Pravda a klamstvo vo výchove | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Pravda a klamstvo vo výchove

Pravda a klamstvo vo výchove

Nie raz stojíme pred dilemou, čo odpovedať dieťaťu na jeho všetečné otázky. Niekedy sa ani nepýta, ale my vieme, že sú veci, o ktorých by možno malo vedieť, alebo radšej nie?

Lúpežnícky poklad
So starším synom mám jeden príbeh s niekoľkými pokračovaniami. Začal sa, keď mal asi 3 roky. Zobrali sme ho s priateľom na prechádzku s cieľom navštíviť umelo vytvorenú jaskyňu z tureckých čias. Výlet sme mu chceli ozvláštniť a tak sme nachystali poklad, ktorý „nájde“ v jaskyni. Povedali sme si, že ho necháme, aby jaskyňu objavil sám. Znelo to skvele. Krásny jesenný slnečný deň, príjemná prechádzka, kým sme prišli na miesto. Tvárili sme sa, že nevieme, kde presne tá jaskyňa je. Len tu niekde, neďaleko. Synček sa motal a nie a nie sa otočiť ku vchodu do jaskyne. Po povzbudzovaní sa konečne otočil a skríkol: „Veď je tu! A vy ste ju nevidevi?!“ Tešil sa, nuž, ako dieťa. Vošli sme dnu, zažali baterku a skúmali chodbu po chodbe, nechávali sme za sebou zapálené kahančeky. Atmosféra bola tajomná, trošku strašidelná. Keď tu zrazu: „Čo to je?“. „Neviem, pozri sa.“ „JA SOM VOVAČO NAŠIEV!“ Skúmal kovovú škatuľku, rozrušene trkotal niečo o rytieroch, lúpežníkoch, ktorí tam asi niečo zabudli. Možno to je dávny poklad. V škatuľke boli nejaké mince ešte z federácie, falošný dukát a staršia bižutéria, ktorú som už nechcela. Bolo to veľmi veselé, príjemné, smiala som sa a tešila, ako veľmi sa teší syn.

Na tento výlet dlho spomínal a opatroval poklad po lúpežníkoch až to takmer upadlo do zabudnutia. Z času načas si spomenul a pýtal sa ma, či si pamätám, že to a to… Samozrejme, že som si pamätala, akoby nie. Pri jeho opatrovaní pokladu a každej ďalšej spomienke na jaskyňu som sa však cítila horšie a horšie. Nejako mi to prestalo pripadať dobré. Medzitým sme mali za sebou kauzu Ježiško a darčeky. Sklamanie bolo veľké: „Mamina, ako si mi mohla klamať!“ Čaro jaskyne bolo preč. Raz, to už mal asi 6 či 7 rokov, sme spomínali na to, ako sme žili v Modre a… prišla inkriminovaná spomienka. Povedala som si, že musím s pravdou von. Na jeho výraz si pamätám dodnes. V tvári chaos, zmätok a oči boli vystrašené. Chvíľu akoby si prehodnocoval základné životné fakty. Potom mi zmesou plaču, hnevu a sklamania povedal: „Ja som sa TAKTO hrať nechcel!“ Celý deň sa so mnou nerozprával. Na milosť ma zobral až na druhý deň po dlhej vysvetľujúcej reči a ospravedlnení.

Dnes má 11 a pýtala som sa ho, ako si na to pamätá. „Nepáčilo sa mi to.“ Opýtala som sa, či ani za cenu toho zážitku, keď sa tak tešil. „Nie. Tešil som sa, ale nebolo to správne.“ Takto jednoducho zhodnotil jednu z kategórie tzv. nevinných lží.

Ako sa rodí dôvera
Tak ako mnoho rodičov veľa rozmýšľam nad tým, ako reagovať, čo hovoriť a vôbec, ako správne vychovávať svoje deti. Z individuálnych alebo skupinových stretnutí s klientmi opakovane zisťujem, že jedna zo životne dôležitých vecí sú vzťahy. Môžem ľuďom okolo seba veriť? Dá sa na nich spoľahnúť? Kto som pre nich naozaj? Zisťujem, že pre ľudí aj mňa osobne, je zraňujúce dozvedieť sa, že veci sa majú inak, ako sa zdali. Je existenčne zneisťujúce, ak sa nahromadí viac situácií s blízkymi ľuďmi, kde sa ukáže, že iné hovorili, ako si mysleli a úplne iné robili. Skúsenosti zo svojho detstva, zážitky s mojimi deťmi a príbehy klientov ma doviedli k tomu, že som si pravdu začala ceniť viac.

