(Ne)správne? Dávaj na sestričku pozor!

Črepiny z môjho zrkadla 51)

Situácia:
Dcérka síce súrodenca nemá, no hráva sa s kýmkoľvek bez ohľadu na vek. V prípade, že ide o mladšie deti, mám tendenciu upozorniť ju – Dávaj na kamarátov pozor, sú mladší, ešte ti nemusia rozumieť. V prípade, že sa hrá so staršími, upozornia staršie deti mamičky rovnako – Dávajte na dievčatko pozor, je mladšie.

Čo tým chcem povedať:
Keď si starší, znamená to, že si zodpovednejší a skúsenejší než mladšie dieťa. Dávaj naň pozor. Teda buď ohľaduplný, pomáhaj mu, keď treba, a buď opatrný. Nech si samo neublíži  a opováž sa mu nejako ublížiť ty.

Čo tým hovorím:
Malé dieťa nie je schopné prečítať si, čo všetko sa skrýva za upozornením „dávaj naň  pozor“. Nepozná ohľaduplnosť, opatrnosť, zodpovednosť, či čo znamená byť ten skúsenejší. Hoci mu presne tieto slová nepovieme, tak či tak sú obsiahnuté vo vete „dávaj naň pozor“ a od staršieho to všetko očakávame. Bez ohľadu na to, koľko má práve rokov. Ani deväťročný či dvanásťročný nie je schopný dohliadnuť na malé dieťa tak, aby bol dospelý spokojný. Ani zodpovedný dospelý to nedokáže.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Suma sumárum, problém nastáva v predstavách opatrnosti, zodpovednosti a „dávaj pozor“. Rodičia zvyčajne mienia komplexne všetky situácie, v ktorých by sa mladšiemu mohlo potenciálne niečo stať. A tak ako ani rodič nie je schopný dávať pozor vo všetkých situáciách, dieťa, hoci staršie, toho nie je schopné o to viac, že ani nemá potuchy, čo „dávaj pozor“ môže znamenať. A pridajme k tomu vzrušujúcu hru s kamarátmi, ktorú prežíva.

My, rodičia, zabúdame, že deti potrebujú konkrétny príklad, našu predstavu v situácii, s ktorou nie sme spokojní, alebo presne, čo tým myslíme. Bremeno zodpovednosti, aké na deti kladieme, je abstraktné rovnako ako nevyslovené predstavy, schované za „dávaj naň pozor“.

Keď som si dcérku odsledovala, skutočne niekedy nevedela, čo s mladším dieťaťom. Nechápala, prečo sa práve rozplakalo – môže za to ona? Nedávala pozor? Navyše pre dcérku „dávaj pozor“ neznamená, že by mladšiemu dieťaťu dala všetko, čo si zažiada (len aby neplakalo). Ak som zasiahla, zmiatla som ju, pretože si potrebovala naplniť vlastné potreby (pohrať sa s kýblikom) a nie dbať na potreby mladšieho dieťaťa na úkor svojich (neznamená to, že podporujem sebeckosť detí či ospravedlňujem ich nevôľu požičiavať hračky). „Výhodu“ veku som nikdy vytvárať nechcela.

Sú však situácie, keď som chcela zasiahnuť – ak staršie deti nútili dcérku do niečoho, čo sama nechcela a požiadala ma o pomoc. Ak nerozumela bľabotaniu mladšieho dieťaťa a hodila doň kýblik. Nevkráčam do situácií v pozícii zvrchovaného pána, ktorý prednesie magickú vetu „dávaj pozor“. Ale vysvetlím konkrétne – Prosím, nenúťte dcérku, aby robila niečo, čo nechce, ak sa chcete spolu hrať… Prosím, nehádž do dievčatka kýblik, ak mu nerozumieš. Skús mu ho podať, alebo ho zavolaj, nech si preň príde samo. Teraz sa na kolotoči točí aj tento chlapček. Nevie povedať, či chce z neho odísť. Ak si to nevšimneš, upozorním ťa a zastavíš, áno?

Záleží, o čo ide. Vzdajme sa abstraktných upozornení a slov, ktoré toľko skrývajú. Vzdajme sa očakávaní, ktoré v minulosti kládli aj na nás, a my sme sa za našu neschopnosť plniť ich, za nechcenú zodpovednosť, ktorú sme neboli schopní niesť, mstili na mladších deťoch. A hlavne – poskytnime priestor našim deťom, aby objavili svoje schopnosti vyjsť s mladšími/staršími deťmi a našli si práve tú mieru zodpovednosti a ohľaduplnosti, ktorej sú schopné. A ak to nepôjde, ukážme im to sami – v situáciách, ktoré prežívame my, dospelí. V každodennom živote.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.