Miško a jeho klince. Je rana ako rana?  

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 45)

Maminka a otecko. Rozbil som si koleno. Porezal som sa. Spadol som. Potkol sa. Narazil. Pošmykol. Je toho skutočne veľa. Naposledy som ti, tatko, pomáhal s pritĺkaním klincov do drevenej búdky pre vtákov. O jeden klinec som sa oškrel. Pamätáš? A pamätáte sa, čo ste s maminkou spravili? Presne to, čo sa robí s ranami. Ale nerobíte to so všetkými. A to je škoda. Pretože niektoré rany nevidno, viete? Toto totiž nie je jediný klinec, o ktorý sa dá oškrieť…

Volám sa Miško a som Alžbetkin kamarát. Mám ju strašne rád – ako všetkých kamarátov. A spolu s Alžbetkou sme sa rozhodli, že vám musíme niektoré rany ukázať. Vy nás vždy upozorňujete, aby sme boli opatrnejší a dávali si na seba pozor. Kvôli ranám, ktoré vidieť. A my s Alžbetkou vieme, že niektoré rany nevidieť. Tak musíme zase vás upozorniť, aby ste ich neprehliadali. A ukázať vám ich, pretože bolia rovnako.

Keď som sa vtedy oškrel o klinec, krvácala mi ruka. To bola rana! Plakal som aj kričal, ako to bolelo. A preto, že som sa zľakol. Tatko bežal po obväz a nejakú smradľavú vodičku a ranu mi ošetril. Maminka ma objala. Chvíľu to trvalo, kým strach opadol a rana už ani nebolela. Tak sme búdku dokončili. Bolo to skvelé. Úplne som na nejaké bobo zabudol.

Rovnako tak zabúdam na pošmyknutie, porezanie, pád, potknutie, rozbité koleno, náraz… Vždy tam je tatko, maminka, babka, ktokoľvek, kto ranu pofúka a povie mi – áno, bolí to, viem. Áno, zľakol si sa, rozumiem. A keď tam nik nie je, viem, že mi aj tak rozumiete, tak si to sám prebolím a idem ďalej. Ale sú rany, ktorým, zdá sa, nerozumiete, maminka, tatko, babka, dedko… A tie robia iné klince, nie takéto, aké sme s tatkom použili na vtáčiu búdku.

Sú klince, ktoré sa zabodnú inam. A hoci rany nevidieť, bolia a krvácajú rovnako ako tie, ktoré vidieť. Je to klinec „strašidlo“. Je to klinec „smútok“. Je to klinec „som z teba sklamaný“. Klinec „ty si nešikovný“. Klinec „hlúpy“, „môžeš sa hanbiť“, „choď odo mňa“, „hneváš ma“, „klameš“, „ty si to spravil, nik iný“, „neverím ti“, „pakuj domov“, „nie a hotovo“ alebo „nerev“, „tak ti treba“, „tu máš, čo si chcel“. Tie klince sa zabodnú, zabolia a potom pomaly krvácajú. A nikto nepríde, aby mi na ne dal obväz a vodičku, ktorá síce smrdí, ale zabíja baktérie a špinu. Nikto nepofúka, neobjíme ma a pritom sú to rovnako bolestivé rany.

A tak sa tieto rany hoja ťažšie, tatko a maminka. Musím vymýšľať spôsoby, ako si tú bolesť nevšímať. Ako tú ranu zahojiť. Jedine vašou láskou a pochopením sa to dá, nie je tak, Alžbetka? To je obväz a smradľavá vodička. Ale všimli sme si, že aj vy máte také rany, máte ich mnoho a tiež hľadáte spôsoby, ako si bolesť nevšímať. Čo tak začať si tú bolesť všímať a nájsť spoločne spôsob, ako ranám pomôcť hojiť sa? Ja vám ich chcem pofúkať, donesiem vám obväzov, ajajáj, koľko len budete chcieť. Lebo my tie rany vidíme. A nám na vás záleží.

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 44)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla.