Domškoláci v Slnečnici začali svoj prvý rok: Veľkým treskom!

Predstavte si, že vaše dieťa začne prvý školský týždeň maľbou na obrovský papier. So spolužiakmi totiž rozoberú veľký tresk, tým predsa všetko začalo a treba ho aj zobraziť. Tretí deň školy už cestuje do hvezdárne, ruka v ruke s veľkým treskom a začiatkom niečoho prelomového – škola je predsa miesto, kam deti kráčajú plné očakávaní, nádeje, vzrušenia a entuziazmu. S rozžiarenými očami. Plameň zvedavosti sa zapaľuje, podnecuje, neuhasína. Takou chce byť aj domškola v Komunitnom montessori klube Slnečnica.

V časopise Dieťa č. 10 – 11/2019 prinášame rozhovor s tromi zakladateľkami Slnečnice Naďou Magulovou, Evou Vadovičovou a Luciou Oríškovou Sabovou. Tri silné ženy, matky s odvážnou víziou. Ich dielo – Slnečnica – začalo nevinne ako stretnutie mamičiek, ktoré chceli vychovávať a vzdelávať deti v duchu Montessori. To bolo v lete v roku 2017. Onedlho teda vzniká komunitná škôlka (s 24 domškôlkármi), tento rok ju nasledovala aj škola s desiatimi domškolákmi (deťmi v domácom vzdelávaní). Klubové aktivity neostávajú len pri tom, na rováši majú aj početné workshopy, semináre, herničky pre deti s rodičmi a v pláne sú montessori aktivity pre dôchodcov.

Herničiek sa s päťročnou dcérkou zúčastňujem už rok, zažila som deň s domškôlkármi (opísala som ho v Dieťati č. 10 – 11/2019) a jeden deň som si vyhradila aj na domškolákov. Moje dojmy? Tu je slabá ochutnávka z toho, čo znamená byť domškolákom v Slnečnici (slabá preto, že som s nimi strávila „len“ pár hodín):

„Sova je nočný vták. Živí sa cicavcami.“
Hoviem si v rohu miestnosti, veď som tichý pozorovateľ, zatiaľ čo sa domškoláci zhromažďujú na elipsu. Spolu ich narátam desať vo veku od päť do deväť rokov. Elipsa je ranný kruh, na ktorom si rozprávajú, kto čo zažil cez víkend, ako sa cíti, ako sa má, čo chce povedať, k čomu sa chce vyjadriť. Deti sa smejú, hlásia sa o slovo, sebavedomo komunikujú so sprievodcami. Chýba strach pred písomkou, skúšaním, dokazovaním si vlastnej hodnoty cez nadobudnuté vedomosti. Deti si nadšene vytiahnu vypracované projekty (moje obľúbené zvieratko alebo zviera, ktoré sa chystá na zimu), drobný chlapček pomaly, veľmi pomaly (zatiaľ čo ostatné deti trpezlivo čakajú) číta svoj: „Sova je nočný vták… Živí sa cicavcami… Je zákonom chránená.“

Nasleduje zoznam aktivít, ktoré ponúkajú sprievodcovia počas dňa. Zabudla som pripomenúť nástenku, nad ktorou svieti obrovská maľovaná guľa – Slnko (dielo detí). Na nástenke deti každé ráno zostavia z kartičiek aktuálny dátum – deň, mesiac, rok, deň v týždni, ročné obdobie, počasie – a povinnosti. Každé sa priradí a zodpovednosť si počas dňa svedomito plní. Napríklad poutierať prach, upratať stoly, vyniesť smeti, pozametať či skontrolovať rastliny, ktoré si pestujú (momentálne pestujú žeruchu a nezabúdajú ju aj ochutnávať).

Čokoládová meditácia
Príde rozcvička, počas ktorej sa z detí stávajú atómy a molekuly, tentoraz je to však divadelnejšie a vystavajú zo seba les plný stromov. Pred desiatou si ešte zameditujú, čo nie je pravidlo, ale nápad spolužiačky, ktorá si ju doma naštudovala a nazvala ju „čokoládová“ meditácia (jedla sa pri nej čokoláda). Napokon sa deti najedia, upracú a rozdelia do dvoch skupín. Jedna preberá so sprievodcom Ľubošom matematiku v anglickom jazyku, druhá so sprievodkyňou Zuzkou hravou formou hláskovanie. Tretia sprievodkyňa pripravuje aktivitu s rastlinami.

