Môže sa stať, že ho bude ovládať strach a úzkosť

Určite poznáte tie situácie, keď sa vaše dieťa hrá na preliezačke, blázni sa na hojdačke a visí dolu hlavou z konára stromu v parku. V takýchto momentoch je prvotná emócia rodiča strach. Desí sa toho, aby sa jeho dieťa nezranilo. Kde je však tá hranica medzi zdravou obavou o dieťa a prílišnou úzkosťou o jeho zdravie?

Mnohí by mohli namietať, že rodič sa o svoje dieťa bude báť vždy. A ja vravím, že je to úplne v poriadku. Problém nastane, ak rodič svoje dieťa začne napomínať, skôr ako dieťa na tú preliezačku vylezie. Slová ako: Spadneš! Ublížiš si! padajú z úst rodičov čoraz častejšie a psychicky to ublíži dieťaťu viac ako fyzická modrinka alebo odrenina.

Viem, že pre rodiča je upozornenie dieťaťa pred zranením znakom lásky. Takisto pre celú spoločnosť. Pri výchove dieťaťa je však veľmi dôležité spýtať sa samých seba, či to, akým spôsobom ho vychovávate, je ten ľahší spôsob pre vás alebo lepší a vhodnejší pre dieťa.

Vnímanie detí je neskutočne citlivé a ich mozog je ako špongia nasávajúca všetky informácie, ktoré sa k nej dostávajú. To, čo dieťa v detstve vidí a naučí sa, utvára jeho osobnosť. To, akým spôsobom bude nahliadať na svet, dokáže rodič ovplyvniť svojím vlastným postojom k nemu. Ak dieťaťu ukazujete práve postoj – Všetko ti ublíži, nesmieš radšej nič skúšať! – začne sa veľmi rýchlo báť. Neuvidí preliezačku, ale potenciálnu hrozbu. Nebude sa tešiť na ihrisko, ale namiesto radosti ho ovládne strach z ublíženia si. A kvôli tomu prestane skúšať, prestane sa bezstarostne hrať. Miesto radostného detského šantenia sa bude báť zranenia a jeho hra sa stane veľmi obmedzenou len na bezpečné situácie, pri ktorých nič nehrozí.

Prirodzenosť dieťaťa je zvedavosť. Svet je preň neskutočným miestom plným príležitostí a výziev. Ak ho rodič často napomína, že sa zraní alebo sa mu niečo hrozné stane, dieťa sa naučí, že celý svet je potenciálne nebezpečenstvo a všetko v ňom mu môže ublížiť.

Dieťa vyrastajúce pri rodičoch, ktorí sa oň neustále strachujú a dávajú mu razantne najavo, že nebezpečie číha všade, bude ustráchané. Od rodiča odpozorovalo správanie, ktoré značí, že kedykoľvek sa o čokoľvek pokúsi, môže a pravdepodobne bude zranené. Dieťa sa začne báť, jeho prirodzená zvedavosť sa utlmí a ovládne ho neustále prítomný strach.

Čo sa v takomto prípade môže stať v budúcnosti? Z dieťaťa vyrastie človek, ktorý nebude vidieť svet ako výzvu. Nebude sa z každodenných situácií a príležitostí tešiť, ale bude z nich pociťovať hrôzu. Pretože všetko nové je automaticky nebezpečné. Príležitosť rovná sa úraz, psychický či fyzický.

Ako dospelý človek bude žiť stereotypný život, do ktorého nebude patriť spontánnosť. V rámci strachu o vlastné bezpečie bude potrebovať všetko detailne plánovať. Jeho koníčky budú veľmi obmedzené a zúžia sa na minimum rizika. Čo môže znamenať, že sa im bude venovať v istote domova (napríklad šach). Takýto človek sa bude báť sveta a preto nebude cítiť potrebu vidieť jeho krásy. Každá nová okolnosť mu bude pripadať hrôzostrašná, pretože chovanie rodiča, že každá novo vyskúšaná situácia je nebezpečná, ho naučila báť sa. Strachovať sa zo všetkého nového, spontánneho a báť sa skúšať nové veci. Pre takéhoto človeka je aj jazda autom v novom meste alebo vybavenie letenky na letisku stresovou situáciou, na ktorú sa psychicky pripravuje dni až týždne.

Tie momenty z detstva, v ktorých rodič každý úmysel dieťaťa zarazil s tým, že si dieťa ublíži, si postupom času malý človiečik transformuje do väčších a väčších rozmerov. Rastie ruka v ruke so strachom z nového, a nezostane iba pri ihrisku a hrách, ale zahrnie aj školu, vybavovanie na úrade a končí pri neochote a strachu využívať príležitosti.

Hovorím, samozrejme, o opakujúcich sa situáciách, v ktorých dieťa nadobudne dojem, že svet je nebezpečný. Aby ste predišli týmto momentom, skúste popremýšľať so mnou: Ak je dieťa na preliezačke a vy sa bojíte, že spadne, ono strach nepociťuje. To značí, že problém máte vy a vy sami si ho musíte vyriešiť. Neprenášajte svoj strach na dieťa, je len a len váš, a dieťa s ním nemá nič spoločné. Dieťa nie je zodpovedné za vašu emóciu a rovnako ho nemožno nútiť, aby znížilo vašu úzkosť. Dieťaťu môžete povedať, aby sa pevne držalo, poprípade byť pod preliezačkou, aby ste ho istili, ale rečami o tom, že ak na ňu vylezie, tak určite spadne, zraní sa a pôjde do nemocnice, v ňom rozdúchavate strach. Ten strach, ktorý bude narastať, až si dieťa prestane užívať život a namiesto toho bude iba prežívať zo dňa na deň. Váš strach.

Mgr. Mária Hanúsková
11. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Shutterstock.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).