Seba napĺňajúce sa proroctvo

Môže sa stať, že ovplyvníte správanie a charakter potomka 1)

Slová majú neskutočnú moc. Dokážu povzbudiť, ale aj ublížiť. Špeciálne u detí, ktoré ešte nevedia čítať medzi riadkami. Zamyslite sa nad dnešným alebo včerajším dňom. Koľkokrát vyriekli úsudok o vás alebo zhodnotili vašu osobu? Povedala vám vaša mama do telefónu, že prácu beriete vážne, suseda, že máte nevychované dieťa, ktoré nevie ani pozdraviť, alebo šéf v práci, že ste priemerný zamestnanec a máte sa viac snažiť?

S úsudkami o našej osobe sa stretávame každý deň od počiatku našej existencie. Z každej strany nás ľudia posudzujú a dávajú to slovne najavo. A my? Veríme tomu. Pri šéfovom zhodnotení našej pracovnej činnosti si jeho tvrdenie osvojujeme a naša osobnosť dostane prívlastok – priemerný zamestnanec. Suseda nám jasne dala najavo, že sme pochybili ako matky a my spochybňujeme svoje rodičovské schopnosti na základe tejto jedinej vety.

Už ako deťom nám hovoria, akí sme. Označujú nás prídavnými menami a pretože nás učia, že dospelí sú tí, ktorí sú neomylní, uveríme ich slovám. Táto schéma trvá až do dospelosti. Akokoľvek nás zhodnotia, berieme to ako fakt a reálnu črtu našej osobnosti. Dospelí nás v detstve naučili, že musíme zapadnúť do akejsi škatuľky. Nemôžeme byť zároveň dobrí aj neposlušní, milí a drzí. Označia nás buď jedným alebo druhým prívlastkom a ak prejdeme na „druhú stranu“, dospelí nám to dajú patrične najavo. Ten dobrý chlapček sa pobil, to je hrozné! Kde sa to v ňom vzalo! Rodičia urobia veľké haló a dotyčný chlapec cíti, že z označenia, akým ho rodičia počastovali (dobrý chlapec), vystúpil a zradil ich očakávania. Cíti, že nespadá do škatuľky, ktorú mu rodičia predom pripravili, a z ktorej nie je vhodné vystúpiť.

Tieto momenty sa vo výchove hojne používajú a nazývajú sa Pygmalion alebo Golem efekt. Znamená to, že rodičia od dieťaťa niečo očakávajú, podľa tohto očakávania sa začnú k dieťaťu patrične správať a tým ovplyvnia správanie potomka natoľko, že sa chová podľa ich pôvodného očakávania. Ako príklad nám poslúži jeden zaujímavý príbeh.

V škole prebehol experiment s učiteľmi. Trieda sa skladala z priemerných detí s rovnakými schopnosťami. Učiteľom však vopred povedali, ktorí z nich sú nadpriemerne inteligentní, zatiaľ čo druhá polovica sa skladala z priemerných žiakov. Učitelia sa k deťom z prvej „inteligentnej“ polovice začali správať pozorne, učivo im vysvetľovali starostlivejšie, mali s nimi väčšiu trpezlivosť. Zatiaľ čo deťom z druhej polovice, ktoré pokladali za priemerné, nevenovali toľko času a nepovzbudzovali ich k vzdelávaniu so slovami, že to zvládnu, že na to majú. Čo sa stalo? Deti z prvej polovice, o ktorých si učitelia mysleli, že sú schopnejšie, začali prosperovať a dostávali najlepšie známky, zatiaľ čo tie druhé sa stali presne tými, za ktoré ich pokladali – priemernými.

Na tomto príklade vidíme, ako dokážu naše slová a správanie ovplyvniť detské chovanie a vnímanie seba samého. Stačila viera v detské schopnosti, trpezlivosť a pozornosť a z dieťaťa sa stalo presne to, čo si o ňom učitelia od začiatku mysleli, že je inteligentné. Deťom z druhej, priemernej polovice nevenovali toľko času a ich priemernosť, ktorej uverili, sa vďaka správaniu učiteľov stala skutočnosťou. Pričom inteligenčný kvocient oboch skupín bol úplne rovnaký.

Vo výsledku to znamená, že naše slová a určité správanie k dieťaťu z neho môžu urobiť presne to, čo od začiatku očakávame. Ak dieťaťu hovoríme, že je priemerné a učíme sa s ním len „hala bala“, pretože by to aj tak nepochopilo, skutočne sa stane priemerným, pretože vám uverí, že také je. Ak sa o potomka nadmerne strachujete, správate sa k nemu ako ku krehkej zraniteľnej osobnosti, ktorú ohrozuje aj obyčajné nachladnutie, stane sa z neho pravdepodobne hypochonder. Bude nadmerne pozorovať svoj zdravotný stav a každé kýchnutie bude považovať za ohrozenie svojho života.

Slová a činy majú veľkú moc a špeciálne pre deti. Rodičia nimi dokážu determinovať budúce sebahodnotenie a smerovanie svojho potomka. Dávajme pozor, čo hovoríme a ako hodnotíme naše deti. Že sme si vysnívali, že budú také a či onaké, neznamená, že také v skutočnosti a vo svojej podstate sú. Nesnažme sa ich vtesnať do jednej škatuľky, ktorú pre ne vytvoríme, pretože nám ľahko uveria, že ich charakter sa skrýva v tej škatuľke, z ktorej sa už nemôžu dostať.

Mgr. Mária Hanúsková
18. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Shutterstock.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).