Môže sa stať, že sa hanba stane našou prirodzenosťou?

V tomto článku by som sa rada zamyslela nad tým, akú silu má spoločnosť. S akou jednoduchosťou vás prinúti hanbiť sa. A to za čokoľvek – za vzhľad, za vaše pravé ja, za neobvyklé myšlienky a nekonvenčné správanie.

Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že príbeh, ktorý sa mi stal, a ktorý v nasledujúcich riadkoch rozpoviem, prežila väčšina z vás. Situácie, v ktorých by ste sa najradšej prepadli pod zem, v ktorých vás spoločnosť donútila k myšlienkam: Skutočne je so mnou niečo v neporiadku?

V období dospievania sú deti zraniteľné. Berú citlivo svoje meniace sa telo a často im robí ťažkosti zvládať nával hormónov. A veľkému množstvu dospievajúcich nepomáha ani rodič, ani spoločnosť. Keď som dospievala, všetko šlo celkom v poriadku. Bola som pokojné dieťa, introvertné a mala som silnú náturu, aby som bola svojská a nenasledovala trendy spoločnosti, nepodriaďovala sa im. Nevadilo mi, že vyzerám inak, že nenosím mejkap, keď spolužiačky už dávno začali, ani že nemám vyzývavé oblečenie zvýrazňujúce moje zaobľujúce sa krivky. Presne takto by to aj pokračovalo, bola by som rovnako pokojná a spokojná sama so sebou aj v období svojej puberty. No človek je tvor spoločenský a či chce či nie, musí s ňou prichádzať do kontaktu.

S pubertou ide ruka v ruke aj zhoršená pleť. A viete čo? Ani o to by som sa nestarala, pretože mám tú schopnosť brať veci tak, ako sú a nezložiť sa z nich. Avšak situácie, že nelahodím podmienkam spoločnosti sa hromadili. Otázky, prečo som taká červená (citlivá pleť), poznámky, aké chúďa som s takým množstvom vyrážok, boli na dennom poriadku. A ja, ako mladý dospievajúci človek, som začala premýšľať. Skutočne sú známky dospievania také hrozné? Mám sa hanbiť za to, že dospievam? Mám to zakrývať? Mám zakrývať tak prirodzenú vec len preto, aby bola spoločnosť spokojná?

Prišlo aj na mňa, a pretože nie som superman, aj ja som pocítila hanbu. Necítila som sa dobre, ak niekto komentoval moju tvár. Hoci mne osobne vyrážky nevadili, okolie mi dávalo najavo, že by mali. Mala by som s tým niečo robiť, vidieť svoj nedostatok a nebyť so sebou spokojná. Spoločnosť má veľkú moc a v tak citlivom období ako dospievanie som ju teda poslúchla.

Zdalo sa, že pocítením hanby som začala hovoriť rečou okolia. Keď som súhlasila, že moja pleť je skutočne hrozná a štve ma to, spokojne pritakávali – Áno, má ti to vadiť, tak je to správne. Tieto pocity si doteraz pamätám, a preto mám taký súcit nielen s deťmi, ale aj s dospelými.

Dospelým, ktorí ubližujú, taktiež v detstve ublížili. Dospelí, ktorí sú sklamaní, že ich dieťa je iné než by chceli, boli tiež deťmi, v ktorých sa sklamali ich rodičia. Všetko, čo ľudia robia a hovoria, má nejakú históriu. Každé bolestivé slovo a reakcia je len odrazom toho, čím prešli a čo prežili. Deti si pamätajú slová rodičov a dospelých, a pocit, ktorý v nich počas detstva vyvolávali. Osvojujú si ich ako hnojivo pre svoju dušu. Ak boli slová bolestivé, pocity negatívne, nemôže v duši vyrásť a vyklíčiť nič iné iba negatíva, ktoré deti ako dospelé osoby posúvajú ďalej prostredníctvom slov a činov.

Keď sa nad tým zamyslíte, je veľa oblastí, v ktorých nás spoločnosť núti hanbiť sa za to, kým sme. Prerod dievčaťa v ženu v podobe menštruácie prechádzajú v rodinách v tichosti, pretože o tom sa predsa nehovorí. Pučiaca sexualita dospievajúcich ako niečo hanebné, vrásky a šediny nie ako prirodzená súčasť života, ale zdroj úzkosti a opäť hanby za našu prirodzenosť, ktorú musíme zakryť a odstrániť.

Odklonili sme sa od toho, čo je nám vlastné a ja sa pýtam – divíme sa, že je toľko ľudí na pokraji nervového kolapsu, že prežívajú úzkostné poruchy, depresie a prikláňajú sa k závislostiam ako krátkodobej možnosti uvoľnenia mysle? Len preto, aby sa mohli zobudiť do nového dňa a začať odznova s neprirodzeným správaním v neprirodzenom prostredí?

Mgr. Mária Hanúsková
32. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Pixabay.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.