V časopise Dieťa sa často venujeme tomu, ako si po pôrode budovať vzťah so svojím bábätkom, ako správne reagovať na jeho signály a ako napĺňať jeho potreby. Teraz sa však ešte vrátime k počiatkom budovania vzťahu medzi matkou a dieťaťom a povieme si o dvoch obdobiach, ktorých význam sa často podceňuje. Ide o obdobie tehotenstva a pôrodu. Je dôležité si uvedomiť, že pokiaľ žena nezvláda rolu matky počas tehotenstva, je pravdepodobné, že bude mať s materstvom problémy aj po narodení dieťaťa.
Prenatálna vzťahová väzba = prvotné puto medzi matkou a dieťaťom
Prvú definíciu prenatálnej vzťahovej väzby alebo emočného puta medzi matkou a dieťaťom pred narodením priniesla Cranleyová: „Prenatálna vzťahová väzba je miera správania ženy, ktorá reprezentuje spojenie a interakciu s jej nenarodeným dieťaťom.“ Prenatálnu vzťahovú väzbu môžeme považovať za prípravné štádium na vznik emočného puta medzi matkou a jej dieťaťom, ktoré vzniká po pôrode. Ukazuje sa, že zmyslové a motorické schopnosti, ako aj schopnosť učenia sa nadobúda dieťa približne v piatom mesiaci tehotenstva a práve tieto schopnosti prispievajú k nárastu prenatálnej vzťahovej väzby. Posledné 3 – 4 mesiace tehotenstva je bábätko dostatočne zrelé, preto je toto obdobie najlepším pre vytvorenie prenatálnej väzby. Netreba však zanedbať ani prvé mesiace tehotenstva, keď dieťa vníma minimálne emočné signály zo strany matky.
Ako vzniká prenatálne pripútanie?
Vzťahová väzba v prenatálnom období nevzniká automaticky a jej budovanie nie je jednostrannou činnosťou zo strany matky. Dieťa je aktívny tvor, ktorý s matkou nadväzuje kontakt, ale najmä v začiatkoch tehotenstva má utváranie väzby na starosti najmä matka. Žena sa v prvom rade musí adaptovať na materstvo a rolu matky, v ideálnom prípade začať s prípravou na materstvo ešte pred otehotnením. Väčšina „snažiliek“ vie, ako pripraviť svoje telo na tehotenstvo, pre bábätko je však rovnako dôležité, aby bola žena na materstvo pripravená aj psychicky.
Počas tehotenstva matka má na starosti ďalšie úlohy, medzi ktoré patria:
- Hľadať bezpečné miesto pre pokojný priebeh tehotenstva a pôrodu pre seba a svoje dieťa.
- Zabezpečiť, aby dieťa, ktoré čaká, prijali členovia rodiny.
- Vytvárať si puto k dieťaťu.
- Učiť sa odovzdať samu seba dieťaťu.
- Chrániť dieťa.
- Zabrániť strate alebo odlúčeniu.
- Uspokojiť jeho potreby.
- Byť s ním v kontakte – rozprávať sa s ním, nazývať ho láskavými menami, pozorovať jeho pohyby, zapájať partnera do rozhovorov s dieťaťom.
Najdôležitejšie však je, aby matka bola pre dieťa stále dostupnou nielen fyzicky, ale aj psychicky, a neuzatvárala sa pred ním. Nedostatok komunikácie, mlčanie a zmätok zo strany matky zanechávajú na dieťati hlboké stopy nielen počas tehotenstva, ale aj po narodení.
Čo odo mňa moje bábätko potrebuje?
