(Ne)správne? Babka, treba ti nočník

Črepiny z môjho zrkadla 49)

Situácia:
Dcérka má niečo cez 50 rokov, ja vyše osemdesiat. Nie som nemohúca, ale občas, keď nevystačím s dychom, potrebujem pomôcť. Dcérka žije v modernej dobe, veľa vecí je úplne inak, než bolo za mojich čias. Nebudem rozprávať o pokroku a premodernizovanej dobe. Pretože ma trápia oveľa prozaickejšie veci. Vedci postavili špeciálny nočník pre nemohúcich starých ľudí. Neprezradím, z čoho sa skladá, ani ako funguje. Mne sa nepáči. Nemám ho rada, veď som doteraz bola zvyknutá na obyčajný, klasický záchod. Nechcem nočník, chcem záchod! Dcérka však so mnou nesúhlasí. Vraj mám byť pokrokovejšia. Mám veriť novej dobe a hlavne dcérke a ostatným ľuďom, ktorí tvrdia, že tak to má byť. Starí ľudia od istého veku už majú používať miesto záchoda nočník. Záchod je zastaralá pomôcka pre vylučovanie. Ak nekráčam s dobou a jej požiadavkami, ak nesúhlasím s tým, čo vedci považujú za najlepšie pre ľudí, ako som ja, potom nie je niečo v poriadku. Zrejme prestávam vedieť, čo je pre mňa najlepšie. Niekto iný by mal preto prevziať zodpovednosť za moju osobu. Dcérka, vedci, doba… Preto ma dcérka núti chodiť na moderný nočník. Zamyká mi dvere na záchod a schováva kľúč. Bolieva ma brucho. Akosi sa neviem naladiť na nočník. Mám voči nemu psychický blok. Áno, samozrejme že som to skúšala, ale sa mi nepáčil. Necítila som sa ani pohodlne, ani správne. Necítila som „teraz je to ono, už môžem zatlačiť a pôjde to“. Kdeže, moje črevá, brucho sa uzamkli a hotovo. Darmo pred dcérkou plačem, darmo ju prosím. Miesto, aby mi odomkla záchod, ma berie k lekárovi. Vraj mám zápchu. Jasné, že mám, keď ma núti chodiť na nočník. Lekár mi dáva nejaké kvapky. Ale tie ja nepotrebujem. Potrebujem klasický záchod. Potrebujem viac času. Potrebujem nočník vyskúšať, ale až keď naň budem pripravená. Až keď budem cítiť, že to chcem. Že prišla tá chvíľa, keď naskočím na vlak modernej doby. Doby, v ktorej žiješ ty, dcérka moja, ale ktorá ma nevychovala. V ktorej som nevyrástla, ale do ktorej som zostarla.

Čo tým chcem povedať:
Dcérka a ostatní vedia, čo je pre mňa najlepšie. Som už stará, možno trochu senilná, keď odmietam niečo také pokrokové.

Čo tým hovorím:
Za mňa chce rozhodnúť niekto iný.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Spoznali ste, na čo reagujem? Tak si to pekne obráťme a pozrime sa na to, ako ma mohla vnímať dcérka, keď som ju ako dvojročnú chcela primäť, aby kakala a cikala namiesto do plienky do nočníka. Miesto do trávičky do nočníka. Pretože deti vedia…

A vedia nielen deti. Vieme všetci. Vždy, keď niekoho nútime, snažíme sa urobiť zaňho rozhodnutie, ktoré musí prijať on sám. Aby mohol prijať dôsledky svojho rozhodnutia, aby sa mohol učiť. Ak nútime iných, potom aj nás raz budú nútiť (a pravdepodobne nás doteraz nútili, takže sme to odpozerali a teraz to vedome či nevedome robíme iným). Hocikto. A možno preto raz zabudneme my sami, čo je pre nás najlepšie. Prestaneme veriť vlastnému úsudku. A vtedy sa stratíme. Alebo len stratíme seba. „Len“…

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.