Hnevám sa! 1) Ako pozitívne vyjadrovať hnev a vychovávať šťastné deti

Náš vlastný hnev je dobrý sluha, ale zlý pán. Ako viesť deti k tomu, aby zvládali svoj hnev? Tak, že v prvom rade začneme od seba a budeme sa snažiť zvládať hnev čo najpozitívnejšie.

Na pomoc si zoberieme knižku od Dr. Rossa Campbella Nechte mě být! (Návrat domů, 1998).

NEVYHNUTNÉ JE ZAČAŤ OD SEBA

Jedna z najdôležitejších kapitol spomínanej knižky má názov: Rodičia, napravte najskôr sami seba! V prvom rade my, rodičia, sa musíme učiť zvládať hnev správnym spôsobom. Pre mnohých z nás to nebude jednoduché, ak sme v zajatí nesprávne naučených reakcií na hnev. Ale sme dospelí ľudia so slobodnou vôľou rozhodnúť sa pre pozitívnu zmenu. A ak má byť táto zmena pre dobro našich detí, je o to vítanejšia. Na tejto ceste musíme byť k sebe zhovievaví a nezúfať, ak sa nám spočiatku nebude dariť prekonať zabehané spôsoby nášho správania. Treba veriť, že postupne nám to pôjde lepšie a lepšie.

„Keď zvládame svoj hnev zrelým spôsobom, dávame svojim deťom jeden z najväčších a najcennejších darov,“ píše Dr. Campbell. „Týmto darom je mocná životná sila, ktorá zaistí, aby dorastali do zrelosti bez rôznych konfliktov, s ktorými mnoho dospelých zápasí dodnes. Jednou z najbáječnejších životných skúseností je možnosť sledovať svoje deti, ako sa z nich vyvíjajú láskaví, starostliví, svedomití, energickí, motivovaní, uznávaní a úspešní dospelí ľudia. Dôvod, prečo je zvládanie hnevu u rodičov také dôležité, tkvie v tom, že deti sú veľmi citlivé na rodičovský hnev. Je pre ne nemožné len tak ho prejsť alebo ho nebrať príliš vážne. Dokonca i jediný incident, keď svoj hnev nezvládneme, im spôsobí obrovskú bolesť, rovnako ako zrelé zvládanie hnevu môže posilniť lásku medzi rodičmi a deťmi…“

„Ak sa správame zrelo, upevňujeme tým zväzky medzi nami a našimi deťmi. Ak si však vylejeme na svojich deťoch hnev, oslabíme tým zväzky vzájomnej náklonnosti.“

OKAMIHY, NA KTORÉ SA NEZABÚDA

Jeden starší muž si bolestne spomína na príhodu z detstva: Jeho otec práve dokončil v suteréne rodinného domu bazén. Syn sa tak tešil, že hneď, ako videl, že otec napúšťa vodu, vykríkol: „Tati, tati, chcem sa kúpať!“ Otec na to povedal: „Ty hlupák! Nevieš, ako dlho trvá, než sa bazén naplní? Vypadni stadeto.“ Zahanbený chlapec utekal hore do detskej izby, schoval sa pod kolísku svojej malej sestričky a plakal. Kolíska sa rozkývala, bábätko z nej vypadlo a veľmi sa rozplakalo. Na ten plač pribehli rodičia a chlapcovi prischla prezývka „kazisvet“… Taký krátky okamih v živote a jeho následky pretrvávajú dlho do dospelosti. Aké krásne mohlo byť, keby bol otec povedal napríklad: „Viem, že sa chceš čo najskôr kúpať, no musíš byť trpezlivý a počkať, kým sa bazén úplne naplní.“ (Prevzaté z knihy The Family Virtues Guide.)

ZA NÁŠ HNEV NIE JE ZODPOVEDNÉ DIEŤA
Najskôr sa naučme prebrať zodpovednosť za svoj hnev. Napríklad dieťa urobí určitý čin, po ktorom nasleduje náš výbuch hnevu. Za to, že sme vzbĺkli hnevom, nie je zodpovedné dieťa, ale my. Na prvý pohľad sa vám to možno nezdá, ale je to tak. Sme dospelí ľudia a to, ako budeme reagovať, závisí od nás. Toto je prvá lekcia, ktorú by sme mali zvládnuť.

PRINCÍP VOĽBY

Každý človek má slobodnú vôľu, a preto sa môže rozhodovať. Keď príde určitá situácia, tá predstavuje podnet. Na každý podnet existuje reakcia. Naše reakcie na určitý podnet sú často automatické, veľakrát negatívne, často podmienené výchovou našich rodičov. Napríklad: Dieťa si berie zo stola pohár plný džúsu a celý ho na seba vyleje. Automatickou reakciou rodiča často je: „To nevieš dávať pozor?“ alebo „Ty si ale nemehlo!“ alebo aj oveľa tvrdšie hnevlivé reakcie (pri ktorých sa možno dostáva na povrch ešte viac hnevu, ktorý sa v nás nahromadil počas celého dňa v rôznych situáciách). Avšak reakcie na podnety nemusia byť automatické. Medzi podnetom a reakciou sa totiž nachádza priestor. Tento priestor nám dáva možnosť na zamyslenie a predstavuje možnosť voľby. Vždy sa môžeme zamyslieť a rozhodnúť sa, ako zareagujeme, a to, ako zareagujeme, záleží čisto na nás a sme za to zodpovední iba my sami.

O tom hovorí aj Dr. Campbell: „Za váš hnev nemôže prijať zodpovednosť nikto iný, len vy. Keď z neho obviníte niekoho druhého, dávate tomu človeku moc rozčuľovať vás. Váš hnev je vaša zodpovednosť. A ako s ním naložíte a ako ho prejavíte, závisí čisto len od vás.“ Snažím sa zdôrazniť znova tú istú myšlienku, pretože pre mnohých ľudí nie je jednoduché prijať zodpovednosť za svoj hnev a reakcie naň. Naopak, ľahké je zo svojho hnevlivého výbuchu obviniť niekoho druhého. Avšak my sa budeme snažiť byť zodpovední za svoj vlastný hnev.

„Je neospravedlniteľné, keď zo svojho hnevu obviňujete svoje dieťa. Je to i nebezpečné, pretože prirodzene obviňujete dieťa z hnevu, ktorý bol vyvolaný úplne neznámou situáciou. Môžete mať napríklad škaredé nedorozumenie v práci, ktoré ste nevyriešili, ale ste naň jednoducho zabudli. Potom prídete domov a správanie vášho dieťaťa vás vyvedie z miery. Pokiaľ obviníte dieťa, že vyvolalo váš hnev, pravdepodobne ho obviníte i zo svojho predchádzajúceho konfliktu v práci. Tým vo vás vzrastie zlosť natoľko, že si ju potom vylejete na dieťati. Dôsledky budú bezpochyby tragické, zvlášť ak svoje dieťa neprestanete používať na to, aby ste si na ňom vybíjali svoj nahromadený hnev.“ Dr. Ross Campbell

AKO SA SPRÁVNE HNEVAŤ

Ak sme sa teda rozhodli preberať zodpovednosť za svoj hnev, mali by sme sa naučiť rozpoznávať ho v sebe a snažiť sa smerovať ho na zdroj, ktorý ho v nás vyvolal. Aj hnev je totiž užitočný a dôležitý, ale musíme ho vyjadriť správne.

Za pozitívne vyjadrenie hnevu označuje Dr. Campbell: „Príjemné konanie – hľadanie riešenia – hnev zameraný proti zdroju – zotrvanie pri pôvodnej téme – logické myslenie.“ Zrelý spôsob riešenia konfliktov je pokojné slovné vyjadrenie. S človekom, ktorý nás nahneval, sa porozprávať pokojne, milo, snažiť sa používať logické argumenty, ktoré súvisia s problémom a sú k veci, a usilovať sa o vzájomné porozumenie. V prípade, že to nie je možné, „… vyhľadajte niekoho, s kým sa môžete o svoje pocity deliť, nie ich voči nemu ventilovať… ventiláciou váš hnev vzrastie. Keď si ho však budete nechávať pre seba (a budete sa naň snažiť zabudnúť, pozn. autorky článku), zatlačíte ho do svojho vnútra. Najviac vám pomôže, keď sa o svoje pocity podelíte s dôveryhodnou osobou. Niektorí ľudia nachádzajú úľavu v tom, že svoje pocity napíšu. Napíšte list tomu, na koho sa hneváte, ale neponáhľajte sa s jeho posielaním, obvykle je najlepšie, ak ho, keď sa upokojíte, vyhodíte“. Dr. Ross Campbell

