Projekt dieťa

Dieťa má svoju vlastnú osobnosť, potreby, predstavy, názory a city. Je samostatnou bytosťou, má svoju vlastnú identitu a nemá sa stať súčasťou identity rodiča. Samostatnou bytosťou sa začne stávať prestrihnutím pupočnej šnúry. S tou fyzickou to ide ľahko, problém býva skôr so strihaním pupočnej šnúry v mentálnej rovine.

My už…!
Nám nenarástli prvé zúbky, ani sme sa nepocikali. Našim deťom sa niečo deje a my máme tieto fázy už dávno za sebou. (Aj keď s tým pocikaním, to môže byť zradné, najmä prvý rok po pôrode. 🙂 ) Rodičovský plurál naznačuje, že nevieme dieťa oddeliť od seba v mentálnej rovine. Pre správny psychologický vývin našich potomkov je to však nevyhnutný krok. Tieto veci teoreticky ovláda veľa rodičov. Vedia, že rodičovský plurál je trápny, že dieťa sa od rodičov musí postupne oddeľovať, až nakoniec úplne odíde a že je to pre jeho život potrebné a prospešné. Ľahko povedať, ťažšie urobiť.

Prečo do toho spadneme, prečo si nevieme v správnych momentoch uvedomiť, že toto je presne chvíľa, kedy zbytočne visím na dieťati a nedovoľujem mu dýchať? Mám svoje materské skúsenosti a úvahy nad mojím materstvom ma doviedli k nejakým odpovediam. Nie sú konečné, ale zatiaľ takto rozumiem rodičovskému plurálu.

Narodenie dieťaťa je veľká vec, veľká zodpovednosť a úplne mení život. Vedomie, že som rodič nikdy nezmizne, nedá sa na to zabudnúť, ani od toho utiecť. Dokonca aj ľudia, ktorí svoje dieťa opustia a nikdy v živote ho neuvidia, vedia, že tam niekde žije. Za normálnych okolností dieťa prvé mesiace vyblokuje všetko ostatné a úplne naplní náš život. Takéto naplnenie, v dobrom aj zlom, sa asi nedá porovnať s ničím. Postupne však pribúdajú okamihy, kedy treba dieťa nechať na pokoji: hrať sa, skúmať, rozmýšľať, prijímať, odmietať, odchádzať (najprv len na pár metrov, ale rýchlo sú z toho aj stovky kilometrov).

Zdá sa mi, že čím prázdnejší a neuspokojivejší život mali rodičia predtým, tým hlbšie a dlhodobejšie ostávajú zaangažovaní do životov svojich detí. Nechať dieťa ísť, nás totiž nekompromisne stavia pred otázku: čo mi teraz ostane? Čo urobiť so svojím životom? Čím iným ho teraz budem napĺňať? Druhé dieťa? Tretie? A nech majú rodičia aj šesť detí! Som za. Podstatný je pre mňa motív. Máme deti, lebo nevieme, ako naložiť so svojím životom, teda zo strachu či bezradnosti, alebo ich máme z radosti? Ak sa deti rodia z potreby dávať, nie dostávať, z vášne pre život a nie z neistoty, poviem dobre.

Ak však na nich parazitujeme, treba si naliať čistého vína, nájsť v sebe čestnosť a odvahu ísť svojou vlastnou cestou a dieťa nechať ísť tou jeho. Príliš často počujem: ja to dieťa milujem, to sa inak nedá. Tu je dobre ísť k jadru svojho prežívania a položiť si otázku: ako to mám s láskou a závislosťou, kde sa láme hranica medzi nimi a ktoré z môjho správania patrí kam. Takto o sebe premýšľať, je dobre investovaný čas vo výchove. Najprv upratať svoju hlavu, potom dieťa. Najprv naplniť svoj život, potom chcieť niečo od potomkov. Ideálna postupnosť.

Zodpovednosť za a voči
Považujem za užitočné rozmeniť tému zodpovednosti na drobné. Ako rodičia máme svoju zodpovednosť, ale rozumieť sa jej dá rôzne. Zodpovednosť za hovorí, že zodpovedám za to, ako sa bude život môjho dieťaťa rozvíjať. Zodpovedám za jeho vzdelávanie, niektorí rodičia to majú tak, že doslova zodpovedajú za priemer na vysvedčení. Jednotky by mali znamenať, že si svoju prácu robia dobre a štvorky, že ako rodičia zlyhali.

Málo sa však počíta s tým, koľko do procesu, napríklad vzdelávania, vnáša dieťa. Ak sa mu pošťastil dobrý štart – tehotenstvo, pôrod, raný vývin, genofond, všetko hrá v jeho prospech, tak môže mať dobré vysvedčenie bez väčšej námahy. Trojka u jedného dieťa je výsledkom úplne iného množstva energie a námahy ako u iného. Dieťa si prináša so sebou rôzne dary a schopnosti ako aj slabiny. My máme vytvoriť prostredie, v ktorom sa dokáže rozvinúť k čo najplnšiemu prejaveniu svojho potenciálu. Tam naše hranice končia a mal by končiť aj vplyv na dieťa. To je pre mňa zodpovednosť voči dieťaťu.

