Ospravedlniť sa? Áno. Za pocity? Nie!

Črepiny z môjho zrkadla 55)

Určite to poznáte. Prepáč, zlatko, že ma to tak naštvalo. Mrzí ma, že sa hneváš. Nebuď smutná, potom budem aj ja. Ospravedlňujem sa za to, že som taká mrzutá, asi som vstala ľavou nohou. Tak dobre, prepáč, že sa durdím… Je toho veľa. Ale – ospravedlňujeme sa za vlastné pocity. Kto v tom cíti paradox? Niečo nelogické? Ak sa za niečo ospravedlňujem, znamená to, že sa za to cítim byť vinná, mrzí ma to a chcem to zmeniť. Ako ale zmeníte fakt, že sa práve radujete? Alebo hneváte? Tak, že popriete vlastný pocit? Že si nedovolíte mať ho? Že ho odfúknete ako list zo stromu?

Samozrejme, že za vlastné pocity nesieme zodpovednosť. Aj že mnohí svojim pocitom nerozumieme. Rovnako že nie sme vždy schopní ich ovládnuť. Pocity sú, boli a vždy budú. Prídu v závislosti od nášho momentálneho stavu, rozpoloženia, v závislosti od toho, či sme vstali ľavou alebo pravou nohou, či máme alebo nemáme blbý deň, či práve prežívame nejakú krízu, darí sa nám, či nedarí – niekedy sa jednoducho cítime silnejší a len tak nás niečo nerozhodí, inokedy nie. Pocity k nám ale budú prichádzať, pretože sme ľudia. Sme ľudskí (viac či menej). Pocity sú prirodzené a mýlime sa, ak si myslíme, že sa za ne treba ospravedlňovať. Sme ich nositeľmi a to je v poriadku. Nikto za náš pocit nemôže, len my sami. My ho nesieme, nás zasiahol, my mu dovolíme nás ovládnuť, naplniť…

Ale to, na čo zabúdame, a čo nie je to isté, ako pocit sám, je jeho prejav navonok. Pre smútok plačeme, pre radosť sa smejeme, výskame, skáčeme, pre hnev zúrime, škrípeme zubami, udierame do vecí päsťami alebo sa hádžeme o zem. Sú to normálne neverbálne prejavy pocitov. Alebo nadávame či spievame, to sú verbálne prejavy. Ak sa naučíme pocitom rozumieť – teda identifikujeme ich zdroj a porozumieme, prečo ich zrazu tak intenzívne prežívame – nestanú sa vládcami nad našimi životmi. To je všetko pekné, ťažšie je to uskutočniť.

Ale tu je ten najdôležitejší bod. Keď pocity prežívame a pritom ich vlastne ventilujeme, aby nám naše telo a vnútro neexplodovalo, niekedy spôsob, ako ich prejavíme, dokáže zasiahnuť iného človeka. Vtedy je ospravedlnenie namieste. Lenže nie za pocity, ale za ich prejav. Ak plačeme tak, že rušíme susedov, ospravedlňte sa za hlasný plač, nie za smútok, ktorý práve prežívate. Ak sa hneváte tak, že ublížite niekomu blízkemu alebo cudziemu, pretože si zlosť vybíjate na ňom – treba sa ospravedlniť za spôsob vybíjania si zlosti. Je správne zlosť si vybiť – ale nie na živom tvorovi (alebo majetku cudzieho či blízkeho človeka). Ak deťom zakazujeme vybíjať si zlosť, dusia ju v sebe a to môže byť  za radom tikov, chorôb či neuróz, ktoré sa skôr či neskôr prejavia (rovnako je to u dospelých). Preto je namieste presmerovať vybíjanie si zlosti zo živého tvora na neživý – napríklad dupať nohami, udierať do zeme, do vankúša, kričať (vonku, kde nikoho nerušíme), kresliť, búchať päsťou do stola. Učili nás báť sa prejavov zlosti, pretože sú zlé. Nie, nie sú. Zlé môžu byť, keď ubližujú iným. Dobré sú, lebo z nás robia pánov nad vlastnými pocitmi, učia nás ventilovať ich a nedovoľujú pocitom vymknúť sa nám z rúk. Ak sa radujete tak, že niekto, kto práve neuspel, smúti ešte viac, ospravedlňte sa mu za hlasitosť svojho prejavu, ak s ním súcitíte, ale nie za svoju radosť. On smúti, pretože neuspel a je mu z toho smutno, ale sám sa rozhodne, či nechá smútok pokaziť mu celý deň alebo ho využije na to, aby na sebe zapracoval ešte viac. Či nechá smútok, aby mu stravoval vnútro a kazil mu chuť do života alebo ho nechá prejsť cez seba ako cez bránu, aby sa mohol zobudiť nasledujúce ráno obrodený a pripravený na nový začiatok.

Prečo je to dôležité? Pomáha nám to porozumieť si navzájom a predchádza to nedorozumeniam, keď zo seba robíme nekompetentných alebo netolerantných ľudí. V skutočnosti môže byť netolerantný práve ten, kto nám tvrdí, že nám naše pocity neprislúchajú alebo nemáme právo ich mať. Napríklad takí rodičia deťom. Nesmieš sa hnevať! Som smutná z toho, že zúriš. Nesmieš byť smutná. Teraz nie je vhodné sa tešiť… Pretože potom z našich detí rastú ľudia, ktorí majú zmätok zo samého seba, strácajú so samým sebou kontakt, prestávajú si rozumieť a pocity ich začnú nielen ovládať, ale aj definovať. A ak vás definuje váš smútok, žiaľ, bezvýchodiskovosť a beznádej, zúfalstvo, zrazu si neviete rady a skoncujete to napríklad skokom z okna. Ak vás definuje zúrivosť a krivda z toho, že všetci sú proti vám, stanete sa násilníkom, vrahom, negatívnym človekom, s ktorým sa nebude dať vydržať. Ak vás definuje strach a reagujete naň výsmechom, sarkazmom, stane sa z vás človek, ktorý na všetko bude reagovať výsmechom a bude sa zdať, že nič neberie vážne, hoci žije pod nadvládou strachu… A tak ďalej.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.