PEVNE, ALE MILO

Ak sa dieťa nevhodne správa, musíte reagovať pokojne (pevne, ale milo) a v pokoji premyslieť výchovný prostriedok, ktorý by detské správanie korigoval. Pokúšajte sa nekonať skratovo, ale snažte sa získať trochu času na to, aby z vás opadli najväčšie emócie a aby ste si mohli premyslieť riešenie. Ak cítite, že by ste už-už vybuchli, mali by ste radšej (ak je to možné) odísť, napríklad: „Musím si odskočiť na záchod, o chvíľku som späť.“ (Prípadne počítať do desať a pod.) Ak už vybuchnete, po upokojení by ste sa mali deťom za to ospravedlniť, aj to môže byť pre deti hodnotná lekcia.

„Skutočná blízkosť prichádza po vyriešení konfliktu!“ Dr. Ross Campbell.

TRPEZLIVOSŤ RUŽE PRINÁŠA

Rodičia by sa mali vyzbrojiť božskou trpezlivosťou, pretože meniť takto (u niekoho od základov) svoje správanie, to vôbec nie je jednoduché. Dobrá správa znie, že sa to postupne, po malých krôčikoch, dá.

Rodič, ktorý sa rozhodne pracovať na svojom vyjadrovaní hnevu, by mal dbať aj na svoju pohodu. Keď sme unavení, chorľaví, nevyspatí, tak nedokážeme dobre ovládať svoju náladu. Preto je niekedy múdrejšie niečo obetovať (napríklad nočný film), aby sme sa cítili čo najviac v pohode a čo najviac odpočinutí.

Počas pracovného dňa musíme myslieť na množstvo rôznych vecí, a tak môžu naše predsavzatia postupne vyblednúť. Aby sa tak nestalo, pripomínajte si najdôležitejšie myšlienky (tie, ktoré vás v tomto článku najviac oslovili) čo najčastejšie. Napríklad si ich napíšte na lístky, ktoré v domácnosti umiestnite tak, aby ste si ich mohli často čítať. Alebo si ich dajte na nočný stolík a večer pred spaním si ich prečítajte. Potom sa môžete rozhodnúť, že aspoň do nasledujúceho večera sa budete snažiť nimi riadiť.

Vaše deti vás pozorujú a veľmi dobre si všímajú a pamätajú, ako v rôznych situáciách reagujete. Tým, že sa budete snažiť vyjadrovať svoj hnev pozitívnym spôsobom, dáte svojim deťom veľmi veľa. Váš vzájomný vzťah sa bude utužovať a budú vo vás mať príklad, podľa ktorého sa môžu správať, keď sa samy nahnevajú.

Ak neuvidíte ovocie svojho úsilia hneď, nevzdávajte sa. Naopak, vytrvajte. Deti sú len deti a treba ich také brať. Aj keď sa na ne nahneváte, majte na mysli, že deti sa často správajú detinsky a takéto správanie býva často nepríjemné. Pozitívne vyjadrovať svoj hnev by mali úplne dokázať, až keď dospejú (vo veku 17 až 18 rokov). Dovtedy na ne treba stále pôsobiť rodičovským príkladom. Ale aj inými metódami. Aké to sú, o tom si povieme nabudúce.

Spracovala

MUDr. Jela Maliariková
psychiatrička
www.usvitstastia.sk

Magazín Dieťa

Foto 123rf

Viac článkov o výchove: https://www.dieta.sk/kategoria/clanky/o-detoch/vychova/

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.