Črepiny z môjho zrkadla 5)

Črepina 5: Au, ty hnusná stena!
(článok o prenášaní zodpovednosti na iných)

Situácia:
Dcérka ide po štyroch ako pes. Novinka. Má uši ako pes, chvost ako pes. Všetko z ponožiek. Lenže keď ako pes uteká, pozerá na mňa a kričí, mamiiii, pozejaj! A zrazu bác, náraz do steny. Plač. Vybehne babka, kľakne si k dcére, začne udierať stenu. Ty hnusná stena, ty, ty, ty! Trieska do nej päsťou, dlaňou. Ty za to môžeš, ty! O niekoľko dní neskôr sme s dcérou samé. Udrie sa o stôl. Začne doňho trieskať, ty hnusný stôl, ty, ty, ty!

Čo tým chcem povedať:
Babka chcela dcérku poľutovať. Uľahčiť jej od bolesti tak, že si ju vybije na stene. Keď vytrieska stenu, uľaví sa jej. Keď udrie dcéra do stola, uľaví sa jej. Stôl ani stena tam predsa nemali byť!

Čo tým hovorím:
A tu máme jablko sváru. Stôl ani stena nemali ako uhnúť. Sú to neživé veci. Navyše nemohli za to, že sa dcéra práve nepozerala. Hovoríme tým jednoducho – za všetko môžu ostatní, iní, veci, ľudia… čokoľvek, ktokoľvek, len aby sa nám ľahšie niesol diel zodpovednosti a viny, alebo neniesol vôbec. Stačí ju prehodiť na iné plecia. Ja to za správne nepovažujem.

Možno preto je nám zaťažko niesť zodpovednosť za nezdary. Je oveľa ľahšie hodiť vinu na niečo iné, na niekoho iného. Za zlú známku môže učiteľ (nie moje lajdáctvo). Za suchú kvetinu počasie (nie moja lenivosť polievať). Za nevhodné oblečenie v reštaurácii môže reštaurácia (nie to, že som sa zabudla pozrieť, aké oblečenie sa vyžaduje). Za moju náladu môžu ostatní (nie moja nevyspatosť, ponocovanie, moja nálada).

Jednoducho miesto toho, aby sme sa pozreli na seba a hľadali príčinu v sebe, hľadáme ju inde, aby sme ju mohli použiť ako výhovorku. Potom aj za suché počasie môže prosto počasie a nie my, keď znečisťovaním stojíme za globálnym otepľovaním. Za chudobu môže politický systém a nie my, ľudia, ktorí za systémom stojíme. A za nespokojnosť s vlastným životom potom určite môže tamten chudák v krčme, ktorý mi práve padol do rany (ak by som bola podgurážený bitkár). Alebo za to môže iná rasa, pohlavie, náboženstvo, vierovyznanie, politický názor…?

Nechcem tým povedať – VINA je v nás, pretože samotné slovo je ťaživé. Stačí povedať, pozrime sa na seba, do seba a u seba začnime. Aký prozaický začiatok – za všetko môže stena, stôl. Alebo to vidím príliš zjednodušene?

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Bobenko samozrejme pofúkam a počkám, kým bolesť odoznie. Lenže nepodporujem teóriu – na, na, tu máš, ty hnusný stôl/stena. Všetko, čo konám, konám z vlastnej vôle. Áno, zasahuje do nej aj vôľa iných, ale diely skladačky zdieľame všetci. Dcérke vysvetlím (keďže škoda sa už stala a babka ju naučila, čo ju naučila), že stôl sa nepohne, aby uhol a rovnako sa stena nezbúra. Nemôžu za to. Druhý raz nech si dáva lepší pozor. Ale stáva sa to. Aj mne. Dokonca aj teraz, na staré kolená. (Možno nabudúce si tak babka nevybije zlosť na koláči. Nepodaril sa tak, ako si predstavovala a v zúrivosti naň ho roztrhala,  zahodila. Škoda koláča.)

_______________

(Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.

Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.

Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.)

Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každú sobotu pribúda nová časť.
Predchádzajúca časť seriálu Črepiny z môjho zrkadla:
Črepina 4: Mami, pozri na tú tetu, aká je tučná
(Keď posudzujem, odsudzujem alebo prečo sa hanbíme za slovo tučná.)

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu. Každú stredu pribudne nová časť.