Môže sa stať, že deti budú obeťami našich predsudkov

Keď som bola dieťa, často som sa stretávala s reakciami typu Tá pani je drzá, Ten pán je nepríjemný, Je namyslená … a potom som dotyčnú alebo dotyčného videla a správali sa ku mne veľmi milo, príjemne. Asi vám nemusím vravieť, aká som bola prekvapená. Ako dieťa ma učili, že dospelí majú vždy pravdu a všetkému, čo hovoria, mám bez pochybností uveriť. A zrazu som stála pred dilemou – veriť vyjadreniu dospelej osoby plnému predsudkov alebo počúvať svoj inštinkt?

Dotyčná pani nebola vôbec drzá, keď som sa na ňu usmiala, usmiala sa ona na mňa. Pán sa ma spýtal, ako sa mi páči v škole a pochválil ma, že sa mi darí a učenie mi ide. Kde je tá jeho nepríjemnosť? Moja detská duša bola zmätená. Skutočne sú títo ľudia nepríjemní a drzí? Mám uveriť, že takými sú len preto, že mi to povedal iný dospelý, autorita?

Moja skúsenosť nekorešpondovala so skúsenosťou dospelého. Ako to býva, dospelí učia deti, že skúsenejší človek je múdrejší a že všetci dospelí sú tí skúsenejší, pretože sú starší a teda sú na svete dlhšie. Je to však dôvod, aby som im bezmedzne verila, pokiaľ sa vyjadrujú o inom človeku? Mám odsúdiť človeka ako nepríjemného a drzého len na základe jedného vyjadrenia jedinej autority, a pristupovať tak k nemu vždy, keď ho uvidím?

Myslím, že nemusím spomínať, že mi tento problém dal v detskom veku zabrať. V duši som cítila, že ľudia majú láskavú stránku a že ich nemôžem zaškatuľkovať kvôli jednému názoru, hoci ho vyjadril dospelý. Necítila som, že je to správne. A hlavne, keď som bola milá k ľuďom, oni boli milí ku mne. Ak sa k nim niekto správal ako k nepríjemným, hlúpym, drzým, namysleným, tak ich tak videl za každých okolností, v každej situácií a tento názor už nezmenil.

Až vo vyššom veku som si uvedomila, aké jednoduché je preniesť svoje predsudky na deti. Videla som to naozaj všade. Dieťa, ktoré nekriticky preberá nezmyselnú nenávisť, názor, kritický a negatívny pohľad svojho rodiča. Možno si to ani neuvedomujeme, ale deti nás neustále počúvajú. Náš názor a vyjadrenia o druhých sa im automaticky vsiaknu do podvedomia, usadia sa tam a robia presne to, čo nám dospelým – sťažujú život predsudkami a nekriticky prijímanými názormi bez premýšľania. Pretože dospelí (a najmä rodičia) sú pre deti autorita, ktorej veria. Deti veria, že ich rodič je zdrojom múdrosti, že najlepšie vie, čo robí a že vždy vraví pravdu. Ich názory preto preberú často bez filtra a nevedno ako, tiež už majú utvorený názor.

Všetko, čo hovoríme a činíme, bude mať skôr či neskôr odozvu. Predsudky, nenávisť, odsúdenie a zatvrdený názor, ktorý nie sme schopní zmeniť, možno fungujú ako uľahčenie videnia komplikovaného sveta. Ak však hľadáme v ľuďoch láskavú stránku, nájdeme ju. Ak hľadáme tú negatívnu a nepríjemnú, aj tú nájdeme. Pravdou je, že to, čo vidíme v ostatných, býva odrazom toho, čo máme v duši my sami.

Mgr. Mária Hanúsková
45. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Pexels.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.