Rodičovský radikalizmus

Najľahšie je zakazovať. Telku, sladkosti, čipsy a kopec ďalších vecí, ktoré nepokladáme za vhodné pre naše dieťa. Najprv to funguje, ale potom to môže vypáliť presne opačne.

„Zlato, nemáš pocit, že to tomu dieťaťu nechutí?“ taktne sa opýtal partner mamičky, ktorá sa v parku s uštvaným výrazom pokúšala dojčiť bezmála trojročného chlapčeka. Práve zliezol zo šmykľavky a pohľadom sledoval iné deti, ako im mamy vybaľujú olovrant. Sušienky, lúpačky, obložený chlieb, sladkosti. Ďalší námet na zamyslenie, kde spočívajú hranice potravinovej cenzúry. Aj do akej miery je nutné aplikovať výchovný radikalizmus a ignorovať fakt, že dieťa rastie. Neprejde veľa času a samo bude vyhľadávať, čo zje, vypije, pozrie si alebo prečíta na internete. Otázka znie, či dokáže spraviť správnu voľbu.

Dvojsečná zbraň

Ako rodičia si zvykneme veľa vecí zľahčovať. Ideál chceme dosiahnuť expresne a bez väčšej námahy. Lebo najľahšie je rozdeliť dieťaťu svet na absolútne dobro a absolútne zlo. No, čo keď sa prispôsobí a bude sa správať čierno-bielo? Doma bude za „dobré“ celkom podľa našich predstáv z obavy nerozsmútiť nás, nesklamať, no v škole bude samo sebou, zvedavo pozorujúce ako spolužiak na desiatu spokojne prežúva samé príšerné veci, ktoré sa ako dnešné „správne“ mamy bojíme čo i len pomenovať. Alebo keď s ním pôjdeme vlakom, autobusom, lietadlom, kompletnú pozornosť nášho dieťaťa zožne rozžiarený tablet spolucestujúceho a ono sa bude tváriť, že ho to nezaujíma, aby sme sa nenahnevali. Pritom oveľa ťažšie je vycibriť cit pre krásu a hodnoty. Aj v podobe kreslených rozprávok, filmov, jedla a spolu s deťmi poznávať tento svet odznovu. Alebo vôbec spoznávať ho, pretože za našich detských čias sme nemali možnosť výberu. V tomto smere to naši rodičia mali jednoduchšie. Väčšinu vecí mohli vyriešiť z pozície sily a bez vyčerpávajúcich argumentov. Zaužívanou pravdou bolo, že starších treba poslúchať a odvrávať sa nepatrí. Sme preto zdravší, lepší, štíhlejší, múdrejší, preukazujeme väčšiu schopnosť v rozhodovaní?

More informácií

Mnoho rodičov sa stavia totalitársky k detským filmom, ku kresleným rozprávkam, k jedlu. Ale čo už. Niektoré slová fungujú na deti ako zaklínadlo. Telka, buchty, čokoláda, gumoví macíkovia alebo také palacinky. Kamarátkin syn je celiatik. Keď sa raz nanovo rozhodla popasovať s bezlepkovou múkou a urobila mu ich, vraj vyzerali a chutili hrozne. Chlapček to prežíval inak. Povedal, že to bol jeho najšťastnejší deň v živote.

Možno naozaj stojí za to poľaviť v hystérii voči potravinám, telke, aj internetu, aby sa dieťa naučilo pracovať s informáciou, že filmy, cukor, kola, toto všetko skrátka existuje, no dôležité je, ako s tým človek naloží. Každá forma cenzúry vo výchove vychádza z vnútorného presvedčenia rodiča. Ako dospelí však máme v rukách unikátnu možnosť učiť dieťa rozlišovať zlú filmovú rozprávku od hodnotnej, hlúpy program od poznávacieho, či zdravé jedlo od nezdravého.

Lebo čo je dobré a čo nie, to nezávisí od jednoduchého pozerania telky a horlivej snahy uchrániť dieťa pred chápadlami cukru. Je to zásluha mamy a ocka, ktorí sú pre dieťa orientáciou a zároveň zdrojom informácie, že svet nie je čierno-biely. Je taký, aký je v celej svojej pestrosti. Od nás ale záleží, či dokážeme urobiť správnu voľbu, hoci všade číha mnoho nástrah, ktoré zvádzajú urobiť presný opak.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.