Inšpiráciu nájdeme všade vo svete. Nestačí len vidieť, musíme sa reálne pozerať a byť jej otvorení. Nechať sa inšpirovať k lepšiemu životu, mierumilovnejšej mysli a pokojnejšej duši. A čo je podstatné, aby sme videli zmenu vo svete, musíme to učiť aj deti.
Nehľadám inšpiráciu, inšpirácia si vždy nájde mňa. Tak je to aj s článkami. Priatelia sa ma pýtajú, ako je možné, že mám stále o čom písať. Oni by nevedeli o čom, nemajú svetu čo povedať. A ja? Ja mám dva diáre, pretože jeden mi nestačí – prvý na povinnosti a resty, druhý, ten väčší a objemnejší, je plný nápadov a inšpiratívnych príbehov. Jedným z nich je aj príbeh 99-ročnej cvičiteľky jogy. Mnohí ľudia už vo svojej štyridsiatke tvrdia, že sú na všetko príliš starí. Nebudú sa učiť nové veci, nebudú cestovať, nebudú začínať s niečím pre ich vek netypickým. V takom mladom veku sa stavajú do pozície nemohúcich, akoby ich život úplne skončil. Akoby od svojej štyridsiatky už len čakali na smrť. Pritom každý dúfa, že sa dožije takého vysokého veku, v akom sa táto inšpiratívna žena stále venuje svojej záľube, ktorá udržiava jej ducha mladého. Jej myseľ vyhrala nad telom. Jej duša je zdravá a vitálna, no a vďaka tomu sa presne takým stalo aj jej telo. Zázrak? Skôr presvedčenie, že nič nie je nemožné.
Prečo spomínam tento príbeh? Mnohí vyrastáme s myšlienkou, čo všetko nedokážeme, čo nie je možné, čo nesmieme a nemôžeme. V detstve nás učia, čo všetko spoločnosť vyžaduje a čomu všetkému sa musíme podriadiť. Akí máme byť, čo máme spĺňať. Od detstva nás súdia a porovnávajú, ak nespadáme do spoločnosťou vytvorenej normy, je s nami niečo zlé. Neučia nás, ako myslieť, ale čo si myslieť. Tak isto je to aj s našimi limitmi. Rodičia a dospelý svet nás nútia uveriť, že ľudská bytosť má nejaké hranice. Telo aj myseľ sa podriaďujú limitom, našu fantáziu a kreativitu od detstva „okresávajú“, aby sme prestali snívať a neverili „nemožnému“. Čo je nemožné? Pre spoločnosť napríklad aj to, že 99-ročná žena je ohybná a fyzicky veľmi aktívna.
Fantázia detí je odmalička nepochopená a nedocenená. A čím sú staršie, tým viac ich sny považujú za prejav slabosti a nepripravenosti na svet. Označujú ich za rojkov, ktorých tento svet pohltí. Ako deťom nám tvrdia, že nemáme byť hlavou v oblakoch, ale máme byť „normálne“ deti, také ako ostatné, teda priemerné. Dospelí sa z nás snažia to detské vyhnať čo najskôr a učia nás, že podliehame limitom. Nie je možné, aby sa dospelý človek naučil nový jazyk. Nie je možné, aby začal cvičiť a zlepšil si kondíciu. Skoncoval so zlozvykmi. Skoncoval so stereotypným životom. Nie je to možné… to nedokážeš… nesmieš…
Shakespeare vo svojom diele Othello napísal: „Ľudské telo je záhrada a záhradníkom je naša vôľa.“
Ak by sme našej záhrade určili hranice a limity, nikdy by sme sa nedozvedeli, čo všetko dokáže splodiť, aké sladké ovocie v nej dokáže vyrásť a ako budú rastliny spolu koexistovať a dopĺňať sa. Tak isto je to aj s nami. Myseľ a telo sú našou záhradou a my sme záhradníkmi. Tak neverme obmedzeniam, ale doprajme si slobodu. A uvidíme, čoho všetkého sme schopní. Učme to aj deti – sú skvelými imitátormi, preto im dajme niečo skvelé, čo môžu imitovať.
Mgr. Mária Hanúsková
47. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Pixabay.com
Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok