Moje dieťa má diabetes. Ako sa s tým vyrovnať a ako mu pomôcť?

(Vyberáme z aktuálneho vydania Dieťa 8 – 9/2018.)

Pamätáte si na to, keď vaše dieťa prvýkrát ochorelo či utrpelo prvý úraz? Spomínate si na strach, ktorý ste vtedy prežívali? Keď dieťaťu diagnostikujú chronické ochorenie, je škála negatívnych emócií ešte omnoho výraznejšia. Diabetes 1. typu patrí medzi choroby, ktoré síce nebolia, ale dieťa aj celú jeho rodinu ovplyvnia veľmi výrazne a na celý život. Vyrovnať sa s ním a namiesto bojovania ho prijať je síce neľahká, ale veľmi dôležitá úloha.

Diagnóza: cukrovka
Diabetes mi diagnostikovali, keď som mala sedem rokov. Cestou do školy sme sa s otcom zastavili u pediatričky po výsledky krvi. Zdravotné problémy som mala už veľmi dlho, ale lekári nevedeli prísť na to, v čom je problém. V to ráno však doktorka povedala, že musím ísť do nemocnice. Nechápala som, čo sa deje, neuvedomovala som si vážnosť situácie. Nemocnica ani choroba ma vôbec netrápili. Plakala som, lebo som chcela ísť do školy. To, čo prežívali moji rodičia, som v tej chvíli nevnímala.

Iný je prípad Dávida, ktorému diagnostikovali cukrovku v trinástich rokoch. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že chorobu prijal bez problémov. V nemocnici strávil dva týždne, naučil sa pichať si inzulín a po príchode domov sa zaradil do bežného života. Rodičia sa báli, ako to zvládne, ale všetko vyzeralo bezproblémovo. Ale len dovtedy, kým ho sanitka neodviezla do nemocnice s ketoacidózou (akútnou komplikáciou diabetu, ktorá vzniká v dôsledku nedostatku inzulínu). Vysvitlo, že inzulín si už niekoľko dní pichal len raz za deň a v škole jedol sladkosti, aby pred spolužiakmi vyzeral ako hrdina.

Spoznávate v niektorom príbehu reakciu vášho dieťaťa na svoje ochorenie alebo to u vás bolo úplne inak? Je prirodzené, že vek, v ktorom sa človek dozvie o svojej chorobe, do veľkej miery ovplyvňuje to, akým spôsobom zareaguje. Malé dieťatko ešte poriadne nerozumie, čo sa vlastne deje, a záleží najmä na rodičoch, ako si s touto správou poradia. Inak, samozrejme, prijme diagnózu pubertiak riešiaci krízu identity a prvé lásky a inak mladý dospelý v čase nástupu do novej práce. Prirodzene, prvá reakcia nezávisí len od veku a ani automaticky nehovorí o prijatí choroby.

Reakcie na diagnostikovanie choroby bývajú rôzne. Človek môže v prvom momente plakať, kričať, hnevať sa, upadnúť do depresie alebo reaguje veľmi racionálne a zdanlivo bez emócií. Ani jedna z reakcií nie je tá „správna“, ktorá by do budúcna hovorila niečo o skutočnom prijatí diabetu. Prijímanie choroby prechádza rôznymi etapami, môže trvať niekoľko rokov a tiež sa môže stať, že nikdy nenastane. Približne polovica pacientov s diabetom vykazuje veľmi nízku úroveň prijatia ochorenia. Niektoré štúdie uvádzajú, že takmer 40 percent diabetikov 1. typu sa dokonca snaží ignorovať fakt, že majú diabetes. To, či človek svoju chorobu prijme, veľmi úzko súvisí s tým, či bude v živote spokojný. Preto je pre každého chronicky chorého dôležité, aby sa svoju diagnózu naučil brať ako súčasť života.

Mgr. Michala Šuranová
klinická psychologička
FB Mamina náruč

(krátené)
Foto Shutterstock.com

Článok  si môžete prečítať v aktuálnom vydaní časopisu Dieťa 8 – 9/2018, ktoré si môžete kúpiť vo voľnom predaji.
Aj po uplynutí doby predaja aktuálneho čísla Dieťaťa si ho môžete predplatiť tu