Keď ma z redakcie časopisu Dieťa požiadali, či by som ako matka malého dieťaťa, chovateľka psov a veterinárka nepripravila do špeciálu Dojčiatko & batoľa moje spomienky na chvíle, keď nám do rodiny so psíkmi pribudlo dieťatko, veľmi som sa potešila, no zároveň som cítila obrovskú zodpovednosť. Tieto riadky nechápte ako univerzálny návod, ale len ako moju osobnú skúsenosť a spôsob výchovy, ktorý je môjmu srdcu blízky. Ak si z toho niečo vezmete, budem veľmi rada. Ak sa s článkom nestotožníte, aj to je v poriadku. Každý má právo vychovávať svoje deti a dať im to, čo je pre neho dôležité a prirodzené.
Som mama 3,5-ročnej dojčenej dcérky Veroniky, zakladateľka rodinného centra Lupienok v Gelnici a v súčasnosti pôsobím ako všeobecná veterinárna lekárka s terénnou veterinárnou praxou. Zaujímam sa aj o homeopatiu a praktikujem kontaktné rodičovstvo. Rada by som vám opísala, ako sme našu dcérku predstavili štvornohým členom našej rodiny. Naozaj ma veľmi poteší, ak vám tieto riadky prinesú odpovede na vaše otázky a možno sa po ich prečítaní aj rozplynú vaše obavy a neistota, ako túto novú situáciu riešiť. Príchod dieťatka nie je dôvodom odsúvať ani zbavovať sa akéhokoľvek domáceho miláčika. Viac už v našom príbehu.
K zvieratám som mala vždy blízky vzťah aj vďaka mojej profesii a nikdy som si nevedela predstaviť život bez nich. Keď som otehotnela, bola som doktorandkou na Klinike vtákov, exotických a voľne žijúcich zvierat na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Členmi našej rodiny vtedy boli Nero – 12-ročný senior, kríženec nemeckého ovčiaka a aljašského malamuta a šteniatko Žofka – kríženka krátkosrstého jazvečíka. Na pochopenie súvislostí trošku spomeniem aj ich minulosť a povahové vlastnosti, aby ste si utvorili celkový obraz o našom spolužití. Nero bol zachránený ešte ako šteňa pred istou smrťou. Nebol socializovaný, čo zapríčinilo jeho prudké a agresívne správanie voči iným psom. Vďaka kastrácii vo veku dvoch rokov s ním bolo jednoduchšie pracovať a aj s inými psami sa už lepšie znášal, no pre bezpečnosť všetkých jeho venčenie prebiehalo na verejnosti za pomoci tzv. stopovacej vôdzky. Na voľno behal len mimo ľudí a iných psov, veľa času so mnou preto trávil prechádzkami v prírode, na stanovačkách v lese a podobne. Vo svojich dvanástich rokoch to však už bol prevažne pokojný senior, ktorému stačili kratšie prechádzky a vzhľadom na jeho zdravotné problémy s pohybovým aparátom väčšinu dňa prespal. Jeho psia spoločníčka – sučka nás náhle vo svojich troch rokoch opustila. Pre jej opätovné zlyhanie obličiek sme nakoniec zvolili eutanáziu, ako ten najlepší možný koniec aj tak beznádejnej diagnózy. Boli sme však zvyknutí na dvoch psíkov a aj Nerovi kamarátka veľmi chýbala. Strácal záujem o kŕmenie a prechádzky. Po týždni smútenia sme sa preto rozhodli zaobstarať mu ďalšieho kamaráta – šteniatko. Ani na sekundu mi nenapadlo uvažovať nad tým, ako to zvládnem aj s dieťatkom a dvoma psami. Von sa musí tak či tak – s jedným ako aj s dvoma. Navyše som bola rozhodnutá, že budem svoje dieťatko nosiť, čím mi ostávali voľné ruky na vychádzky a vôdzky.
Neplánovala som žiadne zmeny
Už počas tehotenstva sa psy zaujímali o moje rastúce bruško a malá Žofka sa pri ňom vždy rada schúlila a spala so mnou. Moje psy ma dokonale rešpektovali aj napriek tomu, že mali dovolené ležať na pohovke, či spať s nami v posteli. Nám to takto vyhovovalo a neplánovala som to meniť ani po príchode bábätka.
