Môže sa stať, že nespozná samo seba

Nedávno som narazila na výrok Thomasa Cooleyho: „Nie som tá, ktorou si myslíš, že som. Nie som tá, ktorou si myslím, že som. Som tá, ktorou si myslím, že si myslíš, že som.“ Ťažký výrok, však? Keď som ho začula, chvíľu som o ňom premýšľala, až som sa rozhodla, že mu venujem celý článok.

Je veľa premenných, ktoré ovplyvňujú výchovu dieťaťa. Avšak jedna z vecí, ktorá sa u väčšiny rodičov opakuje, je myšlienka, že potomok má spĺňať vašu predstavu o ňom samom. Chápem, je ťažké odolať predstavám, aké dieťa bude a aké má byť. Ak si predstavujete krásnu princeznú a vaše dievčatko je divoké a radšej sa hraje s blatom ako s bábikami, ak chcete z chlapčeka vychovať správneho „chlapa“, ale on je citlivý a jemný – sklamanie z neuskutočnenia vašej predstavy budete len ťažko skrývať. Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď budem predpokladať, že veľa rodičov používa aj psychický nátlak typu Nechceš si obliecť tie šatôčky? Pozri, aká je maminka z toho smutná! Dieťa ľúbi svojich rodičov a ťažko nesie, ak je ono samo zdrojom ich smútku a sklamania. A toto je veľmi dôležitá informácia, s ktorou budeme ďalej pracovať.

Dieťa neznesie predstavu negatívnych pocitov svojich rodičov, najčastejšie matky, pretože v momente jeho zrodu na tento svet bolo jej súčasťou. Tvorili celok a hranice ich osobnosti a identity boli spojené, rovnaké. Dieťa rastie a postupne sa začína od matky vzďaľovať. Nachádza hranice svojho Ja, objavuje vlastnú identitu a učí sa zisťovať a dávať najavo, čo chce, čo nechce a čo sa mu páči. A presne toto obdobie môžu rodičia ťažko znášať. Keď dieťa vraví, že teraz vás nechce objať, keď povie, že sa mu nepáči hračka, ktorú dostalo od babky – všetky tieto situácie má väčšina dospelých tendenciu utlmiť. Nútime dieťa, že sa mu darovaná hračka musí páčiť a nenávidené oblečenie si musí obliecť, len preto, že to tak vyžadujeme. Hľadanie vlastného Ja je týmto v dieťati utlmené, dospelí mu dávajú najavo, že vyjadrenie samého seba je nežiaduce, ba až neadekvátne. Miesto toho mu podsunieme našu myšlienku, aké má byť a čo má chcieť.

Dieťa vyrastá v percepcii vašej percepcie jeho života. Čo znamená, že jeho svet sa netočí okolo otázky Kto som a čo chcem, ale okolo otázky Kým by som mal byť. Celé roky svojej existencie zasvätí nie spoznávaniu samého seba, ale vtesnaniu sa do osobnosti, ktorou by malo podľa rodičov byť. Veľmi často sa stáva, že ako dospelí budú brzdení práve vďaka tomu, že majú v hlave tú kontrolku, ktorá im hovorí, čo by na to povedali rodičia. Nemali šancu zistiť, kým sú a tak sa ľahko stane, že ich život a osobnosť je súhrn toho, čo chce iný.

Pamätáte si tú scénku z filmu Nevesta na úteku? Julia Roberts mala rada vajíčka pripravené na taký spôsob, aký mal rád jej súčasný partner. Nevedela si povedať, vlastne ani nezistila, aké vajíčka vyhovujú jej samej. A presne o tom hovorím. O tom, ako nútením splnenia našich očakávaní blokujeme sebaspoznávanie dieťaťa. O tom, ako sa potom po celý život snažia byť tým, kým by mali byť a nie tým, kým skutočne sú. Ba čo viac, majú strach zo spoznania svojej individuality, pretože spoločnosť veľmi silno bazíruje na tom, aby človek zapadol do predom pripravených škatuliek. A deti tieto škatuľky vidia, vnímajú ako jedinú možnosť, kým byť a snažia sa tým aj stať.

To, čo nepatrí do vzťahu dospelých ľudí, nepatrí ani do vzťahu rodič – dieťa. Bohužiaľ, naše očakávania prenášame aj do dospelého života a úplne automaticky súdime. Druhých ľudí, druhé ženy, upozorňujeme na celulitídu jednej kamarátky, ohovárame, ak má niekto na vec iný názor. Deti to od nás odpozorujú, vyrastajú v neustálom strachu, že budú z každej strany súdené, ak nebudú také, aké ich chce mať spoločnosť. Táto myšlienka je strašne smutná a depresívna, zvlášť keď si predstavíme, že deti sa rodia do tohto sveta čisté a bažiace po láske a prijatí. A dospelí im dávajú len kritiku a odmietanie ich reálneho ja, ich nepoškvrnenej dušičky.

Mgr. Mária Hanúsková
25. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Pexels.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).