Generácia ustráchaných rodičov

Dieťaťu strpčuje život naša ustráchanosť. Dokážeme nedusiť ho vlastnými obavami, prežívaním, nedôverou, všetkým, čo skrývame za pojem rodičovská láska?

K atmosfére v čakárni u pediatra neodmysliteľne patria vydesené tváre. Batoľatá, ktoré idú na vyšetrenie, bývajú celkom v pohode, zato ich mamy sú ako na ihlách a ustarostene prežívajú každý okamih. Prehnané obavy nedokážeme zdolať ani v detskom parku, nehovoriac o nástupe do jaslí, škôlky, školy, ktorý by mnoho deťúreniec prežilo lepšie, ak by mamy pokojne odkráčali do práce bez dlhého lúčenia a povzbudzovania v štýle neboj sa, to zvládneš. Ako dieťa reaguje na správanie, ktorým rodič vysiela jasný signál, že bez jeho prítomnosti sa ocitne v ohrození? Nervozitou, plačom a zbytočnými obavami z krásnej, obohacujúcej, no preňho najmä neznámej skúsenosti. To fakt nedôverujeme v schopnosť dieťaťa zvládnuť bežný život?

Medvedia služba

Rozšírenie rodičovskej starostlivosti je celosvetovým trendom alebo lepšie – problémom. Podľa prieskumu agentúry Pew Research Center v roku 2014 po prvýkrát mladí Američania žijúci s rodičmi prevýšili počet svojich rovesníkov, ktorí sa osamostatnili a žijú na vlastnú päsť. A to sa bavíme o americkej spoločnosti, kde rodičia donedávna potomkom na 18. narodeniny dávali k dverám kufrík so slovami bye, bye, nezabudni na nás a ozvi sa niekedy. Z rodičovstva sa stal boj o perfekcionizmus. Nekonečný, zúfalý, vyčerpávajúci a márny, keď v konečnom dôsledku ani sami sebe neveríme, že sme vychovali dieťa, ktoré sa dokáže hrať, chodiť do škôlky, samostatne si spraviť domácu úlohu, vie, čo ho baví a pozná svoje záujmy. Áno, žijeme inak. Deti voľakedy stáli na okraji rodiny, museli sa zaradiť do zabehnutého systému a dnes majú možno nie všetko, ale veľa určite. Okrem samostatnosti. Lebo z pozície rodičov dokážeme kontrolovať mnoho. Od obsahovej zložky potravín na etikete až po kamarátstva na sociálnych sieťach.

Často však zabúdame, že najväčšie nebezpečenstvo číha tam, kde ho najmenej očakávame. V nás, našom strachu, rodičovských obavách, ktoré nedovolia dôverovať podvedomej túžbe dieťaťa po samostatnosti pri rozhodovaní, konaní a preberaní zodpovednosti za svoje skutky.

V slepej uličke

Aktivity plánujeme deťom tak pedantne, že prichádzajú o možnosť nudiť sa, porozmýšľať, čo ich baví. Psychológovia pripomínajú, že práve plánovaním života rodič dieťa zbavuje záujmu o život ako taký. S radosťami i starosťami, pocitom frustrácie, aj následnou satisfakciou po zvládnutí prekážky. Áno, potomkovi chceme vyzametať cestičku do zóny pohodlného bezpečia. Pritom zneškodňujeme všetky potenciálne nebezpečné situácie, navigujeme smerom, kde nehrozí pošmyknutie, pád, úder, neúspech ani plač. Výsledok? Pasivita, rezignácia na vlastné chcenie, túžbu zdolávať prekážky. Dieťa, ktoré nezískava kontakt s realitou a negatívnymi skúsenosťami, sa nenaučí prijímať život v jeho pestrosti a v dospelosti nachádza nové zdroje strachu z banálnych situácií.

Psychológovia konštatujú, že nové generácie nie sú pripravené prijať svoju mieru zodpovednosti. Hľadajú a nenachádzajú sa, tápu pri pokusoch o životné uplatnenie. A možno stačilo tak málo. Neprenášať na dieťa obavy z boľačiek, ktoré kráčajúc po vyzametanej cestičke svojho detstva ani neokúsilo.

Dana Ljubimovová Miháliková
Ilustrácia 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.