Rodičovská vďačnosť nabrala nový rozmer

S deťmi sa nám môže prihodiť všeličo. Domáce väzenie; stres, že vás vonku vymákne policajt, ak nestihneme naklusať s nimi domov vo vymedzenom čase; alebo srdečná vďaka od inej mamy, keď si váš predškolák zahrá futbal s jej jasličkárom. Samozrejme, s rúškom na tvári.

Korona preniesla rodičov do sveta, kde sú vďační aj za takéto, donedávna samozrejmosti. V Španielsku nás po šiestich týždňoch zákazu vychádzania z domu vypúšťajú po fázach. Kým bol náš región v nulke, platilo pravidlo jedného rodiča. Boli aj dni, keď sme deti brali von osve. Ja jedno, muž druhé a každý šiel svojím smerom. Pripadali sme si ako prešibanci. Ako voľakedy na základke, keď sa nám podarilo našepkať slovko spolužiakovi alebo odpísať domácu úlohu. Huncútsky pocit nám vydržal do momentu, kým sme nenaďabili na prvého psičkára. Niečo vo vnútri nás zakaždým pichlo. Na psov sa šesť týždňový zákaz vychádzania nevzťahoval. Ich páni s nimi trávili čas vonku podľa potreby. Pravda, niektoré mestá museli začať situáciu regulovať, lebo ľudia venčili psov pričasto a  ďaleko od domu. Na jednu vetu asi nezabudnem nikdy. „Jéj, pozri, zlatúšik, detičky už vypustili!“ Jedna pani sa tak spevavo prihovorila svojmu bundášovi na vôdzke, keď sme sa v osudnú nedeľu v povolenom čase po šiestich týždňoch vybrali na prechádzku. Čítali ste Kvety v podkroví? Ja som mala vtedy 16. Nikdy mi ani na um nezišlo, že zlomok skúsenosti zo strhujúceho príbehu štyroch súrodencov, si raz ako mama kolektívne odžijem so svojimi deťmi.

Tiež to bolo v jednu nedeľu

Tretí týždeň zavretí doma. Svietilo slnko. Deťom sme dávali na balkón lavór s vodou, aby sa s umelými žabkami pohrali na jazierko. Aj nové kamienky sme im zvonku priniesli, aj mušle z bývalej série päťkilového balíka, ktorý som postupne zredukovala na minimum, sa našli. Na balkóne nám kvitli kvety. Osem kríčkov čajových ruží, kália, dve begónie a dve gerbery po dvoch mesiacoch ničnerobenia rozkvitli ako na povel týždeň pred vyhlásením karantény. Po celý čas kvitli tak, že im takmer nebolo vidno listy. Pod nimi sa hrali deti. Vlastne ako vždy, ale predsa inak. Svetlé vlasy im prežarovali slnečné lúče. Lavórové jazierko som starostlivo posúvala, aby nezostali ukrátené ani o minútu, kým jarné slnko nevyhupne vyššie a neponorí balkón do chládku. Záplava kvetov a dve detské hlavy ponorené do hry na prírodu. Na deviatom poschodí. Cvakla som to a poslala kamoškám s otázkou: Kvety v podkroví? Každá žijeme v inej krajine. Odpadli. Jedna si poplakala. Druhú to pobúrilo, tretiu paralyzovalo a štvrtá skonštatovala, že jej ľudstva prišlo ľúto.

Deti to zvládli. Je to za nimi, a čo bolo, to neriešia. Len akosi dospeli. Majú šesť, ale po odžitom domácom väzení reagujú inak. Jasné, je to najmä tým, že boli len s nami, dospelými. Späť sa nevrátia, lebo už sú inde.

Všimli sme si to po vypustení von. Včera sa syn s ockom vrátili z prechádzky. Takej chlapskej. Vraj si kopali loptu s jedným trojročným chlapčekom. Syna som sa spýtala, ako bolo. Povedal, že ech, veľmi ho to nebavilo, lebo chlapček buď netrafil do lopty vôbec alebo ju odkopol do kríkov. „Ale, ako mal trénovať, keď nemá dvojča a policajti mu nedovolili byť na ihrisku?“ Detská logika. Chlapčekova mama z celého srdca ďakovala. Aj synovi, aj ockovi, aj večer cez WhatsApp. So štipkou nádeje, že bude lepšie, aj s obavou, že niečo sa už naozaj nevráti.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.