Medzi životne dôležité emocionálne základy prenatálneho vzťahu patrí potreba opory, bezpečia, spojenia a priestoru. Dieťa nerozlišuje medzi fyzickými a emocionálnymi podnetmi, a preto aj fyzické udalosti (napr. ak dieťa nedostáva vhodnú výživu) sa môžu prežívať ako emočné narušenie vzťahu. Emócie medzi matkou a dieťaťom sa prenášajú cirkuláciou krvi cez pupočnú šnúru. Dieťa s matkou nielen pije a fajčí, ale aj miluje a nenávidí, teší sa alebo trpí s ňou, je vystrašené alebo má starosti, keď ich má matka. Tak ako nikotín, alkohol a iné drogy aj matkine emócie prostredníctvom hormonálnych zmien priamo vplývajú na dieťa. Ak je množstvo emócií priveľké alebo primalé, dieťa vycíti ohrozenie života a reaguje typickými stratégiami prežitia: bojom, útekom alebo zmrznutím. Tieto reakcie môžeme pozorovať prostredníctvom ultrazvuku. V stresujúcej situácii sa dieťa viac pohybuje, akoby sa s ňou snažilo bojovať. Pod vplyvom dlhodobého a stupňujúceho sa stresu však môže nadobudnúť pocit, že situáciu nemôže ovplyvniť a prestane reagovať. To na ňom zanecháva dlhodobé následky a výraznú úzkosť.
Dieťa reaguje aj na dotykové podnety. Hladkanie brucha sa na celom svete považuje za gesto kontaktu s bábätkom. Tento spôsob kontaktu matka začína využívať častejšie v období, keď prvýkrát pocíti pohyb svojho dieťaťa a bábätko sa pre ňu stáva skutočnejším.
Z vonkajšieho prostredia dieťa prijíma podnety aj prostredníctvom sluchu. Ucho je jediný senzomotorický orgán, ktorý je plne funkčný už pred narodením – v 24. týždni tehotenstva. V prenatálnom období vníma dieťa len vysoké frekvencie, ktoré dosahuje ženský hlas. Bábätko pozná len emočnú stránku jazyka, nie je schopné rozlíšiť význam slov, dôležitý je však tón hlasu, ktorým sa mu matka prihovára.
Matka by mala vnímať svoje nenarodené dieťa nielen ako súčasť seba samej, ale aj ako samostatného jedinca, čo je jeden z predpokladov zdravého pripútania. Pokiaľ žena chce dieťa len kvôli vlastnej emocionálnej vyváženosti, nie je mu poskytnutý žiadny priestor a jeho úlohou je napĺňať potreby svojej matky. Dieťa si do života odnáša pocit, že nie je dôležité, akoby jeho jedinou úlohou bolo napĺňať potreby iných ľudí, pričom svoje vlastné zanedbáva.
Prenatálne dieťa sa od začiatku učí zo skúseností, ktoré vo svojom prostredí zažije. Ak mu matka poskytne predovšetkým pozitívne zážitky, pripravuje sa na láskavý a priateľský svet. Ak sa však učí z negatívnych zážitkov, očakáva, že svet bude nepriateľský a nebezpečný.
ČO OVPLYVŇUJE VZŤAH MEDZI MATKOU A JEJ NENARODENÝM DIEŤAŤOM?
Faktory, ktoré ovplyvňujú utváranie prenatálnej vzťahovej väzby, môžeme rozdeliť do trochu kategórií: demografické (vek matky, počet predchádzajúcich tehotenstiev, vzdelanie a socioekonomická situácia matky), faktory súvisiace s tehotenstvom (postoj matky k aktuálnemu tehotenstvu, otehotnenie po predošlej strate plodu, rizikovosť tehotenstva, gestačný vek dieťaťa) a psychosociálne faktory (sociálna opora, duševné zdravie, osobnostné premenné).
Mladšia matka = lepšia matka?
Psychologické a fyzické predpoklady na tehotenstvo sa rôznia v závislosti od veku. Adolescentná matka sa môže trápiť pri vyrovnávaní sa s emočnými a fyzickými požiadavkami tehotenstva v čase, keď sa vyvíja aj jej vlastná identita. Fyzické predpoklady sú však u mladých žien lepšie než u žien starších, najmä tých po 35. roku života. Nie je možné tvrdiť, že mladšie matky si utvárajú silnejšiu prenatálnu vzťahovú väzbu so svojím dieťaťom a sú preto „lepšími“ matkami. Môžeme však povedať, že staršie matky často pristupujú k svojmu tehotenstvu racionálnejšie, zatiaľ čo mladšie ženy sú emocionálnejšie, čo môže čiastočne ovplyvniť prenatálne pripútanie.
