Otec vychováva ženu, mama chlapa

Jednu tému v Zastaveniach nad výchovou som sa rozhodla venovať mužsko-ženskej téme. Zo svojej skúsenosti viem, že najväčšia a najbolestivejšia komplikácia v živote bývajú partnerské vzťahy. To, ako sa vzťahujeme k sebe – k sebe ako žene, k sebe ako mužovi – a k svojmu partnerovi, významne vplýva na náš partnerský vzťah. Základy toho, ako je to medzi mužmi a ženami, nasávame odmalička v prítomnosti svojich rodičov. Ponúkam vám na zamyslenie pár tipov o výchove chlapcov, dievčat v súvislosti s partnerským životom.

Láska prinášajúca smútok

O svojich vzťahoch som počula hovoriť veľa žien i mužov. Dokážeme sa navzájom nepočúvať a zraňovať. Zdá sa mi, že sa riadime naučenými pravidlami, ktoré úspešne sabotujú nadväzovanie a udržanie vzťahov. Často neúmyselne opakujeme rodinný príbeh a bez pochopenia hlbších súvislostí našich výberov, rozhodnutí a komunikácie vo vzťahu, ho odovzdávame ďalej svojim deťom.

Kamarátka, ktorá roky robí párovú terapiu, hovorí, že keď zredukuje jednotlivé príbehy, takmer vždy je v jadre ten istý problematický vzorec. Ženy sú smutné a neveria, že sú milované. Muži sú apatickí, bezradní a hlavne vyčerpaní, že nevedia žene dokázať, že ju milujú. Najprv sa dohadujú pri rôznych témach: peniaze, deti, výchova, rodina či kariéra, ale po dvoch troch sedeniach sa odhalí iný boľavý obsah. Neistá žena potrebuje na upokojenie dôkazy lásky. Muž sa cíti slabý a neschopný, že nevie dať to, po čom ona túži.

U žien sa mi zdá, že najčastejšiu chybu robia, keď potrebujú lásku uponáhľať. Boja sa počkať, kým začnú byť zvádzané. V strachu, že nie sú dosť, si nepočkajú a muža ulovia skôr ako on ich. Ak žena predbehne muža, nikdy to zo vzťahu nezmizne. Veľa žien ide často v ústrety mužom, ktorí by si nikdy netrúfli prísť prví. Bohužiaľ, často uspejú a na problém je zamiesené. Som veľmi skeptická v otázke, či žena bude niekedy hodnotiť svojho muža, ak ho sama získala, ako naj spomedzi ostatných. Opakovane zisťujem, že v jej očiach je dobrým riešením, ale nie najlepším možným. Dvere k rozchodu ostávajú pootvorené. Vzťah sprevádza pochybovanie, či on je ten pravý. Cesto kysne a v takomto vzťahu málokedy nastane naozaj uspokojivé spolunažívanie.

Vedieť „uloviť“ je signál životnej sily a menšieho strachu v živote. V obrátenom garde on nemal šancu ukázať svoju silu a rozhodnosť a ona ťažko uverí, že by si ju chcel/vedel vybojovať. Obaja pochybujú o svojej hodnote. On, či je dosť ako chlap, a ona, či je dosť ako žena.

Muži hovoria, že najhoršia mužská „vzťahová choroba“ je nejsť za tou ženou, ktorá je tá naj. Boja sa odmietnutia. Radšej si vyberú ženu, ktorá nie je úplne top, ale je väčšia šanca, že prejdú. Niektorí nejdú pre istotu za žiadnou. Veď nejaká netrpezlivá sa vždy nájde. Takto vzniká veľa kompromisných vzťahov, kde sa manželstvo, spoločné bývanie či deti stále odkladajú na neurčito. Nevera je často sprievodným znakom. Obaja si potrebujú dokázať, že predsa len stoja za to. Od viacerých mužov som počula, že ak niektorému lichotí, že sa o neho bijú ženy, tak motívom je jedine neistota. Hovoria, že nemôže lichotiť záujem neslobodnej a neistej ženy. Najviac sa im páčia hrdé a slobodné. Tie, ktoré sú samy za seba, nerobia kompromisy, nie sú závislé od prijatia muža a neboja sa čakať. Neviem posúdiť, ale verím im.

Toto bude niekto považovať za zastarané stereotypy. Moderné vzťahy sú vraj iné. Je jedno kto začne. Pred rokmi som si to tiež myslela. Teraz si myslím, že táto časť mužsko-ženskej témy nie je stereotyp, ale vrodená vec. U drvivej väčšiny zvierat samček začne dvorenie, predvádza sa a samička sa rozhodne, či stojí zato alebo nie. Ľudia vraj nie sú zvieratá, nuž nechcem nikomu brať ilúzie, ale v skutočnosti zvieratá sme.

