Prvé dieťa je dobrodružstvo

Čakáte svoje prvé dieťa a bude to zároveň prvé bábätko vôbec, ktoré budete držať na rukách? Neviete si predstaviť, ako sa dá nespať viac ako dve hodiny v kuse, obávate sa, či zvládnete dojčenie alebo čo spravíte, keď dieťa dostane horúčku? Nebojte sa. Obdobie s prvým bábätkom je náročné a únavné, ale všetka tá námaha stojí za to.

Keď som čakala prvé dieťa, v pôrodnici som sa zúčastnila kurzu pre budúcich rodičov. Vládla tam príjemná atmosféra, prišli sme aj s partnermi, všetci sa usmievali, vtipkovali, navzájom sme sa doťahovali. No potom nám ako na povel zmizol úsmev z tváre, keď nás pôrodná asistentka vyzvala, aby sme vypočítali, koľko hodín denne strávime dojčením. Dieťa sa dojčí každé dve až štyri hodiny a jedno dojčenie trvá približne desať až tridsať minút. Intervaly sme mali počítať od začiatku každého dojčenia. Bolo to ohromné číslo. Všetkým došlo, čo vlastne bude čerstvá mamička celé dni robiť. (Nehovoriac o tom, že s pravidelnými troj- ani štvorhodinovými intervalmi veľmi nepočítajte).

Spríjemnite si tieto chvíle a nenechajte si ich pokaziť zbytočnými obavami! Dojčenie po pôrode je veľmi intenzívne a je to tak úplne v poriadku, no neskúsenej osobe sa niečo také môže zdať absurdné. Na dojčenie neexistujú objektívne platné normy. Dojčenie sa nevyvíja rovnomerne a rovnako ani bábätko nerastie rovnomerne. Možno budete dojčiť v noci trikrát a o týždeň neskôr sa dieťa zobudí každú hodinu. Nečakajte, že v troch mesiacoch má prespať šesť hodín a v šiestich osem. Čas neexistuje, dieťa hodiny nepozná.

O tejto téme som čítala pekný článok Proč africké děti nepláčou od J. Claire K. Niala, ktorá prežila svoju mladosť v Keni a potom študovala a pracovala vo Veľkej Británii (https://www.suenee.cz/proc-africke-deti-neplacou/). Niekto môže namietať, že nežijeme v Afrike a máme lepšie podmienky stravovať deti aj inak ako materským mliekom. Nejde o to, aby sme sa správali ako prírodné národy. Ide o to uvedomiť si, že deti prichádzajú s vrodenými inštinktami a k pochopeniu týchto inštinktov majú niektoré národy bližšie ako my. Ak vieme, že je prirodzené dojčiť dieťa každú chvíľu, nemusíme premýšľať nad tým, či je to normálne alebo či máme „slabé mlieko” a musíme prikrmovať, ak sme niečo také pôvodne nemali v úmysle.

Ak sa vám niečo nezdá, pokojne zatelefonujte laktačnej poradkyni alebo si s ňou dohodnite návštevu. Spojte sa s kamarátkou, ktorá dlhšie dojčila a tešilo ju to. Ak budete ohľadom dojčenia cítiť v niečom neistotu, čo sa aj s najväčšou pravdepodobnosťou stane, pýtajte sa tej správnej osoby. Namiesto nekonečných obáv je dobré zabezpečiť si vopred telefónne číslo na niekoho skúseného, pohodlné kreslo, kde sa dá pri dojčení sedieť v zdravej a príjemnej polohe a veľa (naozaj veľa) dobrých kníh.

Nenechajte si vyčítať, že kvôli dojčeniu ide domácnosť bokom. Ako môže niekto dávať nedostatok času za vinu práve dojčeniu? Čo je dôležitejšie? Toto obdobie trvá len určitý obmedzený čas. V tomto čase musia ľudia z okolia viac pomôcť a keď nikto taký nie je k dispozícii, treba sa zmieriť s tým, že nebude všetko dokonalé. Zároveň ale platí, že ak z nejakého dôvodu nebudete dojčiť, tiež nie je dobré ďalej sa tým zaoberať. Je to predsa iba vaša vec.

Kríza ako hrom
Podľa prieskumov prichádza najväčšia manželská kríza v prvom roku po narodení prvého dieťaťa. Narodenie dieťaťa je obrovská zmena. Ja som po prvom pôrode stále nerozumela, ako sa môžu rodičia starať o päť detí. Presnejšie povedané, nevedela som si predstaviť starať sa ani o dve. Všetko sa ale zmení skúsenosťami. Pri ďalšom dieťati už viete, čo máte robiť. Nemáte vysoké očakávania. Nie ste takí prekvapení. Avšak obdobie, kým si partneri po narodení prvého dieťaťa zvyknú na novú situáciu, môže trvať veľmi dlho. Narodenie ďalšieho a ďalšieho dieťaťa už nie je taká veľká zmena. Prvý rok po pôrode preto nie je najvhodnejší čas zaoberať sa tým, či ste si našli dobrého partnera pre život, či by vám nebolo lepšie s niekým druhým. Nerobte v tomto náročnom období závažné a unáhlené rozhodnutia. (Výnimkou sú, samozrejme, situácie, keď ide o násilie, alkoholizmus a podobne, vtedy je nutné vyhľadať odbornú pomoc). Akokoľvek to vyzerá neuspokojivo, je veľká pravdepodobnosť, že postupom času sa všetko zlepší. Už len to, že sa vyspíte, že dieťa nebudete musieť ustavične nosiť, prebaľovať ho a kŕmiť, je obrovské uľahčenie. Myslím si, že „malé deti – malé starosti, veľké deti – veľké starosti” si ľudia hovoria len preto, že u nich funguje spomienkový optimizmus.

Ak ste boli doteraz zvyknutí veľa vecí robiť spolu, chodiť spoločne na výlety, návštevy a dovolenky, možno vám pomôže niekedy sa rozdeliť. Všimnite si rodinky na nedeľnej prechádzke, ako sa slimačím krokom vlečú po korze. Dvojročné dieťa sa zastavuje na každom kroku, aby niečo zdvihlo zo zeme, žena napomína muža, aby napomínal dieťa. Svojej pozornosti sa začne dožadovať bábätko v kočíku. Uááááá! Je mu zima? Je hladné? Dám mu jesť teraz alebo o pol hodinu? Rodičom tečú nervy a nikto nechce povedať nahlas ako strašne sa NUDÍ!

Pamätám si, ako u nás nastal prelom k lepšiemu, keď mal syn deväť mesiacov a hoci bol plne dojčený, ak som s ním nebola, vydržal väčšinu dňa bez materského mlieka. Manžel si uviazal na seba šatku a išli spolu autobusom do Cambridgu, blízko ktorého sme vtedy bývali. Nešiel s ním na obchôdzku detských ihrísk, pretože to by zase len umieral od nudy. Navštevovali spolu krásne staré univerzitné záhrady, kde mohol syn loziť po vykosených anglických trávnikoch, obzerali kamenné kostoly, oddychovali pri rieke, kde sa plavili dlhé loďky. Keď syn zaspal, manžel sa s ním usadil a užíval si pohodu pri pive. Viem si predstaviť, že keby sme tam boli spolu, polovicu času by sme sa pre niečo dohadovali.

A čo som zatiaľ robila ja? Niektorí ľudia ma ľutovali, že ja chudinka som zostala sama doma. SAMA! Po niekoľkomesačnej 24-hodinovej „šichte” mi to slovo znelo tak krásne! Išla som si zabehať, čítala som si v záhrade knihy, telefonovala som so sestrou. Bolo mi fantasticky. Večer som sa už tešila na syna s manželom. A tí sa vrátili s iskričkami v očiach.

Samozrejme, ak vám vyhovujú spoločné výlety a prechádzky, je to úžasné a nie je dôvod sa rozdeľovať. No zdá sa mi škoda niečo takéto brať priam ako povinnosť a ešte sa k tomu tváriť, ako sa zabávame. Ak si niekto potrebuje oddýchnuť a byť sám, prečo sa takto nevystriedať?