Forma rovnocenná obsahu
Tu sa zastavím. Nie preto, že sa blíži obed a moja rozlúčka. Ale kvôli forme, ktorou výučba prebieha. V troch miestnostiach, kde sa deti voľne pohybujú, sú skrinky a police plné aktivít. Deti sa zhovárajú, smejú, spievajú, hovoria básničky, „spíkujú“, rátajú, kreslia, píšu, sústredene pracujú, vyberajú si „z ponuky“. Sem tam skríknu, sú totiž plné energie. Tú sprievodkyne rešpektujú, pretože deti si uvedomujú možnosť rušenia ostatných, sú schopné sa stlmiť, stíchnuť, sebaregulovať. Všetko prebieha hravou formou – matematika sa mení na ladybugs (lienky) lezúce po číslach alebo koráliky rozdelené na jednotky, desiatky a stovky.

Anglicky hovoriaci sprievodca neupozorňuje na pravidlá gramatiky, nezastavuje deti, nenúti ich skladať vety alebo dbať na slovosled. Hovorí voľne, aby deti vnímali jazyk ako prirodzenú súčasť prostredia, v ktorom sa zdržiavajú. Hláskovanie prebiehalo cez básničky, hry na robotov, hláskový futbal, žmurkaciu, tlieskaciu hru či hádanky. Písaniu predchádzala prstová rozcvička, cvičenie ramenami. „Venujte sa tomu tak dlho, ako vás to baví, teší,“ začula som sprievodkyňu Luciu Oríškovú Sabovú, jednu zo zakladateliek Slnečnice.

„Všetko so všetkým súvisí. To, čo sa deti učia, prepájame s praktickým životom,“ pripomína mi Lucia, keď si listujeme v knihách, ktoré si deti samy vytvárajú. O vesmíre. O stromoch, ich listoch, kôre, plodoch, kvetoch. O pozorovaných rastlinách. O výletoch, návštevách múzeí, hvezdární a ďalších plánovaných miest. „Premýšľame o štvrťročnej vernisáži domškoláckych projektov. Rodičia a starí rodičia by si ich takto mohli prísť pozrieť,“ dodáva.

Keď už sme pri dojmoch, vždy som si myslela, že škola má deti inšpirovať, viesť k bádaniu. Verím, že sa tak deje na mnohých miestach. Práve som jedno objavila – za slnečnicovým stolom.

A aby toho nebolo málo, pridávam aj zvyšok rozhovoru, ktorý dokresľuje atmosféru a filozofiu Montessori klubu Slnečnica (a do časopisu Dieťa č. 10 – 11/2019 sa už nezmestil):

Rozlúčka domškolákov so škôlkou
Narodeninový rituál, o ktorom som sa dozvedela z rozhovoru so zakladateľkami Slnečníc, nie je jediný, na ktorý sa deti tešia. Počas môjho „pobytu“ medzi domškolákmi sa začal formovať aj meditačno-meninový rituál, no vstupu detí do slnečnicových lavíc predchádzal ešte jeden výnimočný:

Eva: Máme rituál odchodu zo škôlky do školy. Chceli sme, aby si predškoláci uvedomili ten prechod, že dospeli do veku, keď opúšťajú škôlku a idú do školy. Ide o veľkú zmenu, inú zodpovednosť, stávajú sa vzormi pre mladšie deti. Tak sme si vytvorili rituál pasovania za školákov. Užili si to, boli na seba hrdí.

Lucia: Tie rituály sú skôr založené na tom, že sa snažíme deti učiť danému momentu, okamihu. Teraz sme tu a chceme sa venovať tomuto svetu, starať sa oň, aby sme sa nové naučili, rozvíjali sa, aby sme boli spokojní všetci a navzájom si neubližovali. Deti sa učia rešpektovať navzájom, žiť čo najviac v realite a praktickom živote.