Vychovávame „ono“

Ako je to teda s výchovou chlapcov a dievčat? Ako ich vychovávať tak, aby nerobili so sebou kompromisy, ale nadväzovali vyrovnané a šťastné vzťahy? V niekoľkých internetových diskusiách pod článkami na tému výchova chlapcov a dievčat, mnoho mám opisovalo svoju neutrálne gendrovú výchovu. Ak by to znamenalo vyhnúť sa stereotypom ako: si chlapec, tak neplač; dievčatká musia byť pekné, tak súhlasím. Trochu sa obávam toho, že sa pod gendrovo neutrálnym skrýva rovnaké vnucovanie skreslených predstáv ako v gendrovo stereotypnej výchove. Pozor, aby sme v dobrom úmysle nevyliali s vodou z vaničky aj dieťa.

Rada na výchovu chlapca znela: je v poriadku, keď plačeš, aj keď si chlapec. Tak neviem… Môj 2,5-ročný syn určite také uistenie nepotrebuje ani neočakáva. Plače, lebo má bibi a určite sa nehanbí. Pripadala by som si veľmi strojene, ak by som ho mala chlácholiť, že plakať je v poriadku, aj keď je chlapec. Jasne, že je to v poriadku. Veď to bolí! Chcieť sa zbaviť stereotypov, čo prináleží dievčatám a čo chlapcom, je chvályhodné. Rady tohto typu však na ne skôr upozorňujú. Jednoducho sterotypy nevnucujme a nič potom nemusíme naprávať.

Úprimne za seba neviem povedať, či vychovávam svojich synov gendrovo neutrálne. Napríklad jedna z rád je, ponúkať deťom podnety a povzbudzovať ich k prejavom, ktoré sa prisudzujú opačnému pohlaviu. Starší sa vždy zaujímal o robotov a techniku. Zo zvierat to boli len dinosaury a žralok kladivohlavý, potom najmä výbuchy všetkého druhu a sopky. Jedného robota párkrát označil ako moje robotické dieťa. Občas ho dal ľahnúť, lebo bol unavený a párkrát ho dal spať. Nevychovávala som ho cielene k vnímavosti, empatii alebo nejakej „dievčenskej citlivosti“. S výnimkou sporadickej starostlivosti o svoje robotické dieťa, mal ultra „chlapčenský“ výber tém.

Teraz sa pri bratovi mladšom o 10 rokov osvedčil ako výborný baby sitter. Môžem ich pokojne nechať spolu aj dlhší čas. Vie ho nakŕmiť, uspať, utíšiť bibi a nepamätám si, že by som mu niekedy niečo vysvetľovala alebo ho to učila. Myslím si, že aj chlapi, tak ako aj ženy, majú starostlivosť o mláďatá, tak ako mnoho ďalších predpokladov, vrodenú. Intuitívne skúša a niečo z toho zaberie. My mamy, to robíme presne tak isto.

Zdá sa mi, že obe pohlavia od narodenia disponujú širokou škálou reakcií, záujmov a prežívania. Povedala by som, že postačí neredukovať ich nevhodnými „výchovnými“ zásahmi.

Hračky v neutrále

Napríklad výber hračiek. Neviem si celkom predstaviť, že by som ich kupovala gendrovo neutrálne. Kupujem ich, z pragmatických dôvodov, podľa prejaveného záujmu. Nepáči sa mi, keď hračka zostáva nevyužitá. Kupujem iba to, po čom v obchode, hracom kútiku alebo na návšteve deti samy siahnu. Ak dievča chce ružovú, nech má ružovú. Neviem, prečo by som jej mala ponúkať iné farby. Každé dievča o ich existencii vie. Ak chlapec túži po autách, prečo mu skusmo kupovať koníka? Takisto je nerozum odrádzať dievča od karate a pištolí (osobne poznám) alebo chlapca od bábik. Ale tiež nebudem vnucovať bábiku chlapcovi a auto dievčaťu. Podľa mňa nevychovávame dievča či chlapca, ale vždy Ferka, Andrejku, Miška, Timeu alebo Juraja. Každý z nich je iná osobnosť a my na každého budeme (mali by sme) reagovať inak. Každý z nich má svoj vnútorný navigačný systém, ktorý ich ťahá svojím smerom. Nevidím dôvod, prečo programovo ponúkať iné smery, farby, hračky či aktivity.

