Doma si sa narodil, doma si umrel

Tak to bolo odjakživa. A tak si i ja pamätám prvý dotyk so smrťou. Teda so smrťou človeka. Skôr, ako o tom napíšem, sa mi žiada spomenúť, že mnoho detí sa po prvý raz so smrťou stretne skôr vtedy, keď im zomrie zvieratko, ktoré chovali. Rovnako to bolo aj v prípade mojich detí.

Odprevádzať zvieratko, ktoré sme ako deti milovali, je často pre naše ratolesti vôbec prvé stretnutie s pani Smrťou. Je boľavé rovnako v detstve, ako vie byť boľavé, keď vám v dospelosti umrie napríklad psík, ktorý bol členom vašej rodiny, vašou láskou, verným a vždy oddaným spoločníkom (teda skoro vždy – oddanosť nášho psíka Tomina kamsi zmizla vždy vo chvíľach, keď sme ho chceli okúpať). Keď zomrie zvieratko, v rodine jeho odchod riešime rôzne, aby sme rozpustili bolesť zo straty, aby sme ju prijali. Nikde nie je napísané, čo robiť v takej chvíli. Keď mojim synom uhynula tropická žabka, ktorú chovali v teráriu, starší syn rezolútne vyhlásil, že musí mať dôstojný pohreb na Martinskom cintoríne v Bratislave. Žiadal od manžela, aby šiel vopred pripraviť hrob a už mu chystal krompáč a rýľ. Napokon sme to zvládli nemenej dôstojne v jednom lesoparku a postačilo nám aj oveľa menšie pracovné náradie. Žabke sme vystrojili peknú rozlúčku a ja som v priamom prenose mohla sledovať, aký to má hojivý účinok na ubolené dušičky mojich detí. Pochopenie, prijatie a láska liečia. Vždy. Ani by mi nenapadlo znevažovať dôstojnosť tých chvíľ a zľahčovať smútenie detí za milovaným tvorom. Myslím, že tieto momenty odchodu a lúčenia sú veľmi dôležité pre formovanie osobnosti našich detí. Aby vyrástli v ľudí plných pochopenia, v ľudí, ktorí sa neboja prejaviť svoje emócie a nepovažujú to za zlyhanie. Musia prejsť i takýmito skúsenosťami a, podľa môjho názoru, nie je správne ich pred nimi chrániť.

Keď som uvažovala o tejto téme a neskôr som sa s ňou často stretávala, keď sa moja mamulka liečila na rakovinu a ja som ju sprevádzala po vyšetreniach na onkológii, vždy mi bolo ľúto, že sme akosi skôr schopní byť prítomní pri umieraní zvieratka a neopustiť ho v tých chvíľach, ako poskytnúť tento komfort svojim zomierajúcim blízkym. Poznám príbehy, kde príbuzní doslova utiekli z nemocnice od umierajúceho. Nechceli s ním zotrvať v takej chvíli. Prečo? To je iste zaujímavá otázka. Hľadanie odpovede na ňu by dozaista presiahlo rozsah tohto článku.

V OSAMENÍ

Sme hrdí na to, v akej vyspelej spoločnosti žijeme a nevidíme, akú veľkú daň za to platíme. Rodíme sa v neosobnom cudzom prostredí nemocníc a presne v tom istom prostredí (len na iných oddeleniach) opúšťame svet. Nebolo to vždy tak. Nechcem tu polemizovať o domácich pôrodoch – ich plusoch a mínusoch. Rada by som obrátila vašu pozornosť na koniec našej pozemskej púte. Lebo ten nás čaká všetkých bez rozdielu presne tak, ako chvíľa nášho narodenia. Raz na svet, raz zo sveta – vravieval môj dedko. Smrť je absolútne normálnou a prirodzenou súčasťou našich životov od prvopočiatku ľudstva. Prečo sa jej dnes neraz tak bojíme? Prečo sme vytesnili to najprirodzenejšie z prirodzeného mimo rodín do prostredia nemocníc, hospicov, ústavov… Musí byť odchod z tohto sveta boľavou skúsenosťou v osamení? Musí byť utrpením pre zomierajúceho a nočnou morou pre rodinu – deti, manžela, manželku, partnera, partnerku, ktorí si neraz nadosmrti budú vyčítať, že neboli v poslednej chvíli so svojím milovaným? Alebo môže aj umieranie byť jedinečnou chvíľou, ktorá pohladí naše duše a pokropí ich vďačnosťou? Absolútne výnimočnou chvíľou, ktorá pomôže odchádzajúcemu rozlúčiť sa v láske a nám, ktorí tu zostávame, bude po zvyšok našich životov spomienkou, ktorá nás navždy naplní pokojom a to i napriek tomu, že zomieranie nebýva vždy ružové ako v slaďákovom treťotriednom filme. Neraz sú tieto chvíle veľmi ťažké, no napriek tomu vás skutočne štedro obdaria, ak sa im otvoríte a necháte sa nimi prestúpiť. Ak prestanete bojovať a prijmete ich. Ak sa stanete s láskou a pokorou sprievodcom na tejto poslednej ceste.

LIEČIVÁ SILA PRÍTOMNÉHO OKAMIHU

Keď som mala 12 rokov, zomrel môj starý otec Štefan. Otcov otec, ktorého vo vysokom veku zasiahla rakovina. Dvaja otcovi súrodenci sa o neho starali doma. Otcova sestra a brat, keďže bývali v tej istej dedine, na seba prevzali najväčší diel opatery. Myslím, že môj otec im bol za to po celý život veľmi vďačný a že stále je, aj keď ich tu už niet. A úprimne poviem, že tí, ktorí sa fyzicky denno-denne starajú o svojich umierajúcich blízkych a nie sú od nich odpútaní v diaľke, sú na tom oveľa lepšie, hoci starostlivosť o zomierajúceho blízkeho, neraz veľmi vážne chorého, je často veľmi náročná. Ich odmenou je práve ten pokoj, ktorý cítia, keď nastane čas rozlúčky i po úmrtí blízkeho. Vtedy ako dieťa som po prvý raz prežila ten pocit odlúčenosti od rozlúčky s blízkym, keď som videla, ako môj otec doslova visel na perách svojej sestry, keď ju žiadal, aby mu rozprávala o posledných chvíľach ich otca. Bola som ešte dieťa. No vnímala som, ako veľmi môjmu otcovi ublížilo, že nebol v tej dôležitej chvíli doma, že nebol pri otcovi, s ním. Sú momenty, ktoré nevrátime späť, chvíle, ktoré nestačí prerozprávať, lebo len keď ich sami prežijeme, vedia byť hojivé. O toto bol môj otec ukrátený, hoci bol s otcom počas posledného víkendu na návšteve doma. To však nestačí. Jedna vec je povedať blízkemu v duchu zbohom a druhá prežiť s ním silu prítomného okamihu, keď príde. Pokúste sa, ak sa to čo len trochu dá, zariadiť tak, aby ste tie vzácne chvíle nepremeškali.

SO SRDCOM NA DLANI

Môj starý otec zomrel doma, rovnako ako stará mama. V tých časoch ešte v dedine nebol Dom smútku a tak ani nebolo inej cesty, ako do pohrebu jednu miestnosť v dome vyhradiť nebožtíkovi. Keď si spomínam, ako som to vnímala ako dieťa, nenachádzam žiadnu emóciu strachu či odporu. Ešte aj dnes cítim ten dôstojný, slávnostný pokoj, ktorý zaplavil dom mojich starých rodičov. V spojení s dávnymi rituálmi, ktoré bolo treba vykonať, aby duša ľahko odišla, ten pokoj napĺňal tieto chvíle magickou majestátnosťou. Boli sme tam všetci, celá blízka rodina. Áno, aj vnúčatá, nik nás nevytesňoval a nechránil pred tvárou smrti. Sledovala som, ako prichádzali príbuzní, priatelia aj známi. Prichádzali, aby povedali – Štefan bol dobrý chlap, bude nám chýbať!, aby zotrvali spolu s nami aj v ťažkej chvíli. Ako dieťa som precítila, aké je dôležité, keď sa človek môže oprieť o druhých. Aké je upokojujúce, keď svoj život žijeme v komunite blízkych, s ktorými sa delíme o radosť i o bolesť. Postupne prišla hádam celá dedina. Bol to iný pocit, aký človek zažije na sídlisku v meste, kde mnohí z nás trpia osamením a v ňom aj končia svoju púť…

Každý prispel svojím dielom, každý sa chcel aspoň troškou odovzdať tejto chvíli. Nevadí, že niekedy možno nemotorne a nie celkom vydarene, ale so srdcom na dlani…

Kam zmizli tieto chvíle? Rodíme sa odtrhnutí od rodiny a opustení aj odchádzame… Neraz v blahobyte. A predsa takí chudobní…

Renáta Krausová

Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.