(Ne)správne? Odstrihnime Mickeymu ruku!

Črepiny z môjho zrkadla 26)

Situácia:
Určite to poznáte. Deti chcú všetko vyskúšať samy. Chcú vlastnú skúsenosť. Svoje zážitky, nie tie sprostredkované rodičmi a ich životnými múdrosťami. Ja som „za“. Pokiaľ nie sú život ohrozujúce či inak nebezpečné. Jedným z príkladov je náš plyšák Mickey Mouse. Dcérka bola presvedčená, že v rukaviciach cíti Mickeyho prsty. Tak ich odstrihni, maminka! Mohla som vysvetľovať, koľko som chcela. Že ak odstrihnem rukavice, odstrihnem ruky. Nepresvedčila som ju. Tak som strihla. Žiadne prsty sme nenašli. Nasledoval srdcervúci plač.

Čo tým chcem povedať:
Odmietnutím odstrihnúť Mickeyho ruku by som dcérke povedala, že mi má veriť. Som predsa dospelá a skúsená. Viem, čo sa stane. A viem, ako je Mickey zošitý.

Čo tým hovorím:
Hoci by to nebol úmysel, dcérke by som svojou nedôverou (že nemá pod rukavicou prsty) ublížila. Keď je totiž o niečom presvedčená, je vytrvalá. Je to jej pohľad na vec. Jej hmat, cit a presvedčenie. Nechce mať vnútené to moje, ešte k tomu bez hmatateľného dôkazu. Maminka mi neverí a prosto nechce – spravím to raz sama bez nej…

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Mickeyho ruka. Presýpacie hodiny. Babkin budík. Klavír na baterky. Tých príkladov nájdete mnoho. Sú to veci, ktoré naše deti chcú vyskúšať – rozbiť, rozstrihať, rozložiť na drobné čiastočky. Ja dcérke dovolím tie, ktoré som schopná dať s akceptovateľnými škodami do pôvodného stavu. Jej vlastnú skúsenosť neskôr využijem pri veciach, ktoré jej dovoliť nemôžem, pretože sú nebezpečné, alebo ich už neviem opraviť (babkin budík). Dcérka zistí, že maminka vážne nekecá.

V prípade Mickeyho ruky som ešte dodala, že jej to môže byť ľúto. A že sa nemá na mňa hnevať, pretože som ju varovala. To boli dôsledky, ktoré som jej takto dovolila zažiť. Aké to je niesť za ne zodpovednosť. Po srdcervúcom plači a objímaní sa na mňa zrazu pozrela a navrhla, či by sa dala Mickeyho ruka zašiť. Tak je Mickey zašitý a dcérka spokojná. A obohatená.

Mickeyho som hneď aj využila: chcela preskúmať presýpacie hodiny. Páčil sa jej prášok v nich. Tak som vysvetlila, že to môžem urobiť, ale hodiny už nebudem vedieť opraviť ako Mickeyho, pretože keď sa raz rozbije sklo, nezlepíme ho. „Už sa ti nebudú presýpať, nevadí?“ Ej, to už dcérke vadilo. Tak hodiny žijú. Klavír si poskákala, takže po oprave hrá len polovica z neho. Odvtedy vie, že k elektronike treba pristupovať opatrne.

Takže rozobrať veci síce správne byť nemusí, ale túto „správnosť“ treba niekedy nechať naše deti okúsiť na vlastnej koži.

Pripomienka na záver: To, že nás niekedy deti nepočúvajú, ale chcú všetko vyskúšať na vlastnú päsť, neznamená, že nás neakceptujú. Tento pocit má v nás hlbšie korene (čo ak súvisí s tým, že sme ako deti neboli akceptovaní?). Detská zvedavosť a túžba po vlastnej skúsenosti je oveľa silnejšia než pre ne abstraktný príkaz akceptovať skúsenejších. A taká bude aj ich vďačnosť, keď sa staneme v tomto čarovnom svete plnom objavovania ich sprievodcami a tichými strážcami.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.