Detstvo raz skončí. Čo potom?

Všimli ste si, že dnes ľudia dospievajú akosi neskôr?

Odborníci upozorňujú na rast infantilizmu. Problém nastáva, ak vyjde za rámec situačných prejavov a prechádza do oneskoreného vývoja osobnosti. Príčina spočíva najmä v nadmernej starostlivosti rodičov, to znamená v potláčaní iniciatívy dieťaťa, keď sa môže ujať zodpovednosti a učiť sa sebakontrole. Opäť je to o hranici medzi rodičovskou láskou, snahou o absolútnu kontrolu a ochranárstvom. Americká pedagogička Rebecca Deurleinová navrhuje niekoľko možností, ako pripraviť deti na dospelý, čiže reálny život. Počas svojej dvadsaťročnej praxe mala česť spoznať tri rizikové skupiny rodičov, ktoré svojich potomkov odsudzujú na večné detstvo.

Rodičia, ktorí platia za všetko

Američanka uvádza niekoľko príkladov rodín, ktoré si z hľadiska financií môžu dovoliť skrátka všetko, no pri záplave hmotných vecí a všakovakých vymožeností svojmu dieťaťu nedokázali vštepiť predstavu, ako reálne funguje svet. Čítať zážitky učiteľky s tínedžermi, ktorí nemajú ani šajnu o tom, že existujú ľudia, ktorí si väčšinu vecí v živote musia odoprieť a denne voliť priority v štýle, čo si môžu kúpiť dnes, o mesiac alebo vôbec, pôsobí ako sci-fi. Bežným ľuďom s priemernými alebo nižšími príjmami však Deurleinová pripomína, že na rozmaznanie dieťaťa vôbec nie sú potrební bohatí rodičia.

Ak deti nenaučíme vďačnosti a správnemu postoju k práci, v konečnom dôsledku môžu byť rozmaznané bez ohľadu na výšku našich príjmov. Preto je dôležité zodpovedať si niekoľko otázok. Napríklad, či deti podporujeme v presvedčení, že po skončení školy a nájdení si práce budú žiť v rovnakom štandarde, ktorý majú doma, či chápu, že nie vždy si budú môcť dovoliť všetko, po čom túžia alebo či si vážia svoje veci.

Rodičia, ktorí s tínedžerom jednajú ako s malým dieťaťom

Mamy a ockovia potrebujú rodičovskú lásku dokazovať aj navonok. Napríklad tým, že deťom niečo uľahčia, pomôžu predísť frustrácii, vyriešia problém, či poskytnú príjemné pocity. Robiť pre deti všetko ale nie je dôkazom absolútnej lásky. Podľa americkej pedagogičky také konanie skôr škodí, lebo slúži ako inšpirácia zapríčiňujúca lenivosť, pohodlnosť a neschopnosť, a zároveň znižuje sebavedomie. Škôlka či škola sú v podstate jeden z nástrojov, ktorý postupne a citlivo do istej miery znižuje zodpovednosť rodičov za život svojich detí a slúži ako priestor, kde si dieťa môže odskúšať život bez dozoru a najmä bez asistencie rodičov.

Vždy bude existovať možnosť, ako svojim deťom demonštrovať lásku, ale robiť pre ne úplne všetko nie je vhodný spôsob, odkazuje Američanka a dodáva: „Neobletujte ich stále ako bábätká, lebo tým im preukazujete medvediu službu. Oberáte ich o možnosť dospievať a samostatne prijímať rozhodnutia.“

Rodičia, ktorí deti nepripravujú na budúcnosť

Skĺznuť do tejto skupiny rodičov je podľa Deurleinovej najľahšie. Čas, kým deti odrastú, prebehne veľmi rýchlo a je oveľa jednoduchšie zotrvať v rutine, robiť všetko tak, ako sme zvyknutí od začiatku, lebo každá zmena vyžaduje úsilie. Vnímať svoje dieťa (áno to rozkošné bezbranné neviniatko, ktoré ste voľakedy vynášali z pôrodnice v náručí) ako odrastenú a samostatnú bytosť je šok. Ale je to tak. „Neviniatko“ vyrástlo a jeho výchova nám prináša mnoho období, popri ktorých si na nočné vstávanie, prebaľovanie a kŕmenie spomíname ako na prechádzku rajskou záhradou.

Poslaním rodičov je pomôcť dieťaťu pripraviť sa na samostatnú budúcnosť, ako aj rozpoznať a vycítiť momenty, keď sa máme stiahnuť a „neriešiť“. V reálnom živote totiž nebudeme môcť byť stále po ruke. Napokon, bolo by to proti prírode. Veď aj rozprávky, ktoré každý večer drobcom čítame, hovoria o tom, že prirodzenou túžbou každého mláďaťa je roztiahnuť krídla a vzlietnuť.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.