„Mám 2-ročného syna a som rok rozvedená. S bývalým manželom takmer spolu nekomunikujeme, no nerobím mu problémy v styku s dieťaťom.
Syna si berie každý druhý víkend, cez týždeň mu len telefonuje…
Žije s priateľkou, s ktorou teraz čaká dieťa, ja mám priateľa, ktorý je rozvedený a má 5-ročnú dcéru. Môj problém spočíva v tom, ako sa správa syn, keď má ísť na návštevu k otcovi. Najskôr strašne vreští, nechce sa odo mňa odtrhnúť, doslova nasilu mi ho bývalý manžel vezme z náruče, zapne ho do autosedačky a odíde. Lenže keď mi ho v nedeľu vracia, opakuje sa to isté, len v obrátenom garde – syn visí na exmanželovi, vreští ako zmyslov zbavený, keď sa k nemu priblížim, bije ma. Opäť ho musím ja vytrhnúť otcovi z náruče a rýchlo utekať do bytu. Upokojí sa asi o 30 minút, asi o hodinu je už úplne normálny.
Viem, že bývalý partner syna miluje a platí to aj naopak. Hoci sme sa rozviedli, keď syn mal rok, na svojom otcovi lipne. No rovnako má rád aj môjho súčasného partnera. Práve preto nerozumiem tomuto jeho správaniu a neviem, čo robiť. Veľmi ma to stresuje, keď môj bývalý odchádza s mojím jačiacim synom v náručí. A rovnako ma bolí, keď syn jačí v okamihu, keď sa má vrátiť ku mne domov. Viete mi vysvetliť, prečo to robí a čo s tým?“
Čitateľka
Na úvod sa mi žiada povedať, ako som rada, že takýto výrazný emocionálny konflikt, jednak váš vlastný a tiež vášho dieťaťa, ste začali riešiť a dodávam, že konečne. Poďme však pekne po poriadku… Rozviedli ste sa s manželom, keď mal syn rok. Hoci dieťa v tomto veku nerozumie celkom tomu, čo sa okolo neho deje, a možno sa nám dospelým zdá, že nič okolo rozvodu a narušených vzťahov medzi rodičmi nevníma, opak je pravdou. Rozvod (nech podnet naň vychádza z ktorejkoľvek strany) predstavuje ohrozenie osobnostnej, emocionálnej a celkovej integrity oboch partnerov, pretože to je strata. Okolnosti okolo tejto stresujúcej udalosti spôsobujú neistotu a napätie v celej rodine, medzi všetkými zúčastnenými.
Dieťa intuitívne vie, ako má vyzerať rola matky a otca. Pociťuje ľútosť a súcit, keď vidí rodiča nešťastného, ak cíti, že mu niečo chýba. Toto všetko dokáže pociťovať aj veľmi malé dieťa. Vyrovnáva sa s tým rôzne: je veľmi poslušné (aby nerobilo problémy), alebo, naopak, je plačlivé či dokonca agresívne. Takisto sa môže dostať do pozície, v ktorej začne nahrádzať deficity svojmu rodičovi a berie na seba rolu, ktorá mu nepatrí, nemá k nej predpoklady a nie je schopné jej porozumieť. Táto pozícia nesie so sebou lásku, úzkostné pocity, strach zo straty bezpečia, nenávisť a boj o svoje potreby. V dieťati môže vzniknúť intrapsychický konflikt, ktorý sa ťahá často až do dospelosti… Ale späť k vášmu aktuálnemu problému.