Ukazuje sa, že u prvorodičiek je prenatálna vzťahová väzba intenzívnejšia ako u viacrodičiek, ktoré popri starostlivosti o prvé dieťa/deti nemajú dostatok času na to, aby sa zaoberali myslením na vyvíjajúce sa bábätko. Ďalším možným vysvetlením je, že v dôsledku predchádzajúceho tehotenstva pristupujú k tomu súčasnému viac rutinne, a preto trávia menej času aktivitami súvisiacimi s očakávaným dieťaťom.
Kedy je tehotenstvo „rizikové“ z hľadiska utvárania prenatálneho pripútania?
Na základný postoj k tehotenstvu má významný vplyv fakt, či tehotenstvo bolo plánované. Pri neplánovanom tehotenstve existuje väčšia pravdepodobnosť, že dieťa je nechcené. V takom prípade možno pozorovať nižší stupeň prenatálnej väzby, najmä pokiaľ k otehotneniu dôjde v zložitej životnej situácii ženy, napr. po znásilnení alebo za iných okolností súvisiacich s pocitmi hanby, domácim násilím, finančnou krízou alebo rozvodom. V spomínaných situáciách matka často pociťuje voči dieťaťu chlad a ono vníma, že je nechcené, čo môže v budúcnosti viesť k hlbokej existenciálnej kríze. U žien žijúcich v stabilnom partnerskom vzťahu nemusí byť neplánované tehotenstvo žiadnou hrozbou, práve naopak – môže pomôcť pri utváraní prenatálnej väzby.
Pri tehotenstve nasledujúcom po predošlej strate dieťaťa je vhodné využiť psychologickú pomoc. Úmrtie dieťaťa môže mať výrazný vplyv na nasledujúce tehotenstvo, pretože matka sa môže vyhýbať vytvoreniu väzby zo strachu pred opätovnou stratou.
U žien s rizikovým tehotenstvom je bežný proces adaptácie na novú situáciu narušený, pretože žena musí zvládnuť neistotu, ktorú jej tehotenstvo prináša. Ak má žena diagnostikované závažné ochorenie, musí v prípade tehotenstva zásadne prispôsobiť svoj životný štýl dieťaťu. Rizikové tehotenstvo môže zapríčiniť nárast, ale aj pokles prenatálnej väzby. Blízke pozitívne citové spojenie s vyvíjajúcim sa dieťaťom môže byť narušené pocitmi úzkosti z ochorenia, najmä ak ženu zdravotné komplikácie zaskočia a nie je schopná dostatočne im odolávať. Ak je však žena aj napriek zdravotným komplikáciám odhodlaná „bojovať“ za svoje dieťa, prenatálne pripútanie môže byť veľmi silné a intenzívne.
Ako sa v priebehu tehotenstva vyvíja môj vzťah s bábätkom?
Vzťahová väzba sa buduje počas celého tehotenstva a je prirodzené, že so zvyšujúcim sa štádiom je vzťah medzi matkou a dieťaťom intenzívnejší. Matka postupom času prichádza na viacero možností, ako komunikovať s bábätkom, a dieťa sa zároveň začína viac prejavovať. Narastajúca intenzita prenatálnej vzťahovej väzby sa prejaví najmä po tom, čo matka zacíti prvé pohyby nenarodeného dieťaťa, najčastejšie medzi 18. – 20. týždňom tehotenstva. K rozvoju prenatálnej vzťahovej väzby napomáha aj možnosť vidieť svoje bábätko na ultrazvuku.
Mgr. Michala Šuranová
časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).
){kind=link}
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok