Prečo deti klamú?

V škôlke ku mne podišla mamička malej Zuzky, s previnilým úsmevom na mňa pozerá a vraví: „Nehnevajte sa, ale mohli by ste dohovoriť svojej dcére, aby nestrašila našu Zuzku?“

Pozrela som na ňu rovnako ako kedysi na učiteľa matematiky, keď pred tabuľou vysvetľoval integrály. Moja dcéra niekoho straší?! Ona, ktorá sa bojí ísť aj na záchod, kým jej niekto z rodiny nerozsvieti svetlo v celom byte? „No, viete, hovorí deťom, že u vás za skriňou býva vlkolak, ktorý ju pohrýzol, a ona sa teraz každú noc naňho mení… Naša Zuzka to akosi nevie spracovať…“

Vlkolak? No jasné, staršia dcéra práve číta Harryho Pottera a zdá sa, že mladšej farbisto vysvetľuje, o čom to je, zavrávorala som viac sama pre seba ako pre Zuzkinu mamu. A potom som jej sľúbila, že si s dcérou vážne pohovorím. A dodala som, že Zuzku už rozhodne strašiť nebude… Uf, toto mi ešte chýbalo! Aby moja dcéra v materskej škole rozprávala deťom o vlkolakoch! Na druhej strane však musím priznať, že okrem pocitu rozhorčenia som cítila i kúsok materinskej hrdosti. Veď uznajte, mať dieťa s takou fantáziou!

Samozrejme, po príchode domov nastalo vyšetrovanie. „Eli, počula som, že za skriňou máme nejakého podnájomníka,“ vravím vážne, hoci mi mierne cuká pravým kútikom úst, no viem, že sa nesmiem rozosmiať. Dcéra musí pochopiť, že vymýšľať si a klamať deti sa nepatrí. Obzvlášť, keď tým niekomu ubližujeme. „Tak ktože to tam býva?“ – „Nikto, mami, čo ti hrabe?“ zapojí sa z kuchyne staršia dcéra, tak ju okamžite umlčím a upriem oči na mladšieho previnilca. Ten sa však iba usmieva a čaká, čo zo seba ešte vymáčknem. Evidentne testuje, koľko toho mama vie. „Tak pozri, Zuzkina mama sa mi sťažovala, že Zuzka sa veľmi bojí, lebo si jej nahovorila, že máme doma vlkolaka, ktorý ťa pohrýzol, a teraz sa naňho v noci meníš aj ty…“ čakám, čo na to dcéra povie. Ona sa však ďalej len uškŕňa, pokrčí plecami a nakoniec z nej vyjde celkom nevinné: „No a?“ – „Akože, no a?!“ jemne zvýšim hlas. „Žiadneho vlkolaka predsa doma nemáme. Prečo si takto vymýšľaš a strašíš deti? Zvlášť, keď ty sama si strachopud!“ dupnem na ňu. „To bola len taká hra a najväčší strachopud je, ako vidíš, Zuzka,“ odbije ma dcéra a ďalej sa venuje obliekaniu bárbin. Vlastne, ani neviem, akú odpoveď som čakala…

ČO NÁS NAJVIAC HNEVÁ

Premýšľala som nad tým, prečo si deti vlastne vymýšľajú. Nielen moje dieťa, ale takmer každé z času na čas príde s niečím, z čoho je nám, dospelým, už na prvý pohľad jasné, že to nemôže byť pravda. A malý výmyselník možno aj vie, že mama s otcom mu jeho táraniny nezhltnú, no predsa to skúša. Prečo deti tak rady vydávajú za pravdu vlastné fantázie? Je to azda preto, že keď im čítame rozprávky, tvárime sa úplne vážne, ako by sme im verili, a ony nám takto dávajú jasne najavo, že vedia, ako to v skutočnosti je? Ktovie…

Povedzme si úprimne, že väčšina dospelých sa nad vymýšľaním svojich detí až tak nepozastavuje, najmä pokiaľ ide o vymýšľanie fantazijných príbehov. Čo nás vie však skutočne nahnevať (i sklamať zároveň), je klamstvo.

