(Ne)správne? Treba ju to odnaučiť…

Črepiny z môjho zrkadla 44)

Situácia:
Dcérka už nejaký ten piatok (nejakých pár desiatkov piatkov) nosí líščie ušká na hlave. A za nohavicami chvost (alebo ponožku – chvost). Raz je líška, raz mačka, zajac, veverica… Hrá sa na zvieratká. Všade. Tak sa ma hocikto (nezáleží na tom, o koho ide) spýta, či ju to netreba odnaučiť. Veď je veľká, budú sa jej smiať. Nielen to. Bolo by vhodné odnaučiť ju chodiť neskoro spávať. Neskoro vstávať. Nepravidelne jesť. Pri obede odbiehať. Odvrávať. Cikať do trávy. Opakovať slová. Koktať. Behať nahá. Vyplazovať jazyk… Nájsť sa vždy dá niečo.

Čo tým chcem povedať:
Uškám treba povedať dosť. Veď si už na ne veľká. Je na čase, aby si z nich vyrástla.

Čo tým hovorím:
Umelo zasahujem do dcérkinho vývinu. Každý zásah môže viesť k niečomu (v lepšom prípade), čím si nahradí, čo ju chcem odnaučiť (aby z toho mohla vyrásť vlastným tempom).

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Skúsme sa na to pozrieť z našej strany. Každý náš rast prechádza rôznymi fázami. Vezmime si naše zamestnanie. Že zamestnanie nemá nič spoločné s líščími ušami? Tak sledujme… Ako ste v škole zvládali báseň naspamäť? Ak vás to bavilo, nechceli ste po jednoduchých veršoch skúsiť niečo náročnejšie na prednes? Inú intonáciu, prežívanie, pauzu, kde treba, ťažšiu na porozumenie potrebné pre interpretáciu. Koľko chýb ste spravili? Neskúsili ste báseň napísať aj vy? Zložitejšiu v nasledujúce roky? Subjektívnu, od srdca? Neprešli ste náhodou od písania k debatám, napokon neskôr k politike, právu či žurnalistike? Možno. Čo keby prešla moja dcéra od líščích ušiek v budúcnosti k veterine či divadlu?

Učíme sa celý život, tento proces nezastane. Áno, môžeme sa zaseknúť, ale to patrí k životu. Čo by som sa ja chcela odnaučiť – čo sa mi na mne nepáči a viem zmeniť. Chutnejšie variť, zrozumiteľnejšie písať, neobhrýzať si nechty. Na všetko musím dospieť. Odnaučiť u mňa znamená dlhý, postupný proces počínajúci drobnými zmenami. Nie lusknutie prsta. Všetko má svoj dlhodobý základ a začína pri vôli, motivácii a vytrvalosti. A nikto sa nemôže rozhodnúť za mňa. Musím byť o tom presvedčená ja. Dospieť do stavu, keď zmenu realizujem. Spravím prvý krok, pretože ho nikto iný za mňa nespraví. Nikto za mňa nerozhodne. Presvedčenie vychádza zo mňa, nie z niekoho iného.

Určite nespravíte niečo preto, že sa vám bude niekto smiať. Tým skôr sa radšej pred dotyčnými skryjete a spravíte to tajne. Alebo sa k tomu neskôr vrátite. Ešte ste sa toho nenasýtili, nenastal čas prestať s tým.

Preto si myslím, že deti netreba odnaúčať. Ako to vlastne spraviť – vziať jej uši? Akú príčinu jej dám? Že ja si myslím, že ostatní si myslia? Nie. Podstatné je, čo si myslí ona. Už len fakt, že sa mi na dcérke niečo nepáči, je usvedčujúci – usvedčuje mňa a moje nedoriešené problémy. Zlozvyky či mínusy. Alebo to nazvem zastávky, ktorým sa musím lepšie prizrieť. Ak budem cítiť, že som pripravená pozrieť sa im do očí.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.