Mother Holding Baby on Train

A prečo nejsť aj na návštevu k rodine iba s dieťaťom? Ja som takto cestovala vlakom v čase, keď som mala prvé dieťa a považujem to za úžasné spestrenie rodičovskej dovolenky. Aj teraz, keď mám dve deti, najradšej cestujem k rodine sama s jedným dieťaťom. Je to príjemné a pohodové aj pre ľudí, ktorých navštevujeme. Keď je to možné, cestujte počas týždňa a víkend si užite spolu s manželom ako rodina. Je nereálne očakávať, že manžel, ktorý je vyťažený v práci, v piatok večer plný elánu vycestuje na trojdňovú návštevu k vašim rodičom. A úplné potešenie je navštevovať sa počas materskej dovolenky so sestrou, švagrinou alebo inou blízkou osobou, ktorá má podobne staré dieťa. Ja som s ročným synom sama cestovala z Anglicka na mesiac domov na Slovensko. Pre manžela by bolo náročné zobrať si toľko voľna. Ale pre mňa bolo príjemné využiť čas na cestovanie a stretnutia s ostatnými.

Poznám manželov, ktorí mali štyri malé deti s minimálnym vekovým rozdielom, veľký dom a záhradu. Ako v prvých rokoch oddychovali? Vždy jeden z nich išiel na veľké štvordňové stretnutie mladých kresťanov. Bolo im jasné, že ísť spoločne na rodinnú dovolenku by bola väčšia námaha ako zostať doma. Až neskôr, keď im deti podrástli, chodili na dovolenky spoločne.

Niekedy mám dojem, že pri dovolenkách ide o súťaž s ostatnými, kto začal s dieťaťom cestovať skôr a kto sa dostal prvý k moru. Ťažko povedať, či je cestovanie s bábätkom viac nudné alebo vyčerpávajúce. Jediné príjemné dovolenky sa mi zdajú vtedy, keď navštívim rodinu, kde mám svoj priestor, voľnosť, podporu a zároveň som s ďalšími ľuďmi.

S voľnými rukami
Ak by som si mala vybrať okrem dojčenia ešte jednu vec, ktorá mi neuveriteľne spríjemnila obdobie s bábätkom, vybrala by som si šatku na nosenie. Nebojte sa šatkovania! Vyskúšala som babyvak, nosič aj manducu a osobne si myslím, že najmä v prvom polroku, keď šatku potrebujete úplne najviac, sa jej nič nevyrovná. Nezľaknite sa zložitosti rôznych viazaní, vystačíte si s jedným alebo dvomi. U mňa to bol kríž s kapsou.

Zdá sa mi vrcholne otravné mať dieťa neustále na rukách, ak teda nemáte jedno z tých anjelských bábätiek, ktoré budú spokojne pozerať na plyšovú hračku zavesenú nad hlavou, keď ich položíte do postieľky. Keď sa môj syn narodil, s obrovským prekvapením som zistila, že počas dňa zaspí maximálne na dvadsať minút. Dlhšie spal iba vtedy, keď som ho dala do šatky a chodila s ním po dedine. Keď nespal alebo nepil mlieko, začal plakať okamžite, ako som ho položila do vodorovnej polohy. Zrejme mal aj reflux, pretože takmer po každom dojčení trochu vracal, lenže v Anglicku tento pojem azda ani nepoznali – nikto sa tým nezaoberal a tak som o niečom takom vtedy ani nepočula. Ako sa dá vydržať s takýmto dieťaťom? Kúpte si šatku! Je úplne prirodzené, že bábätko, ktoré zatiaľ samo nelozí, sa chce nosiť a mať nové podnety.

Najkrajšie na nosení v šatke je to, že vám pri takomto dieťati doslova zmení život. Zrazu sa z uplakaného bábätka stane spokojné dieťa, ktoré v šatke spí alebo neskôr si so záujmom obzerá svet. So šatkou nie sú problémom žiadne schody, úzke dvere, MHD, ba ani lesný terén… Stanete sa samostatnou. A mať dieťa na sebe je ten najkrajší pocit, aký poznám. Navyše – ľudia to majú veľmi radi. Veď kto by sa už len správal nepríjemne k mamičke s dieťatkom v šatke? Všade, kam som prišla, sa ľudia na mňa usmievali, prihovárali sa mi a komunikovali aj s dieťaťom. Keďže bolo takmer vo výške ich očí, nebolo to žiadne „žvatlanie“ do kočíka, ale normálna konverzácia. „Ahoj Albert, ako sa darí?“ vždy priam vykríkla predavačka, keď sme sa zjavili v potravinách. „Albert, akému klubu fandíš ty?“ pýtali sa ho chlapi, ktorí preberali futbalové zápasy. Vďaka šatke ho poznala takmer celá dedina, a to sme sa prisťahovali z inej krajiny.

Že bude dieťa od vás príliš závislé? Určite nie kvôli noseniu. Mať dieťa na sebe je prirodzený inštinkt. V minulosti to bolo nevyhnutné. V dnešnej dobe možno použiť kočík a mnohí rodičia sa rozhodnú dieťa iba voziť. Prečo nie? No ak je vám príjemné nosenie, nenechajte sa odradiť. Je to podobné ako s dojčením – ukončíte to vtedy, keď sa vy tak rozhodnete. Prečo by malo byť odstavovanie od materského mlieka u trojročného dieťaťa náročnejšie ako u menšieho dojčaťa? Citlivo a s ohľadom na jeho vek mu to vysvetlíte a potom trváte na svojom. Podobne je to aj so šatkou. Ak sa už rozhodnete dieťa nenosiť, navyknete ho iba na kočík.

Nájdete pomoc na internete?
Za jednu z najzradnejších vecí počas rodičovskej dovolenky považujem internetové diskusie mamičiek. Určite teraz mnohí nebudú so mnou súhlasiť, veď niekomu naozaj môžu pomôcť. No za akú cenu? Spočítajte si, koľko pri nich trávite času a čo užitočného ste sa naozaj dozvedeli. Ak máte nejaký konkrétny problém, popri zopár praktických radách si musíte čítať toľko „balastu”! Na internetové diskusie najčastejšie chodia ľudia, ktorí nemajú nič lepšieho na práci. Väčšinou tí, ktorí sú s niečím nespokojní a každý deň tam vypisujú svoje zážitky alebo, naopak, majú dokonalé a úžasné deti a hneď vám aj podrobne vysvetlia prečo. Keď z internetovej diskusie potrebujete konkrétne informácie, ktoré sa inde nedajú získať, dá sa na ne opýtať a potom diskusiu pomaly skončiť.

Kým som nevydala svoju prvú knihu, chodila som na stránku pre nádejných autorov. Zrazu som mala pocit, že všetci ľudia chcú vydať knihu a vydavateľstiev je tak málo, že nemám žiadnu šancu. Celé Slovensko chce vydať knihu, celý svet píše do šuplíka! Čo je, samozrejme, úplný nezmysel, pretože kto vydáva knihy, nechodí na takéto diskusie. Internetové diskusie kumulujú ľudí s rovnakým problémom a niekedy aj podobnými názormi, čím o danej téme získavame veľmi skresľujúci obraz.

Ak má vaše dieťa nejakú poruchu, zase to vyzerá horšie ako je to v skutočnosti, lebo ľudia veľmi radi dopodrobna opisujú svoje každodenné problémy s takýmito deťmi. Ľahko sa stane, že choroba či postihnutie dieťaťa sa stane vaším celodenným programom, že sa už zaoberáte iba touto jednou vecou. A to je veľká škoda.

Ste pánom svojho času
„Spoločenská izolácia? Kde je? Sem s ňou, chcem ju!“ čítala som na jednom blogu. Spoločenská izolácia do určitej miery nemusí prekážať. Pre mňa bola často príjemná v tom, že ma nečakalo žiadne pravidelné chystanie sa do zamestnania a čas som si tak mohla usporiadať podľa seba. Nikdy predtým som nemala toľko času na čítanie (ak nepočítam svoje detstvo) a počas materskej dovolenky som začala s písaním, čo mi prinieslo do života úplne nový rozmer.

No fakt je, že kým som na toto prišla, zbiehali sa okolo mňa ľudia, ktorí mi hovorili o tom, v akej izolácii som sa ocitla. Ledva som sa vrátila z pôrodnice, už mi hovorili, ako by som mala chodiť s manželom na večere do reštaurácie. Neviem, čo majú Angličania stále s večerami v reštaurácii. Opäť to vyzeralo, akoby bola vyhlásená súťaž o to, kto sa tam bez bábätka dostaví skôr.

„A prečo by si chodila večer do reštaurácie, keď máš bábätko?“ zasmiala sa moja priateľka, ktorá bola už staršia a pochádzala z inej krajiny. Ona sama mala len jednu ťažko postihnutú dcéru, ktorá jej zomrela v pätnástich rokoch, rovnako jej veľmi skoro zomrel manžel. To, že mám rodinu považovala za obrovský poklad. Ak sa takto pozeráme na to aj my, každá obeta súvisiaca s rodičovstvom sa už nezdá taká veľká. Keď som sa nad tým zamyslela, v skutočnosti sa mi do reštaurácie večer vôbec nechcelo ísť. A už vôbec som neľutovala, že som sa nestretávala s ďalšími mamičkami a nepridala som sa k nekonečným rozhovorom o našich deťoch. Užila som si ich dosť počas dňa.

Ak sa ľuďom, ktorí nemajú deti alebo im deti už vyrástli, zdá váš životný štýl neznesiteľný, nie je to nič prekvapujúce. Ak na to idete logicky, naozaj to zvonka môže vyzerať iba ako jedno veľké sebaobetovanie sa. Ale že sa pri tom môžete cítiť spokojne? Vy ste v inej situácii. A ste „nadopovaná“ materskými hormónmi. Tie dokážu hotové zázraky.

Po stý raz plyšové medvede
Ak vám spoločenská izolácia predsa len prekáža, sú tu kluby a krúžky pre rodičov s deťmi. Ak natrafíte na dobrý krúžok, kde budete chodiť radi, môže to byť váš najpríjemnejšie strávený čas. No keď vás tieto stretnutia otravujú, nemusíte tam chodiť. Dieťa nič nezmešká, ak nebude v desiatich mesiacoch chodiť na angličtinu. A nič nezmešká ani vtedy, keď tam nebude chodiť ako štvorročné. Aká je angličtina dôležitá už od tohto veku, to vám budú hovoriť najmä majitelia jazykových agentúr. Oni sú za to platení, vy nie.

Spomínam si, ako som dcéru prihlásila v troch rokoch na angličtinu. Veľmi sa tam tešila, ja som zas chcela, aby bola medzi deťmi a angličtina ma tiež baví, takže sa mi to zdalo ako geniálny nápad. Vôbec mi nedošlo, že je to jeden z najambicióznejších krúžkov, aký som mohla zvoliť. Nemala som srdce pozerať sa na malé dvojročné deti, ktoré mamy nasilu nútili sedieť na poduške a spievať anglické pesničky alebo sledovať divadielko. Ten nátlak bol pre mňa takmer neznesiteľný. A keď sa situácia po troch mesiacoch upokojila, pretože niektoré ženy vidiac úplnú ignoráciu dieťaťa to samy vzdali, neznesiteľným sa stal pre mňa program. Zase plyšové medvede, ktoré išli raňajkovať. Zase Are you hungry? – Yes I am! Deti vraj potrebujú dookola niečo opakovať, aby sa to naučili (aj tak sa to nenaučili). Akú úľavu som cítila, keď mi dcéra po polroku povedala, aby sme tam prestali chodiť, pretože ju to už nebaví. Koniec plyšových medvedíkov, koniec umelohmotných tanierikov s jedlom! Niekedy sa naozaj vyplatí počkať na obdobie, keď dieťa vydrží pár hodín samo v nejakej „náhrade škôlky“ – materské centrum, kde ponúkajú stráženie detí a podobne – a neskôr v materskej škole. Možno sa to nezaobíde bez slzičiek alebo aj riadneho revu, ale ono je medzi deťmi a vy si môžete spraviť vlastný program bez toho, aby ste sa museli tváriť, že vás baví ten ich.