Myslím si, že práve prílišné zasahovanie rodiča do „vnútorného navigačného systému“ dieťaťa s úmyslom vychovávať ho (napríklad gendrovo neutrálne), narúša jeho kontakt so svojím múdrym Ja. Akákoľvek pochybnosť nás oberá o sebaistotu najmä vtedy, keď chceme zažiariť. Keď obavy a neistota preberú riadenie robíme najväčšie hlúposti a prestávame byť sami sebou. Keď človek nie je sám sebou, pôsobí nedôveryhodne, umelo a hocijako len nie zvodne a šarmantne. A, nakoniec, je vôbec normálne a žiaduce, aby dospelí pôsobili gendrovo neutrálne? Chcela by niektorá z nás takého muža?

Rovní, ale nie rovnakí

Muži a ženy, chlapci a dievčatá sú si rovní, ale nie rovnakí. Rôzne výskumy preukázali, že na psychologickej rovine existujú odlišnosti, ale nie sú dramaticky veľké. Chlapci sa o niečo viac zameriavajú na moc a veci, pri hre ich spája rovnaká aktivita, sú agresívnejší a majú o niečo lepšie priestorové myslenie. Dievčatá sa viac zameriavajú na vytváranie kontaktov, pri hre je prioritou nadväzovanie vzťahov, sú opatrnejšie, úzkostnejšie a majú o niečo lepšie jazykové schopnosti. Treba povedať, že rozdiely nie sú tak štatisticky významné, aby sme hovorili napríklad o mužskom alebo ženskom mozgu. Nič také sa zatiaľ nepreukázalo a každý mozog disponuje plus mínus rovnakými schopnosťami a potenciálom. Ani výskumy rozdielov medzi dospelými mužmi a ženami nepreukázali zásadné odlišnosti.

Podľa mňa rozdiel, ktorý by nás mal zaujímať, je vo vzťahovaní sa matiek a otcov k svojim dcéram a synom. Ako som spomínala, o mnohých veciach týkajúcich sa výchovy si robím úsudok zo skupín s dospelými a z ich osobných príbehov. Všetci bez rozdielu sa najviac trápia pochybnosťami o sebe, svojej hodnote. Dovolím si tvrdiť (možno neskôr zmením svoj názor), že nikto o sebe nepochybuje ako o človeku. Vždy je za tým povedomie o gendrovej príslušnosti, čo sa vždy premieta aj do vzťahu k opačnému pohlaviu. Muži sa viac trápia tým, či vedia milovať a ukázať lásku, či žena chce, čo dávajú, či im bude žena veriť, či sú dosť silní, aby sa im mohla odovzdať. Ženy sa spravidla skôr trápia tým, či sú milovania hodné, dosť ženské či pekné, že mužom neveria a nevedia sa im odovzdať.

Nerozumiem, som iba žena

Často som čítala, že rodič rovnakého pohlavia je vo výchove podstatnejší. Dieťa si ho vyberá ako vzor. Myslím si, že dieťa si naozaj všíma správanie rodiča rovnakého pohlavia, učí sa mu a napodobňuje ho. Ja by som však povedala, že rodič opačného pohlavia je významnejší, lebo pri ňom si dieťa formuje predstavu o svojej hodnote, predovšetkým o hodnote pre opačné pohlavie. Dievča pri otcovi prežíva svoju ženskosť a, naopak, pri mame sa chlapec učí cítiť sa ako chlap. Nedá sa ignorovať fakt, že som žena a pri mne rastie malý muž a naopak. Naša interakcia je nutne iná. Ak má rodič skreslenú predstavu o svojej sexualite (vo veľmi širokom zmysle), nie je schopný jasne a čitateľne poskytnúť dieťaťu protipól, pri ktorom sa môže spoznávať, vymedzovať a potvrdiť si svoju hodnotu pre životného partnera.

Na túto tému mám výrok svojho syna. Mal asi tak tri roky: „Mamina, keby si náhodou zomrela, nájdem si inú dievčencu, o ktorú sa budem starať.“ Celkom ma prekvapilo, že uvažuje v intenciách, že sa on stará o mňa a nie ja o neho. Povedala by som, že vtedy sa cítil byť silným chlapom, ktorý sa stará. A tiež by som povedala, že to má v sebe prirodzene. Dieťa si väčšinou nie je neisté vo svojich schopnostiach. Kiežby sa mi darilo, pokaziť toho čo najmenej.