„Raz prišla dcéra zo školy a v náručí mala nejakého plyšáka. Fakt je, že sotva prekročila prah dverí, vyrútila som sa na ňu, kde bola tak dlho, lebo meškala už asi polhodinu, mobil mala vypnutý a veľmi som sa o ňu bála. Keď mi vysvetlila, čo ju zdržalo, presunula som svoju pozornosť na plyšáka. Dcéra vravela, že jej ho darovala kamarátka. Na druhý deň som sa však náhodou dozvedela, že si ho kúpila za vreckové v rámci akejsi školskej burzy hračiek. Zarazilo ma, prečo mi klamala. Hoci ju učím, aby peniaze zbytočne nerozhadzovala, zo svojho neveľkého vreckového si môže kúpiť čokoľvek. Vysvetlila mi, že keď videla, aká som bola naštartovaná vinou jej neskorého príchodu, bála sa, že budem na ňu kričať aj kvôli plyšákovi,“ spomína Janka, mama 9-ročnej školáčky.

Katka, ktorá je matkou dvoch detí vo veku 7 a 10 rokov, zase hovorí: „Hoci deťom nikdy nenadávam za zlé známky, len za lajdáckosť, staršia dcéra mi pravidelne zatajuje hoci aj dvojky z matematiky. Vždy mi o nich povie až o 2 – 3 dni, keď si ich už zároveň opraví. Vôbec tomu nerozumiem a zdôrazňujem jej, že známky mi zatajovať naozaj nemusí, no aj tak to spraví i nabudúce. Manžel si myslí, že to vyplýva z toho, že je perfekcionistka a sama by chcela byť najlepšia z celej triedy. Mňa to však mrzí…“

Romana, ktorá má 8-ročného syna, k tomu dodáva: „Ja som syna učila týždeň chodiť domov zo školy po bezpečnej trase, ktorá je síce dlhšia, ale cez cestu prechádza len na semaforoch. Zakaždým mi tvrdil, že chodí iba takto. Klamal. Raz som ho náhodne vymákla, ako šiel inou cestou, cez štvorprúdovku, kde na priechode pre chodcov nie je semafor a jazdia tadiaľ aj autobusy, len aby mal spoločnú trasu s kamarátom. Asi hodinu som mu čistila žalúdok. Vysvetlila som mu, že sklamal moju dôveru a čo je horšie, ohrozil seba. Snažila som sa mu vysvetliť, čo by sa mohlo stať, a tiež som mu presne opísala, ako by sme s manželom trpeli, keby ho zrazilo auto, nedajbože zabilo. Syn pochopil a odvtedy sa drží dohodnutých pravidiel.“

NEZBIJEM ŤA, NO POVEDZ PRAVDU…

Vo svojom okolí nepoznám jediného dospelého, ktorý by v detstve od rodičov nepočul túto vetu. A väčšina z nás ju – s jemnou obmenou, pretože bitka sa už nenosí, čo naše deti dobre vedia, a tak nemá zmysel sa ňou ani len vyhrážať – od rodičov prevzala a používa ako jednu zo základných výchovných metód. „Vieš, že klamstvo neznesiem!“ zvykneme hovorievať. Deťom, partnerovi, kamarátom, dokonca aj sami sebe. Skutočnosť je však iná. A naše deti to veľmi dobre vedia…

Vymýšľanie i klamstvo je bežná súčasť nášho života, či chceme, alebo nie. My aj naše deti sa s ním stretávame už odmalička. Niekedy ide naozaj len o neškodné vymýšľanie, inokedy o tzv. prosociálne klamstvo, ktoré sa vyrečie v snahe niekoho uchrániť pred krutou pravdou, ale neraz je to klamstvo najhrubšieho zrna, ktorým sledujeme vlastný prospech na úkor niekoho druhého.

Len si spomeňte, koľkokrát ste pred deťmi už hrali divadielko s cinkaním zvončeka a Ježiškom, ktorý pod stromček naznášal všakovaké dary. Farbisto im opisujeme, ako si Ježiško za celý rok zaznamenáva každé ich neposlúchanie, odvrávanie, trucovanie, naťahovanie sa so súrodencami, neupratovanie si hračiek. Tým menším s vážnou tvárou vysvetľujeme, že Ježiško chodí za deťmi tak, aby ho nikdy nikto nevidel, a nerobí mu problém prísť, aj keď máme okná i dvere zatvorené. (O dva dni nato sa však už hneváme, keď sa naše dieťa večer bojí, že by k nám mohol zavítať nečakaný hosť. „A ako, prosím ťa, okná sú pozatvárané, dvere zamknuté, nikto nemá kľúč…“ rozhorčene vtedy opakujeme dookola a čudujeme sa, že nám náš drobec neverí. Je predsa logické, že keď si vie otvoriť Ježiško, prečo nie aj ktosi iný?)