Hľadajte nové možnosti
Tešili ste sa na rodičovskú dovolenku, no všetko je oveľa zložitejšie, ako ste si predstavovali a ťažko sa teraz ubránite sklamaniu? Z vašej rodiny ste zvyknutí na nejaký model a možno očakávate niečo podobné, ale ocitli ste sa v úplne novej situácii. Nezaoberajte sa tým, čo nefunguje, ale hľadajte niečo nové, čo fungovať bude. Prečo tráviť čas rozmýšľaním o tom, čo nie je? Pre hnev a sebaľútosť tak prestávame vidieť iné možnosti, ktoré sú okolo nás. Ak čakáme pomoc širšej rodiny, lebo tak si to pamätáme z detstva, ale tá neprichádza, treba ju hľadať inde. Dá sa nájsť študentka, ktorá sa rada postará o dieťa a nepýta si za to horibilnú sumu, tiež si môže navzájom pomôcť s kamarátkou, staršou susedkou z bytovky, využiť služby materského centra. Alebo hoci vycestovať s dieťaťom za bývalou spolužiačkou zo školy do iného mesta a potom ju zas pozvať k sebe…

To isté platí, ak máte napríklad často choré alebo postihnuté dieťa a musíte s ním veľa času tráviť doma. Dá sa vtedy rozmýšľať o tom, kde všade by ste mohli chodiť, keby bolo dieťa zdravé, môžete závidieť ľuďom, ktorí sa kúpu na kúpalisku alebo lyžujú v čase, keď vy dávate plačúcemu dieťaťu lieky a celé dni trčíte doma. Ale dá sa namiesto toho vymyslieť, akej záľube by ste sa mohli začať venovať z domu. Ja som takto začala s písaním a je to pre mňa úžasné spestrenie.

Je mnoho záľub, ktoré sú vhodné presne na takéto obdobia. Vyberte si niečo, čo vás baví a robte to tak, aby ste sa v tom zlepšovali a tešili sa z vlastných úspechov – zožeňte si o tom knihy, nájdite si články na internete, spojte sa s niekým, kto má pre to nadšenie, ak máte príležitosť, zúčastnite sa kurzu. Príjemné je napríklad učiť sa fotografovať (všetci chceme mať pekné rodinné fotky a je to aj krásny darček pre širšiu rodinu). Znesiteľné fotografie spravíte už ako začiatočník, postupne sa budete tešiť z lepších záberov a, navyše, pri záľube vo fotografovaní je koniec nude, pretože fotiť sa dá takmer všade. Ak máte vzťah k hudbe, vďačná je hra na gitaru – stačí sa naučiť tri akordy a už môžete hrať prvé pesničky.

Potreby dieťaťa do veľkej mieri určuje jeho povaha. Mne sa tri roky po synovi narodila dcéra. Už v pôrodnici som videla, že k nám prišiel niekto úplne iný ako náš syn. Na druhý deň po pôrode som ju prebaľovala, pričom som si po niečo odbehla iba na druhý koniec izby a kým som sa vrátila, dcéra zaspala! Nikdy sa mi nestalo, že by syn zaspal bez toho, aby som ho dojčila, nosila v šatke alebo na rukách či vozila v kočíku. Keď som s ňou prišla domov, manžel mi povedal – Teraz ju ideš uspať, asi musíme byť ticho… Ja mu na to – Spokojne robte čo chcete. Dcéra po dojčení ležala v košíku a o pár minút zaspala. Tak toto je fakt poklad – hovorili sme si spokojne. Kto to mohol oceniť viac ako my? Ale je fakt, že sme sa o to nijako nepričinili. Ona sa s touto povahou narodila. Neporovnávajte sa preto s inými ženami, ktoré – ako sa vám zdá – materstvo zvládajú lepšie. Možno sa boria s problémami, o ktorých vy ani netušíte, že existujú.

Zuzana Csontosová

časopis Dieťa
Foto Shutterstock a Thinkstock

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).