Kedy nastupuje puberta?

„Chcem sa spýtať, či môže puberta nastúpiť už v 10 rokoch dieťaťa? Mám na mysli najmä pubertálne správanie. Moja 10-ročná dcéra sa totiž správa ako 14-ročná pubertiačka.

Nezaujíma ju nič len kamarátky a chlapci, herecké či spevácke idoly, odmieta povinnosti, zodpovednosť, uráža sa, keď jej niečo povieme, oduje sa a nekomunikuje, ostentatívne sa zavrie do izby. Celý deň by sedela len na facebooku, alebo s kamarátkami sa rozpráva cez skype. Doteraz chodila na plávanie, ale krúžok nechala, že ju to nebaví. Dáva nám najavo, že sme „trápni rodičia“, skúša hranice a ja už pomaly na ňu nemám nervy.“

Paťa z Bratislavy

Chápem, že vám pripadá skoro, aby vaše milované, možno doteraz poslušné dieťa bolo v 10 rokoch v puberte, vzdorovité a negativistické. No podľa najnovších zistení sa pubertálne obdobie začína definovať 10. – 13. rokom života u dievčat. U chlapcov o dva roky neskôr.

Píšete, ako veľmi sa začína dcérka zaujímať o svoju vizáž a o chlapcov. U dospievajúcich v puberte sa začína meniť vzťah k druhému pohlaviu. Chlapci i dievčatá túžia po vzájomnom zblížení sa, ktoré však nebýva ľahké a priamočiare. Je bežné, že najskôr skupina chlapcov obdivuje jedno dievča alebo dievčatá obdivujú slávneho športovca či herca, alebo aj lídra v triede (možno prospechom najhoršieho žiaka). Až neskôr príde rad aj na individuálne vzťahy. Je pritom prirodzené, že mladým začína viac záležať na vzhľade a rodičom sa môže zdať, že to je oblasť, ktorej venujú až nadmernú pozornosť. Aj takto si však posilňujú svoje sebavedomie, ktoré je stále vo vývine.

Píšete, že správanie dcérky sa zmenilo, že sa správa negativisticky voči autoritám a odmieta povinnosti. Aj to je však úplne normálne. Obdobie puberty je najťažšou skúškou nášho rodičovstva, trpezlivosti, bezhraničnej lásky a zároveň stupňa vlastnej emocionálnej zrelosti. Len rodič, ktorý je dostatočne emocionálne zrelý, pozná svoje limity, rešpektuje svoje ja a ktorý zároveň rešpektuje aj hranice iných blízkych osôb, môže ľahšie (zdôrazňujem slovo ľahšie) zvládnuť obdobie prerodu svojich detí na väčšie deti alias pubertiakov a byť im zároveň oporou.

Dcére by ste veľmi uľahčili situáciu porozumením jej aktuálneho prerodu. Platí, že čím viac jej bránite v tom, aby sa obliekala a „stailovala“, ako ona chce, venovala sa kamarátom a zahŕňate ju výčitkami, že je stále na čete či skype, tým viac ona rebeluje. Treba si uvedomiť, že ona robí iba to, čo musí a čo si myslí, že jej pomôže presadiť sa a patriť tam, kam chce – do skupiny svojich spolužiačok. Je to pre ňu totiž v tomto veku bytostne dôležité. Zároveň si hľadá svoju identitu, miesto v novom svete a experimentovanie s hranicami autorít sú sprievodnými znakmi tejto skutočnosti.

Určite neodporúčam bezbrehý liberalizmus, ktorý „smrdí“ ľahostajnosťou, ale diskusiu o pravidlách – vymedzte jej čas, ako dlho môže byť na internete, prípadne sankcie, ktoré prídu, keď si nesplní povinnosti v domácnosti, za tie školské ju budú sankcionovať v škole… Môžete jej ponúknuť aj iné formy upevňovania kamarátstiev, než je nonstop četovanie – napríklad športové alebo iné voľnočasové aktivity za účasti kamarátok.

Možno sa vám zdá, že je to skoro v rámci našich očakávaní alebo predsudkov, ale asi s tým my, rodičia, nič neurobíme.

Čo ešte môžete urobiť zo svojej pozície milujúcej matky, je „znížiť“ sa z pozície staršej, múdrejšej, skúsenejšej autority na úroveň svojej dcéry a úprimne jej povedať, čo cítite a prežívate, keď sa oduje a zavrie do izby. Ozaj, čo vtedy prežívate? Obavu, že ste zlyhali ako matka? Obavu, že strácate kontrolu nad svojou dcérkou a jej bytím? Obavu, že prestávate byť dôležitá pre jej vnútorný aj vonkajší svet? Môžem vás ubezpečiť, že hoci sa to tak môže javiť, nie je to pravda a nikdy nebude. Aj keď ste teraz pre ňu len „trápni rodičia“. Som presvedčená, že keď budete s dcérkou dospelo diskutovať o dôvodoch, prečo chce skutočne nechať plávanie, ktorému sa doteraz venovala, prospeje to vášmu vzájomnému vzťahu, lebo verte, každá dcérka túži byť milovaná svojou mamou, nie zatracovaná. Zároveň nechajte dcérku znášať dôsledky jej rozhodovania – keď to teraz necháš, nebude sa dať k tomu vrátiť… dôsledky nešportovania na postavu a podobne. Stále platí, že úprimné, ozajstné vyznanie sa z citov a pocitov bez preháňania a zveličovania je ten najlepší spôsob, ako viesť deti k zdravému sebavedomiu, a najmä k vlastnej ceste životom. Nechajte teda dcérku, nech sa oduje a zavrie v izbe. Potrebuje iba odstup od konfliktnej situácie a zmeniť priestor. Môžete sa však k tomuto jej „štýlu komunikácie“ vrátiť v pokojnej situácii, to jediné pomáha. Opýtajte sa jej, čo od vás v takých chvíľach očakáva a čo potrebuje. Keď ju budete akceptovať takú, aká je, je to pre ňu to najlepšie, čo jej môžete dať. Zároveň je to výzva pre vás ako matku na lepšie sebapoznanie sa a osobnostný rast. Verte, aj toto neľahké obdobie raz prejde.

Mgr. Andrea Čanigová
Dieťa

Foto Shutterstock