Črepiny z môjho zrkadla 22)

(Ne)správne? Boh (ne)existuje.

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako je možné, že na svete existuje toľko malo by sa, takto to je, toto je správne…. hoci vy v rôznych situáciách považujete to malo by sa/správne/takto to je za niečo iné ako vaše okolie/rodičia/kamaráti/susedia? Všimli ste si, že niektoré „pravdy“ sú len názory ľudí? Subjektívne vyhlásenia? Všimli ste si, že miesto možností sú oveľa populárnejšie výhovorky? Ak nie, v nasledujúcich článkoch sa pokúsim ukázať situácie, v ktorých som si to uvedomila ja.

Situácia:
Tenký ľad. Nebudem polemizovať o viere, náboženstvách, ani o tom, či Boh existuje. Chcem hovoriť o otvorených dverách. O možnostiach. Voľnosti myslenia. Obmedzeniach. Vezmime si situáciu, kedy sa okolo dcérky diskutuje na tému „Boh“. Dcérka ešte o Bohu nerozpráva. Ani sa naňho nepýta. Nepýta sa na náboženstvá, vieru. Verí na maminku a tatka. Na bezpečný domov a v centre diania stojí objavovanie sveta okolo nej. Moja úloha je jasná. To, ako o Bohu budem rozprávať ja, ovplyvní aj dcérku a jej myslenie. Uhol pohľadu. Otvorí jej dvere alebo ich zavrie. Obmedzím jej myslenie alebo ho uvoľním. Takže: Čo znamená, „Boh (ne)existuje“?

Čo tým chcem povedať:
Fakt. Bez dôkazov. Ide o vieru. Prístup k životu. Nemennú pravdu, ktorú buď vezmi za svoju alebo nie.

Čo tým hovorím:
Tvrdím, že existuje alebo neexistuje niečo, čo nemá dcérka ako okúsiť. Ide o abstraktnú vec, ktorú konkretizujeme cez knihy, zážitky, kázania a vieru. Alebo vec, v ktorú veria iní. Môžem siahnuť po celom rade vysvetlení, presvedčovania, dôkazov vedeckého či nevedeckého charakteru (záleží od toho, či verím), zázrakov atď. Môžem spôsobom života a každodennými úkonmi viesť dcérku k viere v Boha. Môžem spôsobom života a absenciou rozhovorov o Bohu viesť dcérku k tomu, aby slovo „Boh“ do jej života vstúpilo cez iných ľudí. Aj tak ale konštatovanie „Boh (ne)existuje“ ostáva pre dcérku abstraktným, kým o tom sama nezačne premýšľať a pýtať sa.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Dcérka zovšeobecňovaniu a nemenným pravdám nerozumie, nemá sa ich ako dotknúť. Nerozumie dôkazom či faktom. Pre dcérku je podstatný uhol pohľadu, subjektívne stanovisko, ktoré sa nehrá na objektívne. Nechávam otvorené dvere, možnosti a voľnosť skúmať, slobodu rozhodovania. Dcérka musí nadobudnúť vlastnú subjektívnu skúsenosť.

Malé deti opakujú. To, čo vidia u rodičov, priateľov, známych, kým o tom samy nezačnú premýšľať a rozhodovať sa na základe vlastnej hlavy. Tak sa nemenné pravdy (aj všeobecne platné vyhlásenia) môžu rozbiť na črepiny, stať sa „mennými“. Boli totiž subjektívnymi stanoviskami. Môžu sa raz obrátiť proti nám. Pokiaľ budeme tieto pravdy povyšovať nad nás a náš uhol pohľadu, môžu byť pre naše deti podstatnejšie než my (a náš uhol pohľadu). Teda „Boh existuje“ zavrhne rodiča (priateľa), ktorý v Boha neverí. A podobne.

Pre dcérku je preto (hoci do budúcnosti) dôležitá vlastná skúsenosť a vlastný uhol pohľadu. O tom sa netreba báť debatovať. To netreba rozbíjať, ani sa za to biť. Moje vyhlásenie podané z pohľadu JA je dôveryhodné. Autentické. Úprimné. A jasné. Necháva dvere otvorené. Pre dcérku, aby objavovala a premýšľala svojou hlavou a nie hlavou tretej, zovšeobecnenej osoby. Neexistujúcej (aj morálka môže byť tou osobou).

Moja viera spočíva v tom, že nepoviem „Boh (ne)existuje“. Poviem – „JA v Boha (ne)verím“. To je vyhlásenie, ktoré stojí za to. Vyhlásenie, ktoré, hádam, nezapočne vojnu s vlastným dieťaťom, nebodaj s celým svetom.

(P.S.: Nehovorím o ústave, zákonoch, pravidlách, na ktorých sa ľudia dohodli a v rámci ktorých funguje naša spoločnosť. Hoci „Boh existuje“ by k nim niekto zaradiť mohol, myslím, že jedny dvere by otvorené mohli vždy ostať.)

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.