Rozprávka o roztrasenom kráľovstve (venované deťom, ktoré majú odvahu plakať)

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 43)

Milá maminka. Aj keď si rozprávame, že plač je zdravý, stretla som deti, mamičky, oteckov, babičky, ktoré sa ho boja. A zo strachu sa mu vysmievajú! Predstav si to. Alebo naň nadávajú, tvária sa, že také nepoznajú. Vravia: „Kiš, kiš, hanba.“ Alebo: „Reveš za všetko, ty urevanec!“ alebo „Ty si bábo.“ Preto som im vymyslela rozprávku o roztrasenom kráľovstve. Tu je…

Bolo raz jedno roztrasené kráľovstvo. Volali ho tak smiešne preto, lebo všetci jeho obyvatelia sa triasli. Natriasali sa, akoby skákali na trampolíne. Keď sa s nimi chcel porozprávať cudzinec, musel skákať s nimi, aby porozumel. Ťažké, nemyslíš? Triasli sa im ruky, nohy, hlava, prsty, dokonca zadok! Vieš, aké ťažké bolo, keď sedeli na záchode? Varili, písali, či chceli nakresliť rovnú čiaru?

Za všetkým stál čierny čarodejník… Ale to si už nikto nepamätá, veď – kto by sa učil dejepis, všakže. Zavolali si slávnych lekárov z celého sveta. A zistili príčinu. Ľudia sa triasli preto, lebo v tele uzamkli svoje pocity! Nemali sa ako dostať von, chúdence. Čo teraz? Veď sa nemôžu takto natriasať. Čo si pomyslí zahraničná delegácia, ktorú vedie švárny princ? Chce požiadať princeznú o ruku… Ako na prst navlečie snubný prstienok, keď bude poskakovať?

Možno si pomyslíte, že lekári aj pomôžu. Naozaj sa snažili, nedarilo sa. A stretnutie sa blížilo. „Skúste si porobiť dierky v tele, možno tade pocity vyjdú von,“ radil bradatý lekár. „Ja mám bylinky – preháňadlo, vyplaví ich preč,“ sľuboval fúzkatý lekár. „Ja vám navŕtam dieru do hlavy!“ „Ja do srdca!“ „Ja do brucha, veď emócie sa skrývajú tam!“ Prekrikovali sa. Takí to boli blázni.

Našťastie bola princezná múdra. Lekárov slušne vyhodila z kráľovstva. Nechcela byť deravá, ani presedieť stretnutie s princom na záchode. Posadila sa raz k oknu a premýšľala. Zrazu k nej priletel vtáčik. Taký malinký, no s nádherným farebným perím. Sadol si na parapet a zaspieval. V piesni princezná spoznala smútok, radosť, lásku, aj priateľstvo, lúčenie aj čas. Princezná zostala prekvapená. Ako dokáže obyčajný vtáčik vyjadriť všetko, čo cíti. A aj princezná skúsila spievať. Nahlas aj potichu. Vysoko aj nízko. Rýchlo aj pomaly.

Ako si tak spievala, prestalo sa jej telo natriasať. Pocity nebehali sem a tam. Nahrnuli sa jej – no, kam, maminka? Predsa do očí! Oči sú zrkadlo, skrýva sa tam toľko odpovedí. Princezná sa rozplakala. A plakala, plakala a plakala. Smutne a nešťastne. A po nešťastí prišlo šťastie a radosť. Jej pocity vychádzali von vo vlnách. Ako more. Boli voľné! Vyleteli spolu s tým vtáčikom z okna a lietali si šťastné, že sú konečne slobodné! Princeznin plač zlomil kúzlo čierneho čarodeja, ktorý kráľovstvo zaklial. On ho nenazval roztraseným kráľovstvom. Ale zakrpateným a dusiacim sa. Malo zahynúť, pretože pocity uväznené v tele znamenali chorobu duše. A telo vyčerpávalo trasenie. Malo postupne navždy zaspať.

Múdra princezná nariadila každému v kráľovstve plakať. Vždy, keď to bude potrebovať. Zakázalo sa plač zakázať, vysmievať sa mu, nadávať naň, či si ho nevšímať. Plač sa dostal do zákonov. Stal sa hrdinom – všetkých vyslobodil. Dokonca mu postavili sochu. Skús hádať, ako vyzerá? Neprezradím… A keď nadišiel veľký deň a princ prišiel za princeznou, našiel na tróne sedieť silné, múdre, vyrovnané, vyrastené dievča, ktoré sa nebálo voľne smiať ani plakať. A bola svadba!

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 42)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla.