčastejších. Žiačik vychádza zo školy, podíde k rodičovi, zautomatizovane mu podstrčí školskú tašku a cupitá domov. Odbremenený od najmenšej zodpovednosti za jej obsah. Za ďalšie zlyhanie Eva Millet považuje, ak deti sebavedome prerušujú konverzáciu dospelých a namiesto zjazdenia v štýle: „Ty nevidíš, že sa dospelí rozprávajú?“ zinkasujú kompletnú pozornosť. Mamy a ockovia v okamihu zabúdajú na celý svet, aj na chudáka spolubesedníka. Španielka označuje samu seba ako mamu, ktorá má od dokonalosti ďaleko. Za dôležitejšie ako hodiny klavíra pokladá, ak sa deti vedia pozdraviť a poďakovať. Hoci prečo by malo jedno vylučovať druhé, no nie?

Taký príkladný rodič

Niekedy sa rodičmi cítime príliš. Plánujeme, organizujeme, smerujeme potomstvo za naprojektovanou budúcnosťou. Zvýšené nároky na nás kladie doba, porovnávanie sa s inými, obavy, že pre svoje deti robíme málo.

Hranice rodičovstva posúva predstava, že správny rodič má život deťom uľahčiť. Tak im asistujeme. Pri všetkom. Dieťaťu podáme hračku skôr, ako k nej doštvornožkuje, z obavy pred pádom zo schodíka ho z neho radšej zložíme, pri náznaku nespokojnosti pohotovo priskočíme, bránime svoje dieťa v každej situácii, vysedávame s ním pri domácich úlohách, zlú známku pokladáme za svoj neúspech alebo za zlyhanie učiteľa. Dieťaťu tak často kradneme šancu vyriešiť problém samostatne. Hrozí, že v naštartovanom stereotype zotrváme roky a s pomyselnou školskou taškou pomáhame bez ohľadu na fakt, že „školákovi“ dávno ťahá na tridsiatku.

Helikoptéroví rodičia zároveň nevedomky podnietili debatu o poslaní rodičovstva. Áno, patrí sem aj sklon skočiť do helikoptéry a priletieť na pomoc. Priznať si fakt, že často to nebolo potrebné, je už však vyšší level. Pozitívne je, že prehnané ochranárstvo vo výchove upozornilo na alternatívu zdravej ignorancie. Znamená to nevyriešiť problém skôr, ako si ho dieťa uvedomí, a najmä – nestratiť hlavu pri najmenšom prejave detskej nespokojnosti.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.