Podľa mňa pravda vnáša do vzťahov istotu. Jej bezprostredný účinok nebýva príjemný, ale z dlhodobej perspektívy vnáša do života pokoj. Keď sa človek zmieri s tým, že veci sú, ako sú, je nakoniec rád. Úprimnosť a otvorenosť ponúka šance vzťahy vylepšovať. S úprimným človekom sme vždy zorientovaný, vieme na čom sme. Pre mňa je taký človek opora. Môžem sa s ním pustiť do hocijakého projektu.

Naproti tomu „nevinné lži“ vylepšujú život chvíľkovo. Poskytujú náplasť, bezprostrednú úľavu alebo spríjemnia obyčajnosť. V dlhodobej perspektíve však prinášajú pochybnosť. Bolo to dobre myslené, ale… Prestáva byť jasné, ktorých „právd“ sa to ešte dotkne, čo zistíme zajtra a napozajtra. Ak sa do vzťahu zavŕta pochybnosť, v podvedomí ostane otázka: Ako to je naozaj? Vedľajší nechcený účinok je, že začneme prehodnocovať aj svoju osobnosť. Som naozaj tak málo odolná, že je nutné čičíkať ma polopravdami, aj keď dobre mienenými?

Ľahšie neznamená lepšie
Ku klamstvu sa niekedy rodičia uchýlia vtedy, keď chcú niečo rýchlejšie alebo bezbolestnejšie dosiahnuť. Určite ste už počuli čosi z tohto: „Ak nepôjdeš hneď do postele, príde po teba policajt.“; „Prišla taká ježibaba a bubienok zobrala.“; „Rýchlo, rýchlo, tam som niečo videla!“… Čítala som výsledky jedného výskumu, ktorý hovoril, že až 87 percent čínskych rodičov sa niekoľkokrát do týždňa uchýli k menšiemu klamstvu, aby niečo u svojho dieťaťa ľahšie dosiahli. Neviem, ako je na tom dieťa s intuíciou. Kedy začne tušiť, že policajt nepríde? Osobne sa domnievam, že aj úplne malé dieťa čosi tuší. Nevie presne, kde je chyba. Zdá sa mi, že vie iba toľko, že niečo nesedí.

Z prvej ruky poznám príbeh jednej mladej ženy. Vyrastala spolu s mamou a otcom. Od detských rokov v nej bolo akési čudné podozrenie, že niečo nie je v poriadku. Ten pocit bol však nejasný, ťažko uchopiteľný. Akoby „niečo“ na hranici vedomia a nevedomia. Okolo puberty si ho začala viac uvedomovať. Nevedela, čoho sa to týka. Nepokoj sa občas stratil a neskôr bol zasa späť. Postupne narastal. Občas konfrontovala mamu, ale nevedela, čo vlastne potrebuje zistiť. Podozrenie, že jej niečo tají, narastalo. Až raz, keď mala 17 rokov, zatlačila a nedala sa odradiť. Ukázalo sa, že otec nie je jej otec. Svet sa obrátil naruby, veci stratili pevný tvar. Všetko mohlo byť inak. Dlho trvalo, kým našla pevnú pôdu pod nohami.

V komunikácii s dieťaťom niektorí občas, niektorí často, siahneme po menšom alebo väčšom klamstve. Niektoré sa nám zdajú nepodstatné a stoja za zisk v podobe uľahčenia dennodenných naťahovačiek okolo spania, jedenia, vrátenia z prechádzky a podobne. Niekedy chceme ošetriť svoj strach, že dieťa by mohlo byť vystavené ťažkým témam. Niekedy zaklameme, alebo odložíme dôležitý rozhovor, lebo sami to nemáme ujasnené. Myslím si, že podceňujeme deti a ich kapacitu ustáť nepríjemné správy. Všimla som si, že starší syn sa rýchlo preniesol cez problematické udalosti ako nástup do škôlky alebo úmrtie nášho psa. Omnoho rýchlejšie než ja. Objav vlastnej smrteľnosti v 5 rokoch prebehol takto: „Mamina, a čo keby som sa nedožil dospelosti? Čo by sa stalo? Vieš, napríklad by ma starký zobral do hôr a spadol by som z útesu.“ „No, to by si asi naozaj umrel.“ „A to už by som nikdy nebol dospelý?!“ Kým som niečo stihla povedať, rozplakal sa. Pritúlila som si ho a po chvíli sa ozval: „Mamina, povedz mi pár vtipov, aby som sa upokojil.“

Smútok nie je horší než smiech
Zdá sa mi, že keď usudzujeme o prežívaní detí vnášame tam viac bolesti, než tam reálne je. Domnievam sa, že je to preto, lebo my máme v sebe za tie roky veľa zranení a s nimi nazhromaždených veľa zraňujúcich zážitkov a spomienok. Dieťa je v tomto zmysle čistejšie, pokojnejšie. Hĺbka jeho smútku, podľa mňa, nie je porovnateľná s hĺbkou nášho smútku.

Zdá sa mi, že dospelí sa boja takých pocitov u detí, ako sú smútok, strach, hnev, osamelosť, frustrácia z nedostatku. Často ich vidím a počujem reagovať tak, aby prežívanie urýchlili alebo bagatelizovali. „Dobre, dobre, už stačilo.“ „No, už si si poplakal a teraz dosť.“ „Ale, ale, veď to hádam tak nebolí.“ Aj ich nazývame negatívnymi emóciami. Akoby to bolo niečo, čo sa v živote nemá vyskytovať. Treba sa im vyhnúť za každú cenu. Zdá sa mi, že je to rokmi vybudované. Už od dieťaťa nám korigovali dobu venovanú smúteniu či hnevaniu. Časom sme sa sami naučili, takéto emócie potláčať, lebo to druhých rušilo. Emócia je reálna sila v psychike a nezmizne iba preto, že si ju neželáme. Zatlačíme ju, odsunieme, ale pri prvej príležitosti sa pripomenie.

 

Myslím si, že práve toto neuvedomelé zaobchádzanie s vlastnými emóciami a emóciami našich detí nás blokuje, aby sme hovorili o nepríjemnom. Ak je dieťa primerane sebaisté a cíti oporu v rodičovi, znesie toho veľmi veľa. Svoje by nám vedeli porozprávať rodičia ťažko chorých detí. Tajomno a nejasnosť okolo problému, ktorý deti začnú tušiť, môžu byť ďaleko hrozivejšie, ako samotná pravda. V tých najstrašidelnejších filmoch príšeru nikdy neuvidíte. Naša fantázia dokreslí hrôzu ďaleko lepšie (alebo skôr horšie).

Koho naozaj chránim?
K tomuto uvažovaniu patrí tiež položiť si otázku, či mi naozaj ide o dieťa, keď začnem žonglovať s pravdou. Sama sebe musím poctivo odpovedať, že ak som v nejakých situáciách váhala, vždy to bolo len preto, že som chcela uľahčiť sebe. Nechcelo sa mi počúvať nespokojný krik. Bolo mi ťažké uniesť synovo sklamanie alebo slzy. Najťažšie rozhovory boli okolo rozvodu. Vtedy som mala všetky tie najčernejšie a najpočmáranejšie strany svojho života naraz pred očami. Jasné a naivné otázky detí idú neomylne k jadru a nedovolia uhnúť či odvrátiť zrak. Bolo niekoľko rozhovorov, ktoré mi pripadali ako odber kostnej drene.

Od narodenia prvého syna som si povedala, že budem k nemu pravdivá. Nedodržala som to na 100 percent a dodnes ma tieto momenty mrzia. Boli zbytočné a ničomu dobrému neposlúžili. Rodičia by mali byť tí, pri ktorých dieťa nemusí kontrolovať, overovať alebo striehnuť na drobné signály, či je to tak, ako sa hovorí. Oni by mali byť tou prvou istotou. Čierne ostane čiernym a biele bielym aj po päťdesiatich rokoch. Veci sú presne také, ako bolo povedané. Nič nie je zahmlievané ani prikrášľované. Časom totiž prídu do diskusie vážnejšie otázky, než kto nosí darčeky. To budú tie kritické momenty, keď budeme potrebovať, aby nám deti verili. Riziko „nevinných lží“ vidím v tom, že raz budem s deťmi potrebovať hovoriť o zásadných, možno nebezpečných veciach a nechcem, aby im prebehlo hlavou: „Á, bla-bla-bla. Poznáme, to sú len také reči. Všetko je nakoniec inak.“ Dôvera, životná istota sú viac ako tajomstvo Vianoc, čaro zbojníckeho pokladu alebo moje či synove slzy.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

seriál Zastavenia nad výchovou 1. časť
časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

 

O autorovi

Podobné články

2 komentáre

Zanechať komentár

Only registered users can comment.