(Ne)správne? Hic bude, Cecilko. Václavka řídící ladí do sopránu

Črepiny z môjho zrkadla 45)

Situácia:
Možno si pamätáte kultové hlášky z komédie Slunce, seno… Aj navždy živých hrdinov. Keď Václavka řídící brnkala rezko do strún gitary a šťastne si pospevovala, celá dedina vedela, že bude horúco. Keď spievala mrzuto, očakávali lejak. Prizrime sa postavám z filmu lepšie –  každá pridávala filmu vlastnú farbu – niečím bola svojská, iná, odlišná. Spolu vytvárali nezabudnuteľný kolorit obce Hoštice. Prizrite sa obciam teraz a vyzdvihnite každého – naozaj každého ich obyvateľa niečím, čím do komunity pridáva svojím dielom. Nájdete takú? Vyznáte sa v ich obyvateľoch?

Opustime obce a prizrime sa našim deťom. Sú obyvateľmi obce, súčasťou komunity. Z jedného možno vyrastie velebnosť Otík, z iného Cecilka či Václavka řídící, Škopková, lekár Kája, tlustej Jozef, Venca… A teraz si pozrime naše hlášky – z nášho filmu-života: Prestaň s tým, budú sa ti smiať, ak budeš robiť toto. Toto sa musíš odnaučiť. Nevyvádzaj. Musíš vždy vytŕčať z radu? Musíš byť vždy iný?! Si normálny? Prečo robíš všetko inak? On má svoju hlavu, viete. On si vždy robí po svojom… Akým tónom rozprávame? Je pochvalný?

Čo tým chcem povedať:
Nevytŕčaj z radu, prestaň s vylomeninami. Zaraď sa medzi ostatných.

Čo tým hovorím:
Treba zapadnúť, inak budeš „iný“, svojský, odlišný. Inakosť vyvoláva strach.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Viete, že tieto hlášky sa stávajú rovnako kultovými ako tie z filmu? Pretože tú nádhernú diverzitu, ten kolorit obce Hoštice zapudia. Práve takýmito vyhláseniami deti učíme netrčať z radu a robiť všetko rovnako ako ostatní. Veď len tak budú „normálne“. Mohlo by byť pozitívne, že normálnosť každý vníma odlišne. No fakt, že sa snažíme svoju predstavu normálnosti vnútiť dieťaťu, popiera toto pozitívum. Z pestrofarebnej dúhy tak unikajú farby. Dúha predsa nesmie vytŕčať z radu – mala by byť rovnakej farby ako obloha. A to je moment, kedy by sme dúhu popreli, zničili, spravili ju uniformnou. Teda Hoštice zanikajú.

Každý z nás, ak si to sám dovolí, má možnosť pridať svoju farbu do pestrej palety každej komunity, obce, spoločnosti. Každý z nás je časťou dúhy. Tvoríme spoločenskú diverzitu. Tá je nádherná, pretože nás robí počas celého života nezabudnuteľnými. Bez ohľadu na to, či rozprávam o ADHD, autizme, deťoch s rôznymi poruchami, deťoch rôznych národností, vierovyznania, rôznych názorov, šikovnosti, pomalých či rýchlych, bacuľatých a štíhlych, nadutých, skromných, neskromných – nech sú, aké sú. Dajme im voľnosť vyjadriť všetko – všetky farby – všetky vlastnosti a prestaňme s posudzovaním.

Prečo si to sami nechceme dovoliť a prečo sa snažíme odnaučiť naše deti byť inými – byť samé sebou? Keď túto cestu hľadania „samého seba“ nastúpia v dospelosti, hľadá sa oveľa ťažšie. Prečo sa toľko bojíme, ak vytŕčajú z radu? Hocijakými vylomeninami. Áno, deti toho povymýšľajú – s manželom sme prežili vytopenú kúpeľňu, diery v dome, odstrihnuté kvety, blatové okná. A pribudnú ďalšie – zapisujeme si ich do zápisníka, aby sme ich dcérke raz pripomenuli. Či už vytŕča alebo nie, mávnem rukou. Je totiž možné a ja tomu verím, že každý z nás je nejakou tou postavou z Hoštíc. Dovoľme si nimi byť. 🙂

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.