Reforma školstva 1)

Naše školy sa od Márie Terézie zmenili len veľmi málo. Pribudla informatika, predmety zmenili názvy a nastali niektoré kozmetické úpravy, avšak spôsob vyučovania, a to najmä na základných školách, je rovnaký približne 180 rokov. Za ten čas sa spoločnosť radikálne zmenila.

Pohnúť dinosaurom
Svoju pracovnú kariéru som začala ako učiteľka angličtiny na bežnej základnej škole pred necelými dvadsiatimi rokmi. Vtedy prišli prvé pokusy o zmenu. Pamätám si, že sa v niekoľkých triedach na prvom stupni skúšobne zaviedlo slovné hodnotenie namiesto známok. Vydržalo to len dva-tri roky. Nie, nepadlo to kvôli učiteľom. Neboli leniví písať slovné vysvedčenia. Bolo to z popudu rodičov. Začalo to otázkami: „No dobre, toto pekne píšete, ale akú by mal známku?“ Otázky aká je to známka, prichádzali znova a znova. Časom frustrácia rodičov narástla tak, že sa začali hromadne sťažovať. Škola od slovného hodnotenia upustila, lebo ho rodičia masívne odmietli ako výmysel a zbytočnú hlúposť.

Osobne sa mi aktuálne reformné snahy veľmi páčia a zapájam sa do procesu, ako viem a môžem. Nechcela by som, aby to skončilo ako pred dvadsiatimi rokmi. My rodičia disponujeme určitou mocou, ktorá vôbec nie je zanedbateľná. Ak väčšina rodičov neprijme plánované zmeny, vláda môže prijať zákony, aké chce, reforma nikdy neprejde do praxe. To je dôvod, prečo sa chcem prihovárať rodičom. Máme moc meniť naše školstvo, využívajme ju, narábajme s ňou múdro a pomôžme rozhýbať dinosaura.

Učíme sa do života
Gro tímu pripravujúceho reformu je otvorené pre pripomienky zo všetkých spoločenských oblastí. Chcú, aby reforma vyšla zo širokého sociálneho konsenzu. V súčasnosti sa nachádzame vo fáze diskusie nad otázkou: čo má byť vlastne cieľom vzdelávania. Začína sa tak povediac od podlahy.

Čo má byť výsledkom učenia v školách? Každá skupina: učitelia, psychológovia, zamestnávatelia a iní si na ňu odpovedajú rôzne, podľa svojej optiky. Ťažká otázka s mnohými odpoveďami, často rozporuplnými. Len pre ilustráciu si zoberme jednu z nich: pripraviť deti na pracovný trh. Hm, neznie to zle. Zoberme ale do úvahy rýchlo sa meniacu spoločnosť. Čím ide vývoj viac dopredu, tým sú zmeny rýchlejšie. V jednej rozhlasovej diskusii som počula, že o 20 až 30 rokov bude 60 percent povolaní, ktoré dnes ešte vôbec neexistujú. Zamestnávatelia uvažujú vo svojich reáliách. Potrebujú na najbližšie štyri roky programátorov CNC sústruhov. Tak im ich pripravíme. A po 15 rokoch, keď CNC sústruhy nebudú? Potom ich preučíme alebo prepustíme. Konkrétne táto odpoveď je veľmi krátkozraká. Školský systém by nás mal pripraviť na celý zvyšok života a nie sa riadiť bezprostrednými potrebami ekonomiky. A koniec koncov deti nie sú produkt, ktorý sa má prispôsobiť ekonomike.

Objavuje sa kritika, že tézy sú veľmi abstraktné. Navrhujú vraj nejaké strategické ciele, ale nie je jasné, ako sa školy zmenia. Súhlasím s tým. Tézy sú v niektorých častiach naozaj abstraktné a zamerané najmä na zmenu optiky nazerania na vzdelávanie. Myslím si, že rozumne a zmysluplne zmeniť školský systém tak, aby bol naozaj na maximálny úžitok, nie je možné bez takýchto „abstraktných“ úvah. Keď uponáhľame túto časť diskusie, môžeme sa riadiť cieľmi, ktoré budú krátkozraké, a môžu sa nám vypomstiť.

Už nie všetci naraz a rovnako
V  tézach nájdete myšlienku, že centrom vzdelávania by už nemali byť osnovy, ako je to v súčasnosti. Toto sa odučí a potom sa skontroluje, čo si kto pamätá a ide sa ďalej. Ak si niekto nepamätá, smola. Teraz sa pozornosť presúva na dieťa. Cieľom je jeho maximálny rozvoj – vedomostný, osobnostný aj hodnotový a na dieťa sa nahliada v prepojení so svojím okolím v celoživotných súvislostiach. Cieľom nie je vytrénovať pamäťové centrá v mozgu, ale vychovať celého človeka k jeho maximálnemu potenciálu. Vzdelávanie by malo byť viac individualizované. Každé dieťa je originál, pracuje iným tempom, má špecifické záujmy, potreby, silné a slabé stránky. Teraz je dôležité, čo chce učiteľ. Po novom by malo byť dôležitejšie, aby sa dieťa naučilo, nie potrestalo, že niečo nestihlo. Ak sa niečo nestihlo, treba tomu venovať dlhší čas, čo aktuálne absolútne nefunguje.