Pre psov je rodina ako svorka. Vnímajú v nej hierarchiu, a teda postavenie jednotlivých členov rodiny. Problém nastáva vtedy, ak sa pes cíti nadradený a majiteľom takpovediac prerastie cez hlavu. To však nebol náš prípad. Aj s jedným psím geriatrikom a hravou sučkou v puberte bolo prostredie u nás doma viac-menej ideálne.
Nech sa páči, zoznámte sa!
Po príchode z pôrodnice som sa s nimi hneď zvítala ako zvyčajne a poriadne ich vyhladkala. Bábätko ihneď vzbudilo záujem oboch, a tak som sa pokojne posadila a nechala ich, aby sa s malou Veve zoznámili. Dcérku ovoniavali a túlili sa k nej. Jemne som ich napomínala a všetko pokojne sledovala. Bola som pokojná a uvoľnená, čo vycítili aj Nero so Žofkou. Psy sú veľmi vnímavé tvory a ihneď akoby pochopili, že je to ľudské mláďa. Mali ju tendenciu strážiť a ochraňovať. Chceli jej byť na blízku a ja som im nijako nebránila, neodháňala som ich. Aby sme nemenili zabehnuté zvyky a nespôsobovali psom stres, tak aj prvá spoločná noc prebehla ako zvyčajne. Spali sme v jednej posteli aj so Žofkou, ktorá tak spávala už pred pôrodom. Nerove miesto bolo hneď vedľa postele. Nijako som ich neposielala za dvere, nemenila som to, čo bolo predtým bežné. Jediné, čo sa zmenilo, bolo, že k nám pribudla dcérka.
Psy spočiatku reagovali na detský plač šokovane a vytratili sa z miestnosti. Keď však videli, že som pokojná, už na naň nijako nereagovali, prípadne neskôr reagovali tak, že keď Veve plakala, psy sa k nej akoby snažili pritisnúť, dotknúť sa jej ňufákom a upokojiť ju svojou prítomnosťou.
Spolu v jednom pelechu 🙂
Počas denných spánkov, ak malinká náhodou nespala počas nosenia, som ju pre istotu uložila do bezpečia detskej postieľky. Najmä, ak som sa potrebovala vzdialiť a využiť čas pre seba. Takto to prebiehalo asi len prvé dva týždne. Potom som si bola už na 100 percent istá, že ju môžem ponechať aj s nimi. Spávala teda na posteli a z boku ju často istila Žofka. Tá si ju akoby adoptovala za svoje mláďatko a stala sa z nich nerozlučná dvojica. Spomienky na toto krásne obdobie máme zachytené aj na množstve spoločných fotografií. Pritom sa hovorí, že jazvečík je dosť komplikované plemeno, zvykne byť žiarlivý a majetnícky, čo sa týka majiteľa. Na toto vám ako veterinárna lekárka poviem len jediné. Problémom nie je pes, ale majiteľ, ktorý výchovu psa nezvládol. Žiadne plemeno nie je predurčené na to, aby malo nálepku nebezpečné. Nebezpečné sa môže stať len v rukách človeka.
Pretože som dcérku dojčila, spoločné spanie bolo pre nás úplne prirodzené na udržanie tvorby mlieka a dojčenie na požiadanie aj v noci. Neviem si predstaviť, ako by som sa vyspala, ak by to bolo inak. Naše vychádzky prebiehali ako obvykle, len s dieťatkom naviazaným na mojom tele. Bol koniec decembra a po týždni otužovania vzduchom doma, sme už na prechádzky chodili vo štvorici. Ja, Veve, Nero aj Žofka.
Trošičku problematické obdobie začalo, keď sa z Veroniky stalo loziace batoľa a začala psov ťahať, štípať či prenasledovať po byte. Najmä tomu starému to dosť prekážalo a snažil sa vždy vzdialiť. Základom preklenutia tohto obdobia bolo rešpektovať psov a citlivo upozorňovať Veroniku a dohovárať jej, aby to nerobila. Oddeliť ich, ak toho má niektorá strana dosť, a mať ich vždy na očiach. Veľmi dôležité je tiež rešpektovať psiu misku ako zakázanú zónu, ako potom riešiť následky a zranenia.
Mojich psov som však dokonale poznala, a tak sa nám stalo, že som ich našla spoločne si pochutnávať na granuliach. U nás však vyhrala väčšinou vždy dcérka a chúďatá psi buď trpiteľsky držali a čakali, kým ich vyslobodím z jej zovretia, alebo stáli nad miskou a čakali až im Veve niečo nechá.