Je škoda, ak rezignujeme na svoju mužskosť/ženskosť a bojíme sa ju ukazovať. Možno vám napadne otázka, ako má vyzerať mužskosť či ženskosť. Nuž, to ja neviem. Rozhodne si nemyslím, že ženskosť je vyskladaná z červených nechtov, ružového outfitu, chichotania a dementného výrazu na benzínovej pumpe.

Zlí chlapci, dobré dievčatká

Skúsenosť mi ukazuje, že ženy k svojim pochybnostiam o sebe prišli pri nefungujúcich otcoch. Často sú to muži rezignovaní na svoju rolu, neprítomní v rodine, alkoholici, pasívni alebo príliš zamestnaní, ktorí si nevedeli utriediť priority. Niekedy sú stiahnutí a „gendrovo neutrálny“, akoby vychovávali Ono. Nevedia si všimnúť a oceniť svoje dievčatko. Nesprávajú sa k nej ako k malej žene. Dievča nedostáva pozornosť a ocenenie od prvého muža svojho života. Ak ju dostáva len po vynútení, učí sa, že o mužov treba bojovať. Učí sa používať „ženské zbrane“ a… pochybovať o svojej hodnote. Medvedia služba otcov svojim dcéram je aj opačný pól. Ak je dievča rozmaznávané, učí sa mužov používať. Neskôr im požiadavka partnerského správania zo strany muža pripadá ako nedostatok lásky.

Ženy pri výchove chlapcov najčastejšie schádzajú z cesty vtedy, keď si ich k sebe viac pripútavajú. Ženy sú od prírody viac zamerané na vzťahy. Majú teda aj väčšiu tendenciu vytvárať si silnejšiu väzbu k svojim deťom a skôr k chlapcom. Ak mama potrebuje svoje deti viac ako ony ju, začína problém. Tie, ktoré preháňajú starostlivosť o svojich chalanov, oprašujú ich a stále ich potrebujú zachraňovať, im berú odvahu a vieru vo svoje sily. Robia ich, neúmyselne, závislými a slabými. Pre ich budúce zdravé partnerstvá totálna kontraindikácia. Jeden z dopadov takejto výchovy je, že žena cíti v partnerskom zväzku stále prítomnosť mamičky. Musí o prvenstvo u svojho muža bojovať. Najspoľahlivejšia cesta, ako si syna udržať čo najbližšie, je zobrať mu odvahu.

Veľmi častá téma je výchova v atmosfére: muži sú škodná. To sú tie komentáre ako: veď je to chlap, všetci sú takí (a myslí sa na figu). Chlapci sú neúmerne kontrolovaní, napravovaní, umravňovaní, lebo veď chlapom sa nedá veriť. Častejšie pri nich presadzujeme skôr poslušnosť než spoluprácu. Dôsledkom sú veľké pochybnosti o sebe. Každý ráznejší krok nesie v sebe podozrenie: nie som agresívny? Veľa mužov sa trápi tým, že nevedia obhájiť svoje názory, byť rozhodní, nájsť odvahu a zbaliť tú najkrajšiu či povedať nie, keď sú využívaní. Častejšie ako ženy o sebe uvažujú ako o zlých. Veľké pochybnosti môžu viesť aj k opačnej krajnej reakcii. Chlapci začnú byť naozaj zlí. Bojujú o svoju úctu a sebaobraz. Agresivitou zakrývajú pochybnosti. Ženy sa učia neveriť im, pochybovať. Potrebujú ich kontrolovať, preverovať, ovládať, berú im vlastné deti z rúk, lebo na nich nie je spoľahnutie. Muž sa nahnevá a žena si potvrdí, že všetci sú „takí“, aj tento je agresívny. Štafeta sa odovzdáva ďalej.

Najlepšie, čo môžeme dieťaťu dať, je úcta a pravdivosť. Úcta a pravdivosť k sebe, k nemu, k partnerovi. Tak sa malé ženy a malí chlapi učia úcte a dôvere k sebe a k opačnému pohlaviu. Ak mám seba v úcte, neponáhľam sa do náručia muža, ktorý mi nestojí za to. Viem povedať nie, nenechám sa biť, nemrzačím si telo vylepšeniami a nevyrábam farbičkami karikatúru seba. Ak má muž seba v úcte pôjde a zbalí ju, vie ukazovať nehu, zdieľať sa. Nestrachuje sa zabojovať a ani ustúpiť. Sebaúcta je najlepšia devíza pre dieťa a nielen do vzťahu s opačným pohlavím.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

časopis Dieťa
seriál Zastavenia nad výchovou
Foto Shutterstock.com

 

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.