Centrum pozornosti by sa malo presunúť zo zapamätávania veľkého množstva informácií (vymenuj znelé a neznelé samohlásky) na zručnosti, ako je napríklad kritické myslenie, riešenie problémov či spolupráca. Naučiť sa orientovať v informáciách a nie si ich pamätať. Vedieť ich vyhľadať, triediť, využiť, argumentovať, chápať súvislosti, predvídať dopady. Inými slovami, naučiť sa rozmýšľať a naučiť sa učiť sa za pochodu.

Toto všetko znamená, že klasickým triedam odzvoní. Prostredie by malo byť pružné, otvorené. Je to pracovný priestor vyplnený aktivitou dieťaťa, nie zdisciplinované nehybné počúvanie. Učiteľ bude mať väčšiu voľnosť vo výbere zdrojov a v spôsoboch ich využitia. Viac by sa malo dbať na prepojenie s osobným životom dieťaťa, aktuálnym dianím v spoločnosti a významom vyučovaného pre život ako taký. Argument učíme sa to preto, lebo osnovy, by sa mal odobrať do dinosaurej histórie. Takisto hodnotenie od 1 do 5, by malo byť len doplnkový spôsob spätnej väzby. Dieťa by sa malo dozvedať detailnejšie a zmysluplne o tom, ako sa mu darí. Ak dostane trojku, čo to vlastne znamená?

Vzdelávanie by malo začať prebiehať aj neformálnym učením. V súčasnosti existuje veľa nových spôsobov, ako sa učiť, nielen škola. Učitelia budú podporovaní, aby tieto formy využívali. Prednáškové vyučovanie vo vysokej miere nahradia iné tvorivé a objaviteľské metódy, individuálna a skupinová práca.

Tu je škola, do toho vás nič
Nás rodičov sa dotkne najmä nástup na povinnú školskú dochádzku, ktorý sa posúva o rok skôr. Neznamená to, že dieťa musí chodiť do škôlky. Môže sa tento rok vzdelávať aj doma. Toto by sa malo umožniť bez veľkej sprievodnej byrokracie a rovnako by sa mali viac uvoľniť pravidlá ohľadom domáceho vzdelávania pre prvý stupeň.

Zámerom skoršieho nástupu je, aby sa podchytili všetky deti už rok pred školskou dochádzkou a v predstihu sa mohli začať intervencie, ak má dieťa nerovnomerný vývin. Úžitok z toho budú čerpať nielen deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale aj deti s (často dovtedy nezistenými) špecifickými výchovno-vzdelávacími potrebami. Dosiahne sa tým, že deti budú prichádzať do prvého ročníka pripravenejšie s rozbehnutými intervenciami, ak sú potrebné. Učiteľ bude dopredu informovaný, že dieťa v niektorých oblastiach zaostáva a jeho prístup bude od začiatku špecifický s podporou odborného tímu (psychológ, špeciálny pedagóg, logopéd, asistent a pod.). Vyhneme sa tak situácii, že trvá celý prvý až druhý ročník, kým sa vôbec zistí, že dieťa má problémy. Za takto dlhú dobu sa nabalí mnoho zbytočných problémov, ktoré sa neskôr ťažko odstraňujú.

Zároveň je zámer, aby sa prvý rok školskej dochádzky nepodobal na školu, ale, naopak, prvý stupeň by mal byť menej stresujúci, pružnejší a zodpovedajúci vývinovým potrebám detí v tomto veku. Deti by mali byť viac v pohybe. Ako človek zaoberajúci sa vývinovou neurofyziologickou psychológiou a neuropsychológiou dvíham oba palce hore. Statický pobyt v lavici je v absolútnom rozpore s procesom učenia sa a zdravým kognitívnym vývinom dieťaťa všeobecne.

Horná hranica ukončenia povinnej dochádzky sa posúva o rok vyššie. Zámerom je udržať dieťa vo vzdelávacom systéme dlhšie a viac pracovať na jeho príprave pre život. Sprievodnou snahou ale musí byť aj obsahová zmena. Dieťa/študent držaný o rok dlhšie v škole, nebude naplnením cieľa. Násťročný človek by už mal mať väčšiu kontrolu nad tým, čo sa bude učiť. Ak sa bude učiť to, čo považuje za potrebné, v prostredí, ktoré je naozaj (a nielen formálne) podporujúce, motivácia už nebude vonkajšia (musíš), ale vnútorná (chcem).

Jeden zo zámerov je, aby sa zvýšila účasť rodičov na vzdelávacom procese. Mali by mať vplyv na to, čo a ako sa bude vzdelávať a, najmä, prekonať antagonizmus medzi rodinou a školou. Škola by už nemal byť do seba uzavretý systém, ale bude viac prepojená s lokálnou komunitou (knižnice, verejná správa, lokálni zamestnávatelia a pod.).

