(Ne)správne? Toto ty nedokážeš!

Črepiny z môjho zrkadla 30)

Situácia:
Sme na návšteve a dcérka s kamarátkou skáču po celom dome. Napokon začnú skákať zo skrine rovno do postele. Dcérka má cvik z domu, kamarátka nie je na skoky z výšky zvyknutá. Chce to vyskúšať, vidí, aká to je zábava a naberá odvahu. Už-už skáče, keď zasiahne jej maminka. „No-no, ty nie si taký skokan ako tvoja návšteva, tak to ani neskúšaj. To nedokážeš.“

Čo tým chcem povedať:
Maminka zrejme dopredu odhadla schopnosti dcérky z jej doterajších skúseností. Z takej výšky skutočne neskákala, možno má za sebou niekoľko pádov. Preto sa o dcérku bojí a jednoducho jej neverí. Skok preto zakázala a dcérku zneistila.

Čo tým hovorím:
Maminka dcérke zrkadlila dve veci – prirodzený strach, ktorý dievčatko skutočne malo, a nedôveru v seba (možno kvôli minulým pádom). Zabudla jej však odzrkadliť tretiu a najdôležitejšiu vec – odvahu a odhodlanie strach prekonať a nenechať sa spútať minulou skúsenosťou (napríklad pádom). Vyhlásením – to nedokážeš – tak nechtiac podkopala dcérkinu sebadôveru, sebaistotu a zapudila odvahu. Potvrdila, že strach je pánom situácie (inak – zaliala zasadené semienko strachu).

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Ak by maminka nezasiahla, mohli sa odohrať tri scenáre. Prvý – dievčatko by neskočilo, pretože by nenabralo odvahu, spočítalo by si dva a dva, a teda zhodnotilo svoje schopnosti a situáciu. Druhý – skočilo by a nedoskočilo. Spadlo by. Tretí – skočilo by a doskočilo. Podarilo by sa. Maminka však zasiahla, pretože sa bála, že sa odohrá scenár číslo dva a pádu chcela predísť za každú cenu, aj za tú, že by sa vôbec neodohral. Pád, bez ohľadu na bolestivosť, šok či strach, je však potrebná skúsenosť (samozrejme, nie vždy).

Viete, čo sa hovorí. Strach je dobrý radca, no zlý pán. Niekedy by sme ho mali v úlohe radcu ponechať. Ako to spraviť? Čo tak – nenechať sa ním ovládnuť a teda prestať sa pasovať za pána situácie? Poradiť dieťaťu, ak o to má záujem, alebo sa jednoducho spýtať. Či nechce ruku pri prvom skoku, či nechce pod seba matrac. A ak už náš strach chce tak veľmi von – povedať ho. Vyjadriť. Mám o teba strach, buď, prosím, opatrná. Z takej výšky si neskákala. Posteľ je ďaleko. Podlaha je tvrdá. Pád môže (ale nemusí) bolieť. A ja, mama, potrebujem byť pokojná. Čo potrebuješ ty? Skočiť z menšej výšky…?

V prvom prípade by som dievčatko pochválila, že zhodnotilo situáciu najlepšie pre seba a že vyskúšať môže iný raz. Pretože aj mne sa už tak stalo. V druhom by som dievčatko objala, pochválila, že skočilo a povedala, že neúspech je súčasť života. Po páde napríklad z bicykla stačí len naň naskočiť späť. Nech si určí, kedy to bude možné. A v treťom by som dievčatko pochválila (nie však akoby spravilo dieru do sveta – vtedy deti strácajú súdnosť tak, ako sme ju stratili my 🙂 ).

Čo tak odstúpiť od komentovania schopností druhých („ty to nedokážeš“) a nechať to radšej na nich? A keď už niečo chceme komentovať, radšej okomentujme tie svoje schopnosti a neschopnosti. Na to občas zabúdame, nemyslíte? A ešte jedna myšlienka na záver – nesejme strach, ak nechceme žať jeho plody…

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.