Ak sú rodičia „hrdí“ či „zahanbení“ napríklad z výsledkov v škole, je to pre mňa ďalší signál, že majú problém identifikovať svoje dieťa ako samostatnú bytosť, nezávislú od seba. Výsledky často stotožňujú so svojou osobou a vnímajú ich ako hodnotenie seba. Rodič zodpovedný voči dieťaťu, spraví svoju úlohu. Vytvára prostredie, ponúka seba ako vzor, ako tréningového partnera, odpovedá na otázky a zabezpečuje (podnety, príležitosti…). Dieťa s tým nejako naloží, nejako veciam porozumie, nejako ich odprezentuje a potom dostane hodnotenie. Rodič zodpovedný za dieťa, ho bude skúšať koľko si pamätá, kontrolovať ako s poznatkami naložil a porovnávať s ostatnými deťmi. Ak rodič potrebuje byť plne prítomný v každej drobnej časti života svojho dieťaťa, prežíva intenzívne všetko okolo dieťaťa, myslím si, že pupočnú šnúru ešte nedokázal neprestrihnúť.

Dieťa s neprestrihnutou pupočnou šnúrou sa logicky stále spolieha na rodiča. Rodič je predsa zodpovedný, on premýšľa, dozerá, žehlí problémy. Dieťa sa bojí konať samostatne, trpí pocitmi viny, že rodičov sklamalo.

Naše deti sú veľmi prešibané a rýchlo pochopia, o čo ide a naučia sa to aj využívať vo svoj prospech. Pamätám si, ako môj starší syn vo veku 5 – 6 rokov raz niečo pokazil. A keď som sa rozhorčila, tak reagoval: „Ty si predsa videla, že sa s tým hrám. Nemala si mi to dovoliť. Ja som len dieťa, ty si dospelá!“ A mala som to rovno na tanieri. To sú momenty, kedy treba zreteľne kresliť hranice, lebo evidentne nie sú jasné. Skončilo to tak, že som jeho argument uznala, ale keďže škodu spravil on, rozhodla som, že sa zložíme na polovicu. Uznal to za spravodlivé a v obchode vycáloval zo svojho vreckového presnú polovicu.

Dieťa ako zo škatuľky
Dieťa, ktoré sa stalo projektom, má ťažký náklad. Musí naplniť nielen svoj život, ale aj životy svojich rodičov. Čím náročnejší projekt, tým ťažší život. Je to neférová a nesplniteľná úloha. Tí z čitateľov, ktorí majú náročných a kritických rodičov, vedia o čom hovorím. Nech robíte, čo robíte, nič nie je dosť dobré. Je to ako komunikovať s čiernou dierou. Dávate výkony, výsledky, jednotky, tituly, víťazné poháre a všetko mizne v nenávratne. Rodič ostáva neuspokojený, smutný.

Väčšinou sa očakáva od dieťaťa projektu, že nejako vynikne. Bude ukážkové, šikovné. Najlepšie by bolo, keby prejavilo nezvyčajné nadanie, stalo sa úspešným. Rodič, ktorý sám seba vníma ako neúspešného, je vo väčšom pokušení tlačiť na dieťa, aby „niečo“ dokázalo. Najlepšie v oblasti, kde on neuspel. Pamätám si časť jedného rozhovoru: viete, môj manžel sa nevie zmieriť s tým, že chlapci hrajú hokej. On ich chcel dať na futbal. Nie je to jedno! Futbal, basketbal, balet alebo behanie po vonku bez plánu.

Podľa mňa každé dieťa, ak má dobré a podporujúce prostredie, stane sa úspešným. Môže však byť diametrálny rozdiel medzi tým, čo pre koho znamená úspech. Aký má obsah, ako vyzerá a, predovšetkým, aké je subjektívne prežívanie úspechu. Dieťa projekt sa ocitá v pasci toho, čo si pod úspechom predstavujú rodičia. Permanentné linkovanie cesty a dosiahnutých míľnikov, ktoré idú mimo záujmy a schopnosti dieťaťa, musí byť vyčerpávajúce. Neviem, či niekto zisťoval burn out (syndróm vyhorenia) u detí, ale som si istá, že existuje.

Smutné mi pripadá najmä to, že dieťa kým vyrastie v dospelého, tak úplne stratí kontakt so sebou. Poznám príliš veľa ľudí, ktorí sú zo života unavení. Nebaví ich vlastná práca, škola, ktorú študujú, život, ktorý žijú. Majú krízy stredného veku a prácne hľadajú, čo by chceli robiť. Ako sa stane, že človek žije život, ktorý ho nebaví? Čo sa stalo, že zišiel zo svojej cesty? Malé dieťa nič také nepozná. Možno by postačilo len nemýliť ho.

Chcem nechcem…
Často počujem rodičov argumentovať: keď to tomu dieťaťu nevysvetlím/neukážem/nepoviem, tak nikdy nebude/nepochopí… (niečo). Dieťa možno nemá skúsenosti, ale v jednom je miliónkrát väčším odborníkom ako my. Jeho expertíza spočíva v presnom prežívaní a vyhodnocovaní seba. Ročné dieťa nepresvedčíte, že sa cíti dobre alebo mu niečo chutí, keď sa dobre necíti a mrkva mu nechutí. Čím je však dieťa staršie, tým ľahšie ho vieme pomýliť. Dieťa si začne uvedomovať, že lásku a podporu rodiča môže ľahko stratiť. Mama sa nahnevá, keď…, otec kričí, keď… Čím viac podmienok má rodičovská láska, tým viac sa ohýba dieťa. Duše niektorých dospelých, bohužiaľ, pripomínajú skôr bonsaje, než voľne rastúce stromy. A bonsaje sú v istom zmysle krásne, až na to, že si sami nevybrali takto rásť. Keď sa na ne pozriem inou optikou, vidím cielené mrzačenie, ktoré len budí dojem krásy. Choďte do Auparku a takto krásnych žien sú tam mraky.

Nechcem kritizovať rodičov, ktorí takto vychovávajú deti. Sami sú takými bonsajmi. Veľakrát počujem tieto bonsaje hovoriť o strachu, ktorý majú o svoje deti. Naučili ich, že rovno rásť nie je správne, preto formujú svoje deti tak, aby sa páčili. Boja sa, že budú odmietnuté, „neúspešné“, že budú mať zlý, ťažký život. Takto odovzdávame štafetu neslobody a strachu ďalej. Popritom najväčšou devízou pre život, je rozumieť sebe: čo robím, prečo to robím, vedieť, čo chcem, čo mi robí radosť, čo ma unavuje. Prečo táto škola, táto práca, tento partner? Čo naozaj a skutočne vnútorne chcem ja. Poviem vám, že v štyridsiatke to už býva zložitá otázka, ale ako malí sme to vedeli v sekunde. Nanešťastie sa dá dôkladnou výchovou o túto schopnosť rýchlo prísť.

Myslím, že môžeme svojim deťom viac veriť. Nie sú hlúpe. Naučia sa. Asi so škrabancami a odreninami, ale určite neostanú tam, kde to nie je pre ne dobré. Samozrejme, ak ich nemýlime. Je hriech brať im dôveru v seba a rozhodovať za ne.

Rodič ako múr
Rodič by mal byť múrom, pevným a spoľahlivým. V tom sa asi zhodneme. Otázka je, kde sa postaví. Budem stáť za chrbtom dieťaťa a čakať, ak by bolo potrebné pomôcť? Vydržím až dovtedy, kým ma nepožiada? Alebo sa postavím pred neho, aby som ho chránila. Budem zasahovať preventívne a odstránim všetko, čo by potenciálne mohlo spôsobiť kolíziu? To prvé si vyžaduje dôveru v silu a schopnosti dieťaťa. V tom druhom vidím riziko, že ho môžem ochrániť nielen pred zraneniami, ale aj životom samotným. Tú prvú voľbu vidím ako zodpovednosť voči dieťaťu a tá druhá pre mňa spadá do kategórie preberanie zodpovednosti za dieťa.

Jeden z terapeutických postupov tzv. rodinné konštelácie (musím dodať, že je niekde na pomedzí tradičnej psychoterapie a šarlatánstva) hovorí, že energia sa má posúvať smerom dopredu, že nemá vo vzťahoch rodič – dieťa nadobúdať spätný chod. Inými slovami dieťa nič rodičom nedlhuje, nemali by od neho očakávať naplnenie svojho voľného času či zmyslu života. Ak sa to deje, nie je to prospešné pre nikoho zo zúčastnených.

Nie je v silách nikoho naplniť zmyslom života niekoho iného. Výsledkom bude nutne vždy sklamanie. Dieťa sa nenarodilo, aby nám dávalo. Má sa pripraviť, aby raz dávalo svojim deťom.

Či súhlasíte, či nie, podľa mňa je mentálne odlúčenie prejavom lásky v tej najčistejšej podobe. Naučiť sa nevisieť, neočakávať. Ak raz budú moje deti odchádzať z domu slobodné, bez pocitov viny a na mňa si spomenú len občas, prípadne vtedy, keď im bude ťažko, tak si môžem povedať, že som to urobila dobre.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu