(Ne)správne? Utíšte si dieťa, prosím!

Črepiny z môjho zrkadla 34)

Situácia:
Sedíme vo vlaku, čaká nás štvorhodinová cesta domov. Tešíme sa, pretože dcérka behá s kamarátkou po chodbe a blázni sa. Temperament sa uspokojí, energia vypustí. Už majú prax. Lenže ich preruší sprievodkyňa, ktorá sa obracia na nás a prosí, aby sme si utíšili deti. Aby sme ich zavreli do kupé, pretože behať nesmú… Stojíme v obchode v dlhom rade pred kasou a dcérka nevie, čo so sebou. Je plná energie. Tak zvyšuje hlas, spieva, tancuje, snaží sa, aby nevybuchla. Predavačka a kupujúci sa na mňa obracajú – prosím vás, utíšte si ju.

Čo tým chcem povedať:
Sprievodkyňa si robí svoju prácu. Bojí sa o deti, že si ublížia. A dbá o druhých, ktorí by sa eventuálne mohli sťažovať, že nemôžu kvôli behajúcim deckám prejsť chodbou, alebo ich rušia v pokojnom cestovaní. Predavačku krik dcérky znervózňuje, kupujúcich detto. Všetci sa preto obrátia na osobu zodpovednú za dieťa – na mňa. Ja mám niečo spraviť, aby som situáciu zvrátila a upokojila. Veď predsa najlepšie poznám svoje dieťa.

Čo tým hovorím:
Mám síce štyri roky, ale som taká nedôležitá, keď ľudia miesto mňa rozprávajú s maminkou? O mne a bezo mňa?

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Zažili ste to? Vaše dieťa vyvádza alebo jednoducho ruší niekoho okolo (vždy sa niekto nájde). Podľa mňa ak chcem žiť v nejakej spoločnosti, treba rešpektovať všetkých jej členov. Ako cestujúcich vo vlaku, tak nakupujúcich v obchode. A teraz otázka – rešpektuje niekto moju dcérku? Sú vytvorené podmienky na to, aby mohli byť naozaj všetci členovia spoločnosti chránení a tolerované ich (aspoň) základné potreby?

Napríklad potreba nebyť rušený. U každého je iná, rovnako ako miera tolerancie. Mení sa s miestom výskytu – úrady, pošta, banky, školské triedy, reštaurácie – dieťa nech sa upokojí. Ihriská, príroda atď. – dieťa nech sa vyblázni. Ale je to vždy tak? Nezažili ste situáciu, keď ste si mali utíšiť dieťa aj vtedy, keď nikoho nerušilo, len „by mohlo“ rušiť? Alebo rušilo ostatných krikom, hoci vôbec nekričalo? Kde je zlatá stredná cesta? Kde je plná obojstranná tolerancia? Rešpektujeme naše deti, alebo nám len v našom tichom, pokojnom a pohodlnom živote zavadzajú? Prečo napríklad v Španielsku (ďakujem, Monika) je temperamentné dieťa darom, zatiaľ čo na Slovensku je od každého vyžadovaná pomaly sparťanská výchova? Poviete mi, pretože sme konzervatívna krajina. Budiž, krajinu tvoria ľudia.

Dcérku som si teda „utíšila“, ale musela som tiež vysvetliť, prečo ľudia nejednajú priamo s ňou. Niektorým zase vysvetľujem, nech rozprávajú s dcérkou, ak niečo od nej požadujú. Pretože ľudia, ktorých dcérka ruší, existujú – sú skutoční a ona, verte, či nie, si s nimi strašne rada podebatuje. Zistí, že maminka nepreháňa, ale naozaj niekoho vyrušuje. Rada ho spozná a zistí jeho záľuby. Pozabáva ho svojimi výmyslami, povypytuje sa na čo-to z jeho života. Miluje túto interakciu, pretože ju od každého tiež očakáva. Ako sociálny tvor čaká, že aj ostatné tvory budú sociálne. Navyše spozná a pochopí situáciu, v ktorej sa ocitla (niekomu vadí jej krik). Ona totiž nekričí naschvál. Nechce nikoho rušiť. Huláka, pretože potrebuje vypustiť paru. Ak to nepôjde v obchode, hneď dostane nápad, kde to prosto pôjde.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.