Môže sa stať, že získa odpor k učeniu 2)

V predchádzajúcej časti sme sa zaoberali neodpovedaním na zvedavé otázky našich ratolestí. Dnes nadviažeme na predchádzajúci článok a pozhovárame sa o jednom fenoméne. Ten fenomén je dirigentom detskej mysle. Riadi zvedavosť a osekáva chuť učiť sa. Rozhoduje, čo deti smú vedieť a na čo im odpoveď odmietne dať. Nariadi, kedy sa deti majú učiť, akým spôsobom sa majú učiť, rozhoduje, či sa učia správne alebo nesprávne. Ponecháva si právo vystavať okolo detskej hlavy múr v prípade, že sa dieťa pýta na viac informácií, ako je povolené. Ten fenomén sa volá škola.

Všetci sa pamätáme na školské časy. Či už sú naše spomienky úsmevné, pozitívne alebo frustrujúce, každý sme si prešli základnou školou, nesúc si nejaký pocit či pamiatku. Skúsme sa vrátiť do týchto čias a pripomenúť si, aké to bolo. Učili sme sa radi? Chodili sme do školy s povznášajúcim pocitom, že tam chceme byť? Tešili sme sa na skúšanie, pretože sme sa látku o druhej svetovej vojne so záujmom naučili celú ešte aj s presnými dátumami?

Poznamenávam, že sa nestaviam proti škole. Nebudem deklarovať, či je školský systém dobrý alebo zlý – na to si spravme každý vlastný názor. Preto tu nie sme. Zmyslom tohto príspevku je pohľad detí, ich život v škole, jej dopad na chuť učiť sa a spoznávať, a v konečnom dôsledku, správanie rodičov vo vzťahu k svojmu malému školákovi.

Každý školák sa učí iným spôsobom, inou rýchlosťou a vyniká v iných predmetoch. Niekomu nejde matematika, inému slovenský jazyk. Niekto má vlohy na umeleckú činnosť, iný je technický typ. Niekto radšej hrá na gitaru alebo pomáha tatkovi opravovať auto, než prepočítava strany trojuholníka a učí sa Pytagorovu vetu. Koľkí z vás si ešte pamätajú jej znenie? Povedala by som, že menšina.

Deti majú záujem vedieť a učiť sa. Rady sa nechajú vzdelávať. Zodpovedanie otázky, či škola túto túžbu podporuje alebo nie, nechám na vás. Podstatný je však pocit dieťaťa v škole.

Predstavme si, že ste prváčik. Doteraz ste svet spoznávali bezstarostne – ak sa vám nepodarilo namaľovať napríklad ponorku, nič ste si z toho nerobili. A teraz ste v škole. Všetko, čo skúsite, je pod drobnohľadom učiteľky aj spolužiakov. Nepodarí sa vám na prvýkrát zvislá čiara? Je jedno, že viete opraviť bicykel, tu vám dajú prasiatko na znak neúspechu. Ďalšie ročníky sa nesú v podobnom duchu. Máte predpísané, čo máte vedieť, kedy to máte vedieť – čo by samo osebe nemuselo vadiť. No váš výkon sa porovnáva s výkonmi 30 spolužiakov a žiakov z ďalších dvoch tried. Neučíte sa dostatočne rýchlo, alebo sa učíte až príliš rýchlo? Tak či onak sa musíte prispôsobiť rýchlosti učenia väčšiny alebo najslabšieho článku. Zlá odpoveď na otázku sa trestá pätorkou – a zrazu sa bojíte zlyhania.

Deti sa na učenie a spoznávanie začnú pozerať inak. Môže sa stať, že sa vytratí radosť a skutočný záujem, a nahradí ho strach. Zo zlyhania, zo zlých známok, zosmiešnenia, ak je dieťa v učení pomalšie, alebo, naopak, až príliš rýchle  a pre spolužiakov „bifľoš“.

V triedach sa porovnáva – si, lepší, horší – a učitelia túto súťaživosť podporujú. Čiže, aj keď dieťa podá skvelý výkon, Paľko z druhej lavice podal lepší. A preto Paľko dostane jednotku a druhé dieťa nie. Škola má svoje osnovy a tabuľky. Jej systému vyhovuje, ak dieťa nevytŕča z davu. Nie je to tak dávno, čo sa ľaváci preúčali písať pravou rukou iba preto, že pravákov bola väčšina. Individualita školu nezaujíma.

Čo môžete ako rodičia spraviť?

• Neporovnávajte. Je jedno, čo dostala polovica spolužiakov z testu zo slovenčiny. Nepredhadzujte to dieťaťu na oči, bude sa skutočne cítiť ničotne a nedostatočne schopné – a naozaj ho to nepodporí v ďalšom učení. Skôr naopak, bude mať ešte väčší stres.
• Netrestajte ho za zlé známky – samozrejme, iba v prípade ak sa skutočne učí a zlá známka nie je znakom lenivosti.
• Podporujte mimoškolské aktivity – to, že je vaše dieťa manuálne zručné, vie hrať na klavíri, vie maľovať alebo, nebodaj, programovať, je známkou toho, že si našlo svoj koníček, ktorý pomáha tvoriť jeho osobnosť a bude jeho potenciálnym zamestnaním. Podporujte ho v ňom čo najviac. Ukážte potomkovi, že mimoškolské aktivity a budovanie koníčka sú rovnako dôležité ako škola.
• Podporujte individualitu. Že vášmu staršiemu synovi išla škola ako po masle, ale vaša dcérka má jednotky iba z jazykov? To skutočne nevadí. Berte to tak, že má zameranie. Možno už v mladom veku bude ovládať cudzí jazyk na takej úrovni, že si nájde brigádu ako prekladateľka.

A pamätajte – tí najbohatší ľudia sveta si založili živobytie na svojom koníčku, nie na jednotkách v škole.

Mgr. Mária Hanúsková
Foto Shutterstock.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).