Koberček ako hranica
Lucia: Práca na koberci je základ, funguje ako jeden z princípov práce Márie Montessori. Ohraničuje priestor, do ktorého mi nikto nevstupuje, nik nezasahuje, naopak pre mňa znamená tiež ohraničenie – toto je moja starosť, toto si potom odložím a upracem. Ostatní vidia, kde, na čom dieťa pracuje, všetko, čo patrí k jeho aktivite. Ide o vyhradenú pracovnú plochu. Na to, čo je mimo nej, sa nesústreďuje. Zužuje teda pole sústredenia. Deti veľa pracujú na zemi, na stoličke zvyčajne dlho nevydržia (tam zase aktivitu ohraničujú podnosy), potrebujú si ľahnúť, čupnúť. Práve to umožňujeme prácou na koberci. Učia sa tým rešpektovať jeden druhého. My sme k tomu zaviedli aj smajlíkový systém. Máme smajlíky pre prípad, ak dieťa chce pracovať len samo, smaljík, ak je prístupné, aby sa k nemu pridali aj ostatné deti, znamená – si vítaný pri mojej aktivite. Smajlík, ak si dieťa potrebuje odskočiť, napiť sa, umyť si ruky, znamená – ešte sa k tejto aktivite vrátim. Ten koberček je len pomôcka. Znamená, že ak je dieťa sústredené, niečomu sa sústredene venuje, nikdy, skutočne nikdy ho nesmieme rušiť. Ani ak sa chcete spýtať: „Čo robíš? To je krásne, čo si práve spravila.“

Krik v živote zakladateliek Slnečnice
Verte či nie, no počas toho roka, čo s dcérkou navštevujem montessori herničky, som ani jednu zo sprievodkýň nikdy nepočula zvýšiť hlas. Dokonca v situáciách, keď deti vrieskali, obviňovali, hnevali sa, hádali sa, niečo rozbili alebo keď toho bolo jednoducho „priveľa“. Poslednou otázkou teda bolo: Ako je to možné?

Lucia: Aj my sme len ľudia a hlavne matky. Sú situácie, ktoré nezvládame ani my, vtedy kričíme, ale skôr to je v domácom prostredí, kde sa cítime voľnejšie. Tu sa chápeme ako vzor, takže keď nechceme, aby deti kričali, nesmieme kričať ani my, pretože deti napodobňujú naše správanie. Vo všetkom. V tom sme zodpovedné, je to jedno z našich základných pravidiel, ktoré sa snažíme pozitívne formulovať. Teda „nekričíme“, ale skôr „rozprávame potichu“. Sem nerátame krik z nadšenia, ale emočný krik z hnevu. Tam korešponduje montessori filozofia s filozofiou efektívneho rodičovstva. Hovorí o emočnej regulácii, aké je dôležité mať emócie pod kontrolou. Nie vždy sa to dá, ale je to proces, každý rodič by sa tomu mal venovať, sústrediť sa, pretože ak chcem zmeniť svoje dieťa, treba začať od seba. To je najťažšia úloha, takže vieme sa hnevať aj kričať, ale vždy tam je čiastočka sebakontroly a emočnej sebaregulácie. Preto sme tu často tri, štyri pri deťoch.

Naďa: Keď vidíme, že jedna z nás to nedáva, tak ide radšej napríklad pripraviť nejakú aktivitu a my ju zastúpime. Mávame vyhrotené situácie aj ťažké dni. Najčastejšie využívame emočnú sebareguláciu pri vlastných deťoch, tie najviac skúšajú hranice, pravidlá, naše nervy. Jedna maminka to krásne vystihla, keď povedala, aké sú všetky deti pokojné, len tie naše vlastné sú najhlučnejšie, lebo sú pri nás najuvoľnenejšie. Áno, dieťa je pri matke uvoľnené. Tie naše to mali ťažké aj v tom, že si museli zvyknúť napríklad na to, že sme síce tu, pri nich, ale naša pozornosť sa musí sústrediť aj na iné deti, venujeme sa aj iným deťom. Takže to, že sme tri, štyri na toľko detí, je veľká pomoc.

Andrea Farkašová
Foto autorka

Fotogaléria z návštevy v Komunitnom montessori klube Slnečnica

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.