♪ (Ne)správne? Deťom má na nás záležať

Črepiny z môjho zrkadla 62)

Situácia: Muž sa hrá s dcérkou na zemi. Po chvíli jej hovorí, že už sa takto viac nevládze hrať, bolia ho kĺby. Dcérka ho prehovára, že sa jej na zemi páči, tak sa muž vzdáva a s bolesťou sa hrá ďalej. Pre niekoho možno nevinná situácia, pre mňa podstatná. Môj muž totiž celý čas hundre, že sedí na zemi, hoci ho všetko bolí, a všetkým naokolo ukazuje, ako sa hnevá.

Čo tým chcel povedať: Povedal som ti, že ma bolia kĺby. A ty nič. Nezáleží ti na svojom tatkovi.

Čo tým hovorí: Nezáleží mi na sebe. Kĺby môžu počkať. Ale aj tak za to môžeš ty, dcéra moja.

Lepšie pre nás a pre dcérku: Rozumiem mužovi. Chce dcérke vyhovieť, pretože mu na nej záleží, ale občas, keď je už unavený a nevie sa sám rozhodnúť, správa sa, akoby dcérka sama od seba mala urobiť rozhodnutie v jeho prospech. Že porozumie jeho únave, uboleným kĺbom, povie si: „Chudák tatko, veď mi na ňom záleží, musím mu dopriať oddych.“ Pritom však zabúda, že hocijaké dieťa je na takéto premýšľanie príliš malé, nie je schopné preložiť si hundranie do tejto reči – najlepšie ešte reči, aká nám práve vyhovuje, alebo ju očakávame. Pokiaľ by muž hundral často, ale nekonal vo svoj prospech, dieťa bude hundranie považovať jednoducho za tatkovu povahovú črtu. Niečo ako – veď on frfle vždy…

To neznamená, že našim deťom na nás nezáleží. Ak sa vám predsa len zdá, že nezáleží, zrejme sme ich to sami naučili. Ak chceme, aby našim deťom záležalo na našej pohode (a teda aby mládeži záležalo na starších, ukonanejších…), treba ich tomu teda naučiť. Ako inak, než vlastným príkladom. Napríklad môj muž na rovinu povie (a nebude sa vyjadrovať hundraním), že ho bolia kĺby a teda sa s dcérkou dohrá, ale na inom mieste. Rozhodne, na ktorom, alebo dá dcérke na výber, prípadne si vypočuje jej návrh. Alebo si vezme stoličku (či mu ju prinesiem ja, keďže jeho hundraniu rozumiem), alebo ukončí hru a dcérke to vysvetlí. Takto jej ukáže, že v prvom rade jemu záleží na sebe samom, neobetuje sa s očakávaním – dám ja tebe, dáš aj ty mne – teda niečo za niečo.

Ak náhodou začujem, akí sú mladí nevďační, zvyčajne ide o hundranie ako u môjho muža, ktoré stačí preložiť na – ja som toho toľko obetovala pre ostatných, no nie som si za to vďačná. Mali by byť predsa ostatní. Neobetujme sa pre svoje deti, pokiaľ za to očakávame vďačnosť. Tá má vychádzať z nás, nie od detí. Tie od nás nečakajú obetu, ale správne veci. A je správne, že sa na staré kolená na deti pozeráme krivým okom, že nie sú vďačné tak, ako chceme (t. j. nezáleží im na nás)? Ak pre deti čokoľvek obetujeme, ďakujme si za to sami.

Inak deti naučíme, že obetovať sa pre druhých je normálne len vtedy, ak nám za to „zaplatia“. Vravíte si, že stačí vďaka – ale ako si tú vďaku predstavujeme? Že dieťa obetuje život nám, rodičom? Pristúpilo by na takúto dohodu, keby sme ju vyslovili? Ži pre mňa, nie pre seba?

Úprimne sa spýtajme – chceli by to naše deti? Prepracovaného, neoddýchnutého otecka? Obetoval sa… Babičku, ktorá sa nevládze dvihnúť, pretože vnučka chcela behať maratón? Babka sa obetovala, nevysvetlila, že už nevládze a má choré kolená… Maminku stratenú v práci? Namrzenú tetu? Ukrivdeného dedka? Chceme to tak my?

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.