Môže sa stať, že nenávisť a neľudskosť sa deti naučia od dospelých

Naše správanie je predurčené našou vierou. Naša viera je predurčená informáciami, ktorým sa rozhodneme veriť. Čo si pripustíme ako pravdu, to formuje našu osobnosť. A presne týmto spôsobom nás dokážu ovplyvniť médiá a my dokážeme ovplyvniť deti.

Experimenty boli odjakživa súčasťou psychológie. Ukazovali nám, akí sme ako ľudstvo jednoducho ovplyvniteľní. Či to bol jednoduchý experiment v čakárni, keď vybraná skupina ľudí vstávala z kresiel a ani jediný testovaný nevedel prečo, ale prispôsobil sa a vstával s ostatnými, alebo slávny Milgramov či Zimbardov experiment poslušnosti voči autorite. Menej známy bol experiment s deťmi, ktorý viedla učiteľka Jane Elliottová.

Bolo to v roku 1968. Učiteľka Jane Elliotová bola hlboko znepokojená atentátom na Martina Luthera Kinga. Pocítila potrebu naučiť žiakov tretej triedy nielen učebnú látku, ale aj pochopiť dôsledky rasovej neznášanlivosti a predsudkov celkovo.

Žiakov rozdelila na dve skupiny. Do prvej patrili žiaci s modrými očami, do druhej deti s hnedými. Prvý deň experimentu označila modrookú skupinu detí za nadradenú, s istými privilégiami (napríklad mohli mať päťminútovú prestávku), a hnedooké za menšinové bez privilégií (nemohli piť z fontánky). Hnedooké navyše museli nosiť goliere, aby bolo už zďaleka vidieť, aké postavenie im náleží. Jane žiakov upozornila, že sa nesmú medzi sebou baviť.

Správanie žiakov sa okamžite zmenilo. Modrooké deti boli nadšené, darilo sa im vo vyučovaní a niektoré začali šikanovať tie hnedooké deti. Hnedooké sa, naopak, stiahli, pochybovali o sebe, dokonca sa za farbu očí začali hanbiť. Slovo „hnedoočko“ sa stalo nadávkou, ktorou modrooká skupina častovala druhú skupinu.

„Hnedé oči znamenajú, že sme hlúpejší.“

„Slovo ‚hnedoočko’ je rovnaká nadávka, ako keď sa černosi označia za negrov“.

Tak zneli vyjadrenia hnedookých detí tretej triedy.

Druhý deň Jane zmenila úlohy. Deťom povedala, že klamala a tie hnedooké sú nadradené a múdrejšie. Vyzvala ich, aby si sňali goliere a podali ich svojim modrookým spolužiakom. Role sa vymenili a modrooké deti protestovali. „Neznášam dnešok, lebo mám modré oči!“

Jane experiment zastavila hneď na druhý deň a deťom vysvetlila spojitosť nielen rasizmu, ale aj predsudkov, ktoré máme voči fyzickým rysom človeka. Spýtala sa ich, ako sa cítili, keď boli minoritnou skupinou („Ako pes na vôdzke.“). Deti upozornila, že nie je vhodné a ani ľudské súdiť človeka podľa takej skutočnosti, ako je farba očí. Alebo podľa farby pleti, či iného fyzického rysu. Nikto nie je podradený a ani nadradený. Všetci sme ľudia a inakosť nás neoprávňuje povyšovať sa. Experiment prebehol síce pred 52 rokmi, je však stále aktuálny.

Zdroj: https://www.pbs.org/wgbh/pages/frontline/shows/divided/etc/script.html

Mgr. Mária Hanúsková
87. časť seriálu Môže sa stať…
Foto pixabay.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.