Ďalšou problematickou vecou bolo olizovanie. Nikdy som svojim psom nedovolila cielene dcérku oblízať, ale stalo sa, že mala niečo na tvári alebo sa k nim priblížila a dostala pusu. Som obyčajná mama a nemám oči všade. Nijako extra som to neriešila. Ak som to videla, vinníka som upozornila a ten okamžite prestal. Neskôr však mala dcérka obdobie, keď veľmi rada psov kŕmila, lebo zistila, že si tak vynúti ich pozornosť. Takže som našla svoje štvornožkujúce a sediace dieťa, ako kŕmi seba a psíka nejakými piškótami či kukuričnými chrumkami. Nebežala som jej umývať ruky a nekarhala som psov. U nás to bola jednoducho ich spoločná hra a zoznamovanie. Dcérka si kŕmením psov upevňovala nadradené postavenie v rodinnej svorke. Bola rukou, ktorá ich kŕmi. V psej reči to má veľký význam. Keď mala Veve takmer rok, Nerovi sa zdravotný stav natoľko zhoršil, že sme ho vo veku 13 rokov odprevadili do psieho neba a ostala nám potom už len (v tom čase asi 1,5-ročná) Žofka. Bola som veľmi vďačná, že môj verný pes, ktorý so mnou prežil celý svoj život, mohol byť na chvíľu súčasťou života aj mojej dcérky.
Sťahovanie a detstvo v prírode
Dva roky života prežila Veronika v domčeku pod lesom obklopená rôznymi domácimi zvieratami. Presťahovali sme sa z mesta, keď mala Veve takmer rok a pol. Naučila sa tam chodiť po nerovnom teréne, behala bosá a nahá po lúke, ako deti kedysi. Pre zaujímavosť – nikdy nemala jediného kliešťa a ani ju nepichla žiadna včela. S postupom času sme chovali ovce, barana, kozy, sliepky aj húsky, mali sme zajaca, kocúrika a k Žofke pribudol neskôr ďalší psí kamarát. Susedia mali prasiatko, kravičky či koňa. U nás veru bolo veselo, a to najmä na jar, keď prichádzali na svet mláďatká…
Ale aby som nepredbiehala, vrátim sa k tomu, že krátko po presťahovaní sme prekonali ďalšie kritické obdobie v živote so psom. Naša sučka Žofka mala úraz spôsobený autom a podstúpila operáciu pre viacnásobnú zlomeninu panvy. Bola ochrnutá na panvové končatiny a nevedeli sme, či niekedy bude chodiť. Predstavte si teraz zvedavé dieťatko a psa so silnými pooperačnými bolesťami, ktorý vyžaduje špeciálny prístup. Nebolo to jednoduché, ale snažila som sa primerane veku dcérke vysvetliť, ako sa má pri Žofke správať, pretože má „bibinko“ na nohách. Pol roka sme Žofku nosili von na slniečko len v košíku, na prechádzku v špeciálnom postroji a snažili sa jej rehabilitovať atrofované svaly. Celých 6 mesiacov… taký dlhý čas nám trvalo, kým začala opäť sama chodiť. Veronika mala vtedy už dva rôčky.
Keďže Žofka trávila čas len v pelechu, rozhodli sme sa jej zaobstarať kamaráta. Do rodiny nám tak pribudol kocúrik. Žofka pre neho dokonca začala produkovať mlieko a dovolila, aby ju chvíľu cickal. U nej sme často pozorovali tzv. falošnú graviditu a laktáciu, takže nás to nezaskočilo. Mala silne vyvinuté materské správanie. Jej psychický stav sa však zlepšil a dostala opäť chuť do života.
Naša Veronika svoju pozornosť upriamila na kocúra a trošku si tak kompenzovala dočasnú stratu psej kamarátky. Kocúrik ju zas naučil, že ak mu robí zle, on jej to primerane vráti a bude sa brániť. Opäť som však na všetko dohliadala a ak reagoval prudko, alebo som spozorovala varovnú reč jeho tela, oddelila som ich. Takto sa dcérka veľmi rýchlo naučila, ako reagovať v prítomnosti zvierat a aj to, že každá akcia vyvoláva reakciu. Či už pozitívnu alebo negatívnu. Žiadne vážne poranenie však nikdy nenastalo, no také poškriabanie, ďobnutie od sliepky, štuchnutie od kohúta, uhryznutie zajkom počas jeho kŕmenia či drgnutie kozou nie je možné pri chove zvierat vylúčiť… Každá skúsenosť však Veroniku naučila, ako má v budúcnosti reagovať a na čo si má dávať pozor. Určite veľmi dobre viete, že deťom môžeme niekoľkokrát vravieť, no raz zažijú a zapamätajú si to.