Alebo keď sa dieťa hrá v čase Vianoc s kapríkmi vo vani a my mu milosrdne zaklameme, že ich vypustíme do rieky, a bez hanby to opakujeme ešte aj v čase, keď pri stole vyťahujeme z pusy rybacie kosti…

No ale dospelácke klamstvá a fantázie sa zďaleka netýkajú len Vianoc. Tak napríklad, keď sa ma minule dcéra spýtala, prečo jej kamarátka chodí na dovolenky a poobede na ihrisko len s mamičkou a nikdy nie aj s ockom, jasné, že som neodvrkla: „Lebo jej ocko je kretén, ktorý sa zabuchol do svojej 20-ročnej sekretárky a na rodinu kašle…“ Namiesto toho som zaklamala, že otecko je podnikateľ a má veľa práce. „Každý víkend?“ vŕtalo to v hlave našej Eli. „Žiaľ, áno, každý víkend…“ pokojne som zdupľovala svoje klamstvo.

A čo nepravdivé výhovorky pred priateľmi, keď nás volajú k sebe na návštevu, no nám sa nechce: „Prepáč, dnes nemôžem, príde k nám svokra…“ Myslíte, že dieťa si to nevšíma? Opak je pravdou! Registruje úplne všetko, učí sa a neváha to v pravej chvíli použiť.

KEĎ FANTÁZIA PRACUJE NAPLNO

Viete, aké sú najčastejšie dôvody, prečo deti klamú? A je vlastne zo psychologického hľadiska rozdiel medzi klamstvom a výmyslom?

„Klamanie je najčastejšie vnímané ako inštrumentálne, keď sa dieťa snaží vyhnúť nejakého problému, alebo sa usiluje získať určitú výhodu. Ale môže mať aj podobu prosociálneho klamstva, pomocou ktorého sa snaží chrániť druhého človeka pred bolesťou, sklamaním. Prípadne môže byť klamstvo aj neúmyselné, keď dieťa verí tomu, čo hovorí, pretože dostalo klamlivú informáciu. Čo sa týka vymýšľania, má skôr podobu fantazijnú. Dieťa v predškolskom veku ešte nerozlišuje fantáziu a realitu, často si vymýšľa práve veci, po ktorých túži. Je to prirodzené a zvyčajne táto forma magického myslenia vymizne začiatkom školskej dochádzky. Ťažšie je, ak dieťa úplne realisticky vníma aj príšeru číhajúcu pod posteľou či iný zdroj strachu,“ vysvetlila nám klinická  psychologička Mgr. Miriam Belianská.

Priznám sa, vždy ma zaujímalo, prečo si malé deti vymýšľajú neskutočné príbehy, ktoré akože zažili, no je  z nich hneď jasné, že sa nemohli udiať tak, ako dieťa opisuje. Je to len snaha získať pozornosť? Alebo dieťa týmto príbehom naozaj verí, prípadne im z nejakého dôvodu chce veriť. Tak napríklad, raz mi 4-ročný syn mojej kamarátky rozprával, ako ho s ocinom naháňala v lese naozajstná čarodejnica, a keď sa schovali za kríky, ona odletela na metle…

„U detí predškolského veku je vymýšľanie príbehov prejavom primeraného mozgového vývinu. Deti, ktoré majú dostatok fantázie, schopnosť tvoriť príbeh, zaujať svojich poslucháčov, si takto trénujú svoje sociálne zručnosti. Tohto magického myslenia v detskom veku sa netreba obávať. Ak vidíme, že dieťa má dobrý vzťah so svojou rodinou a s ľuďmi okolo seba a je schopné reagovať aj primerane racionálne, tak plynule a bez problémov zvládne prechod od magického myslenia k analyticko-syntetickému, ktoré je nutné v škole,“ konštatuje Mgr. Belianská.

Keď vás teda dieťa v predškolskom veku zásobuje príbehmi o tom, ako sa skamarátilo s mimozemšťanmi, nemusíte sa hneď obávať, že nie je v poriadku a zakazovať obľúbenú rozprávku o „slizkých zelených mužíčkoch“. Pokojne si ho vypočujte a neskáčte mu neustále do reči vysvetľovaním, že mimozemšťania neexistujú, nikto ich nikdy nevidel a má si prestať vymýšľať. Pamätajte na to, že si takto cibrí svoju fantáziu, rozvíja slovnú zásobu, učí sa skladať vety a raz sa mu v škole zíde, že bude vedieť súvisle prerozprávať nejaký príbeh, kvetnato opísať hlavnú postavičku či jej činnosť.

Niekedy sa dieťa na vás zahľadí po vyrozprávaní svojej fantázie a spýta sa: „Veríš mi?“ Záleží na vás, ako odpoviete. Napokon, rodičia poznajú svoje dieťa najlepšie a intuitívne vedia, ako sa s ním baviť. Deťom vôbec neprekáža, keď poviete pravdu. Niečo v štýle: „Neverím, ale je to krásny príbeh!“ Alebo: „Neverím a dúfam, že sa ti takáto príhoda naozaj nestala, lebo to by som sa o teba bála…“

KLAMEME VŠETCI

Mnohí rodičia sú nešťastní, keď zistia, že dieťa im klame. Zvlášť, keď sa klamstvo opakuje. Kým začnete nadávať a trestať, najskôr sa zamyslite nad tým, čo dieťa vedie k takémuto správaniu a či ho náhodou neodpozorovalo od vás.

V prvom rade pamätajte na to, že dieťa sa učí napodobňovaním. Sleduje vaše správanie a začne ho kopírovať. Napríklad v byte zazvoní telefón, mama ho ide zdvihnúť a otec z kuchyne rýchlo zakričí: „Keď to bude Laco, nie som doma…“ Málokto v tejto chvíli myslí na to, že deti toto klamstvo registrujú a získavajú informáciu, že aj mama s otcom klamú a je to v poriadku.

„Samozrejme, aj u dospelých je klamanie častou súčasťou života, ktorú si niekedy vôbec neuvedomujeme. Klameme ako súčasť bontónu, prosociálne i v snahe vyhnúť sa nepríjemnostiam. Od rodičov sa dieťa zároveň učí, kde je primeraná hranica a do akej miery je sociálne prípustné byť otvorený a deliť sa s ostatnými o svoje myšlienky a pocity,“ upozorňuje klinická psychologička Mgr. Belianská.

Je preto dobré s deťmi sa rozprávať aj o tom, prečo občas my, dospelí, klameme alebo nehovoríme úplnú pravdu. Vždy im treba zároveň vysvetliť, v akých situáciách je klamstvo neprípustné. Použite konkrétne prípady a hovorte najmä o dôsledkoch klamstva.

TRESTAŤ DETI ZA KLAMSTVO?

Keď jedno klamstvo strieda druhé, alebo sa stane, že nás dieťa oklame vo vážnej situácii a má (alebo môže mať) to vážne následky, neraz ho za to potrestáme. Samozrejme, nie bitkou, lež najčastejšie zákazom obľúbenej činnosti: „Za to, že si mi klamal, dnes nejdeš na futbal…“ Je to však správne? Mal by po vážnom klamstve nasledovať trest – povedzme, keď dieťa vedome oklame rodiča, že bolo v škole, hoci blicovalo, alebo že nevidelo tých 10 eur položených na stole, a neskôr sa zistí, že ich vzalo?

„Závažnejšie klamanie sa objavuje najčastejšie v školskom veku a v období dospievania. U školákov sa často spája s tým, že dieťa nie je schopné nájsť iný, primeranejší spôsob, ako sa vyrovnať s nejakým problémom. Ak s ním sme ochotní hľadať alternatívne riešenia, pomáhame tým nielen jemu, ale aj sebe. V období dospievania je zase klamanie často o túžbe udržať si slobodu, nezávislosť od rodičov, tajomstvo, o ktorom nebudú vedieť. Je to súčasť procesu osamostatňovania sa. A je dôležité toto súkromie rešpektovať, ale zároveň dieťa potrebuje vedieť, že sa na rodičov môže obrátiť s akýmkoľvek problémom a že sa z toho rodičia nezrútia. Než pristúpime k trestom, mali by sme si uvedomiť, že deti sa snažia napĺňať predstavy svojich rodičov a klamstvo je často len strach z toho, že to nedokážu. Rozhovor o postojoch ku klamaniu a jeho dôsledkoch na vzťahy oveľa viac zasiahne dušu dieťaťa než facka či zákaz vychádzok,“ odpovedala Mgr. Belianská.

Samozrejme, rodičov, ktorí sa takmer denne trápia pre nejaké klamstvo svojich detí, najviac zaujíma, čo možno urobiť pre to, aby naše dieťa neklamalo.

„Ak dieťa klame, lebo sa bojí trestu, mali by sme sa naučiť byť miernejší. Keď si dovolí hovoriť o svojich chybách, máme šancu pomôcť mu v ich náprave. Ak klame nevedomky alebo prosociálne, aby niekoho nezranilo, tu niet čo riešiť. Ak si vymýšľa ešte aj po uplynutí predškolského veku, pouvažujme nad tým, či má v živote dostatok stimulov, výletov alebo spoločne stráveného času a zážitkov, o ktorých by mohlo kamarátom rozprávať,“ odporúča psychologička.

Ale pozor, klamstvo môže byť za istých okolností aj osobnostnou črtou a zbaviť sa ho je ťažké. „Niektorí ľudia klamú impulzívne, bez dôvodu, často nelogicky. Je to nutkavá črta. Iný typ klamárov má zámer ublížiť alebo zvýhodniť seba, bez ohľadu na problémy, ktoré tým spôsobia druhým. Necítia k nim ľútosť. No a napokon niekto môže klamať aj preto, lebo má potrebu na seba upozorňovať a strhávať pozornosť.“ V takýchto prípadoch je šanca na nápravu mizivá. A to i vtedy, keď dáte klamárovi jasne najavo, že mu neveríte, nadobro stratil vašu dôveru a jeho klamstvo vás hnevá. Preto aj u detí treba včas zachytiť takéto správanie, a keď klamú viac ako iní, treba to už riešiť aj mimo rodiny. „Ak má rodič pocit, že frekvencia a závažnosť klamania dieťaťa narastá, ak si dieťa nepripúšťa závažnosť následkov, vplyv klamania na vzťahy, a  ak napriek vzájomným rozhovorom rodičia s dieťaťom nenachádzajú spoločné východisko, je najvyšší čas navštíviť aj psychológa,“ radí na záver klinická psychologička Mgr. Miriam Belianská.

Monika Bothová

časopis Dieťa
Foto 123rf.com

ABY DIEŤA NEKLAMALO

• Keď zistíte, že vás dieťa oklamalo, zamyslite sa nad tým, čo ho k tomu viedlo. Prečo malo potrebu v danej situácii klamať? Bálo sa vášho hnevu, trestu, či nedajbože toho, že ho prestanete mať radi, lebo niečo nezvládlo? Predstavte si sami seba v jeho veku v rovnakej situácii. Možno zistíte, že aj vy by ste zaklamali… Preto nenadávajte, netrestajte, v pokoji si spolu rozoberte situáciu, vysvetlite dieťaťu, že chápete, prečo vás oklamalo, ale že nemá na to žiaden dôvod.
• Neklaďte na dieťa prehnané nároky, ktoré nie je schopné splniť. Aj to býva jeden z najčastejších dôvodov, prečo deti klamú.
• Chváľte svoje dieťa, pomáhajte mu v tom, aby bolo sebavedomé.
• Prijímajte svoje dieťa také, aké je. Nedávajte mu za vzor súrodenca či kamaráta, nepoukazujte na to, že iní sú v mnohých veciach lepší ako ono.
• Všímajte si svoje dieťa, venujte mu dostatok času, zhovárajte sa s ním, trávte spolu voľný čas, dávajte mu najavo, že vám na ňom záleží. Inak môže dieťa klamať a vymýšľať si preto, aby si zabezpečilo vašu pozornosť.
• Bavte sa spolu o dôsledkoch klamstva. O tom, ako klamstvo ruinuje vzťahy medzi ľuďmi, ako podkopáva dôveru. Upozornite dieťa na to, že klamárovi napokon nikto neverí ani v situáciách, keď hovorí pravdu. Preberte si, čo by mohlo klamstvo spôsobiť vo vážnych situáciách – keď napríklad dieťa tvrdí, že netuší, kde je jeho kamarát, ktorý utiekol z domu…