Zásadný prvok – učiteľ
Predstavila som časť z myšlienok pripravovanej reformy. Osobne sa obávam, že by mohla stroskotať na zvýšenej miere slobody, ktorú ponúka učiteľom aj deťom. Myslím si, že veľa súčasných učiteľov vydesí otvorenosť celého systému, prenosu zodpovednosti za výber na svoje plecia a aktivity na deti samotné. Viem o tom z vlastnej skúsenosti. Už teraz môžu školy ovplyvňovať určité percento z obsahu výučby a prispôsobovať si proces vzdelávania. Omnoho častejšie počujem výhrady. Príliš veľa učiteľov sa bojí samostatne rozhodovať a brať na seba zodpovednosť. Mnohí preferujú, aby im povedali čo, ako a kedy. Boja sa nerobiť rovnako ako iní.

Podstatnou súčasťou reformy je teda zameranie sa na učiteľa. Aby sa mohli ciele realizovať tak, ako sú navrhnuté, bude závisieť od kvality učiteľov. Zámerom reformy je zmeniť status učiteľského povolania na prestížnu prácu. Podstatné je pritiahnuť do školstva kvalitných ľudí s osobnostnými predpokladmi pre prácu s deťmi. Učiteľ musí disponovať vedomosťami, to je nepopierateľné. V súčasnosti však prehliadame, že učiteľ musí byť zdatný v komunikácii, musí vedieť nadväzovať vzťahy, musí byť celkovo dostatočne psychicky zrelý, tvorivý, schopný samostatne fungovať a pružne reagovať na meniacu sa dobu.

Žiadny z plánovaných cieľov sa nepodarí dosiahnuť, kým nebude v školstve pracovať dostatočný počet schopných a kreatívnych učiteľov. Rozumiem argumentom mnohých rodičov, že sa im nepáči zvyšovanie platov nekvalitným učiteľom. Zmeniť by sa mal aj systém hodnotenia ich práce. Mal by viac odrážať individuálny výkon a kvalitu. V konečnom dôsledku sa však platy budú musieť podstatne zdvihnúť aj napriek neželanému efektu a to priplateniu za nekvalitu.

Mnoho učiteľov má k reforme nedôveru. Od revolúcie, teda viac ako 20 rokov, vychádza jeden minister školstva na 1,5 roka v úrade. Príliš časté výmeny, nekoncepčné zmeny bez verejnej diskusie, ich odvolávanie pri zmene ministra sú faktory, ktoré nechuť k ďalším zmenám živia. Faktom je, že hlas učiteľov nepočuť. Neprotestujú proti nezmyselným úpravám, dokonca väčšina nemá vôľu vybojovať si pre seba viac peňazí. Rezignovať však na zlú situáciu, nikdy nebude cesta.

Záležitosť štátu či rodiča?
Nedávno som sa zúčastnila jednej diskusie, kde člen reformného tímu, dostal otázku: „Myslíte si, že túto reformu dokážete presadiť?“ Bez toho, že by si to daný občan uvedomoval, je v jeho otázke obsiahnutý postoj, ktorý hovorí: ja stojím mimo toto dianie, nie je to moja práca, je to práca nejakých expertov. Toto považujem za najväčšiu prekážku. Som si stopercentne istá, že keď bude mať o presadenie reformy záujem dostatočný počet ľudí, tak sa určite dotiahne do konca. Myslím si, že súčasná školská reforma prežije, alebo padne na záujme a otvorenosti rodičov.

Na nás rodičoch je, aby sme sa začali zaujímať a angažovať. Zaujíma nás, čo a ako sa deje s našimi deťmi v škole? Akceptovali sme daný stav ako nemenný, alebo uznávame, že zmena závisí od chcenia a nie od status quo? Ne/bojíme sa ozvať? Chceme, alebo práveže nechceme, aby naše deti boli vzdelávané ako my? Voči akým veľkým zmenám sme otvorení? A, vôbec, veríme našim deťom, že dobre využijú menšiu mieru štruktúry a väčšiu slobodu vo svoj prospech?

Zaujímajte sa, združujte sa s ľuďmi, ktorí sú v tejto oblasti aktívni, pripojte sa k nejakej skupine, alebo zorganizujte vlastnú. Ak chcete zmenu, začnite na ňu tlačiť na takej úrovni, na akú si trúfate – učiteľ, riaditeľ, obec, mesto, kraj alebo sa pridajte k rozbehnutým iniciatívam. Existuje sto a jeden spôsob, ako začať hýbať dinosaurom. Nežijeme v diktatúre, kde túžba po zmene znamená riziko. Vždy bude mať naša spoločnosť len také školy, aké si zaslúžime.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

časopis Dieťa, seriál Hovorme o školstve
Foto Shutterstock.com

Čítajte aj 1. časť seriálu Hovorme o školstve –  Náš je integrovaný

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).