Píšete, ako synček „vyvádza“, keď sa má od vás odlúčiť a ísť za svojím otcom a naopak. Bolo by veľmi zvláštne, keby to bolo inak. Pre malé dieťa je nesmierne dôležitá potreba bezpečia a miesta. Táto jeho potreba sa pravidelne a permanentne narúša, prípadne sa narúša každý druhý víkend. Taktiež dieťa túži byť rovnako s matkou, ako aj s otcom, túži po úplnej rodine. Keďže má dobré citové väzby k otcovi aj k vám, prirodzene pociťuje obrovskú úzkosť, keď sa má zrazu rozlúčiť s jedným z vás (a dokonca za niekoľko minút sa zadaptovať na nové prostredie, hoci domáce). Niekedy medzi 4. – 7. mesiacom života sa u detí vyvíja zmysel pre stálosť objektu. Prichádzajú na to, že veci a ľudia existujú stále, aj napriek tomu, že ich práve nemajú v dohľade. Deti si myslia, že je len mama alebo otec, a keď vás nemôžu vidieť, znamená to pre ne, že ste odišli, že ste ich opustili. Keďže deti v tomto období nemajú pojem o čase, nevedia ani, kedy sa vrátite. Je jedno, či ste v kuchyni, v izbe na poschodí alebo ste odišli do práce. Jednoducho ste zmizli a dieťa chce urobiť (a aj urobí) všetko preto, aby sa tomu vyhlo – aby vás nestratilo. Preto deti plačú, kričia, začnú za vami „utekať“ štvornožky – aby sa uistili, že ste tam stále, že ste ich neopustili. Hovorí sa tomu separačná úzkosť, ktorá je prirodzená a trvá cca do 18. mesiaca veku, ale krátkodobo sa objavuje aj pri náročných situáciách, keď dieťa prežíva zmeny. Táto separačná úzkosť sa zrejme zafixovala aj u vášho synčeka, ktorý prežíva veľký strach, že keď odíde so svojím otcom, s matkou sa už neuvidí. Nemá to žiadne racionálne opodstatnenie, ale je to súčasť prežívania a bytia vášho syna.
Sama priznávate, aké ťažké je pre vás rozlúčiť sa so synčekom. Na tomto mieste treba zdôrazniť a predovšetkým si zodpovedať otázku: Nakoľko dôverujete svojmu exmanželovi ako rodičovi? Ako zvláda starostlivosť o vaše dieťa? Pretože, ak mu v tomto dôverujete málo, prípadne minimálne, prejavy separačnej úzkosti týmto nevedome u svojho syna len podporujete. Takisto nie je v poriadku, že vôbec nekomunikujete s otcom dieťaťa, ako píšete. Iba tuším, akú neistotu a napätie potom môžete vnášať do interakcie vo chvíľach odovzdávania a vyzdvihovania si syna. Dieťa sa stáva pre vás dvoch akýmsi hromozvodom nahromadených a nevypovedaných pocitov, ktoré patria len medzi vás dvoch. A toto si váš syn nezaslúži. Preto sa skúste úprimne zamyslieť, ako môžete prispieť k obnoveniu slušnej a konštruktívnej komunikácie s otcom vášho syna. To je prvý a najvýznamnejší krok. Kým nebude v poriadku vzťah vás dvoch, nebude v poriadku ani lúčenie synčeka s jedným z vás dvoch, mamou a otcom.
Na druhej strane treba zvážiť, či momentálne nie je pre vášho 2-ročného syna odlúčenie od matky na celý víkend príliš ťažké a dlhé. Stretávanie s otcom je určite dôležité, pretože dieťa potrebuje poznať a „ohmatávať si“ aj otcove vlastnosti, aj správanie a budovať vzájomný vzťah, ale myslím, že v prípade vášho synčeka by možno stačila napríklad celá sobota (bez spania), a skôr by som sa prikláňala k intervalom každý víkend, nie každý druhý. Ideálne by bolo, keby otec mohol byť (vzhľadom na vek dieťaťa a okolnosti) nejaký čas so svojím synom u vás doma, v jeho bezpečnom prostredí.
Dôležitý je i rituál prípravy a rozlúčky s vami. Predovšetkým by to mal byť pravidelný, rovnaký čas a rovnaká situácia – objatia, uistenia dieťaťa, že ho budete čakať, kým príde, a, samozrejme, čo si sľúbite, to musíte za každú cenu aj dodržať. A doprajte dieťaťu čas, kým bude pripravené na odchod s otcom – rovnako, ako aj kým bude pripravené na odlúčenie sa od neho po návrate. Pomohla by napríklad spoločná prechádzka vás troch a potom odovzdanie otcovi. Vytrhávať plačúce dieťa otcovi či mame z rúk sa človeku zle číta, nieto prežíva malému 2-ročnému dieťaťu. Takto by ste postupovať určite nemali.
Mgr. Andrea Čanigová
Dieťa
Foto Shutterstock
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok