Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.
Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.
Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.
Črepina 1: REŠPEKTUJ MA!
Situácia:
Beriem dcérku von. Za svoj krátky vek si nazhromaždila celkom peknú zbierku výčinov. A vrtochov. Vďaka mne. Lebo som ich rešpektovala. V nádeji, že keď ja budem rešpektovať ju, hocičo jej, bude ona rešpektovať mňa. Vyskočili sme z dverí, lenže v zlom poradí. Musela som sa vrátiť. Prešli sme bránu, lenže zabudli sa odštartovať. Návrat. Cez vchod musela prejsť prvá. Návrat. Do auta prvá. Zabudli sme obľúbenú hračku. Nie tú, inú. Návrat. Atď., atď. Vyrazili sme o hodinu neskôr. Neúnosné. Je toto rešpekt? Máte pravdu, nie je.
Čo tým chcem povedať:
Rešpektujem ja teba, rešpektuj ty mňa. Vychádza to? Nie. Predstavte si! Keď dačo potrebujem ja, zrazu sa jej to nepáči a nepohne ňou ani vetrisko. Problém je, že som si nevšimla, čo tým vlastne hovorím a dcérka prosto nechápe, čo som tým chcela povedať.
Čo tým hovorím:
V skutočnosti hovorím – ty si stred, okolo ktorého sa točí svet. Ja som nepodstatná, nedôležitá. Aj keď som unavená ako kôň, aj tak ti skočím na pomoc a vykonám, čo rozkážeš. No, lenže takto som to nechcela.
Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Poviete si, veď to je ľahké. Zakáž jej to. Lenže v tom prípade by som jej vyjadrila dešpekt. Plakala by, protestovala, pretože zákaz je definitívny a nepýta sa na názor druhej strany. Presne tak. V diskusii sú dve strany, nikdy nie jedna. A diskusia nemá víťaza. Tak ako aj problémy medzi deťmi a rodičmi. Víťazi musia byť všetci. Všetky strany spokojné. Preto lepšie ako zákazy, príkazy alebo slepé poslúchanie vlastného dieťaťa je s dcérkou sa o tom porozprávať. Tak, aby sme rozumeli obe. Aby vedela, ako sa pritom cítim. Aby som vedela, ako sa pritom cíti. Čo potrebuje. Čo 
potrebujem ja. Ako to chce ona. Ako to chcem ja. Čoho sa môže vzdať, aby mama nebola unavená. Čoho sa môžem vzdať, aby som s ňou kooperovala. Čo v skutočnosti potrebujeme obe. Čo je pre nás dôležité. Víťazky musíme byť obe. Dcérka pochopí, že mamka je plnohodnotný človek, ktorého treba rešpektovať. A že pre to, aby bola spokojná, je treba, aby bola aj mama spokojná. A naučí sa, čo je v skutočnosti dôležité. Mamka zase pochopí dcérku. Nie, nie je to jednoduché. Tak ako nie je jednoduché sama si uvedomiť, čo vlastne v skutočnosti potrebujem ja. A prečo vlastne nechcem dcérke dopriať nejaké tie vrtochy. Čoho sa bojím? Že to tak bude do osemnástky? Ale prosím ťa, veď vieš, že dcéra má svoje obdobia a tie prejdú raz dva. Jedno veľké plus pre mňa – keď dcérka vidí, že sa pýtam na jej názor, že sa zaujímam o jej uhol pohľadu, nadobúda pocit, že mamka má o ňu záujem. Že je rovnako dôležitá ako mamka. Ako plnohodnotný človek. Že je tam vzťah. Že sa cíti stále v spojení. A o to tu ide.
Výsledok:
Bránu odštartujeme. Z dverí, pokiaľ sa mi nepodarí vyskočiť na prvýkrát (druhý tiež dovolím), nevyskočím na ďalší. Ak sme zabudli správnu hračku, dám jej čas, aby sa s tým zmierila a ide sa ďalej. Meškanie sa zredukovalo o pol hodinu. 🙂
Žaneta
Foto autorka
){kind=link}