Ako nám Veve rástla, zoznamovala sa aj s ďalšími členmi dvora. Práve vyliahnutými kuriatkami, húsatkami, čerstvo narodenými kozliatkami… Bola veľmi pozorná a aj napriek svojmu veku presne vedela, ako jemne ich má držať a ako sa o ne má starať. Pri všetkom nám pomáhala a snažili sme sa ju primerane jej veku zapájať do všetkých prác okolo domu. Nosila vajíčka, ukladala drevo, hrabkala sa v hline a sadila semienka…
Vďaka mojej profesii bola zvyknutá vidieť kadečo a naozaj dnes nemá problém so žiadnym zvieratkom či hmyzom. Máme skôr problém vysvetliť jej, že nie každý psík, ktorého na ulici stretne, je hneď kamarát. Musí sa jeho majiteľa najskôr opýtať, či si ho môže pohladkať. Rovnako tak pouličné mačičky. Jej láska k zvieratám prekonáva aj strach. Musí však vedieť, že pri zvieratkách nerobíme prudké pohyby, nekričíme, aby sme ich nevyplašili, nehladkáme tie neznáme, lebo by mohli byť choré a podobne. Veronika má dnes viac ako 3,5 roka a často chodí so mnou aj do práce – do terénu k mojim zvieracím pacientom. Všetko pozorne sleduje, o všetko sa zaujíma a pomáha mi. Netuším, čím bude až vyrastie, no na akejkoľvek jej ceste ju budem rada sprevádzať a podporovať.
Láska k zvieratám je cesta. Pamätajte však na to, že deti kopírujú správanie nás dospelých. Ako my vnímame svet, tak ho budú vnímať aj naše deti. Ak cítime neistotu a strach, tak to cítia aj naše deti. Ak sa bojím pavúkov a dieťa ma uvidí kričať, je veľká pravdepodobnosť, že arachnofóbia sa bude prejavovať aj u môjho potomka. Skúsme byť viac vnímaví a naučme deti preto láske ku všetkým živým tvorom.
Aj veda vraví áno spolužitiu detí so zvieratami
Ak sa niekto rád opiera o vedecké články, tak aj výskumy uvádzajú, že spolužitie detí so psom či mačkou, má pozitívny vplyv na chorobnosť. Vedci u týchto detí konkrétne zistili znížený výskyt ochorení respiračného traktu a zápalu zvukovodu v porovnaní s deťmi, ktoré žili v prvom roku života v domácnosti bez zvierat. (1) Iná štúdia opisuje znížený výskyt alergií. (2) (4). Prach z domácnosti, kde žije pes, mal protektívny účinok proti RSV vírusu u myší (3), pretože u myší pôsobil zmenu zloženia črevnej mikroflóry. Predpokladajú potom spojitosť medzi zložením črevnej mikroflóry v nadväznosti na imunitný systém a výskyt astmy, vzhľadom na toto odlišné prostredie v domácnostiach, kde deti vyrastajú. Zistili tiež, že zloženie prachu sa líši podľa toho, či v domácnosti žije pes alebo mačka, v porovnaní s prachom z domácnosti bez zvierat. (4) V neposlednom rade deti žijúce na farme sú zdravšie ako deti vyrastajúce v mestách. (5)
MVDr. Martina Hedmegová
Foto DA autorky
časopis Dojčiatko & batoľa
1. Respiratory Tract Illnesses During the First Year of Life: Effect of Dog and Cat Contacts, Bergroth E. et al., in Pediatrics 2012.
2. Exposure to dogs and cats in the first year of life and risk of allergic sensitization at 6 to 7 years of age. Ownby D. R. et al., in JAMA 2002.
3. House dust exposure mediates gut microbiome enrichment of Lactobacillus johnsonii and immune defense against airway allergens and respiratory virus infection. E. Fujimura et al., in PNAS 2013, doi:10.1073/pnas.1310750111.
4. Farm dust and endotoxin protect against allergy through A20 induction in lung epithelial cells. Schuijs M. J. et al. in Science 2015 Sep. 4 , 349(6252):1106-10. doi: 10.1126/science.aac6623.
5. How farm life prevents asthma. Kaiser J. in Science 04 Sep 2015: Vol. 349, Issue 6252, pp. 1034, doi: 10.1126/science.349.6252.1034.
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok