„Všetci sme anjeli s jedným krídlom. Ak chceme lietať, musíme sa objať.“ To sú slová talianskeho spisovateľa a režiséra Luciana De Crescenza. Napadli mi ako prvé, keď sme mailom dostali do redakcie pozvánku na tlačovú besedu venovanú deťom s onkologickým ochorením. V predmete správy sa uvádzalo: „Nastal čas pomenovať veci pravým menom a hovoriť s deťmi o rakovine otvorene.“
Od tej chvíle som nemohla prestať myslieť na to, ako sa nám všetkým pomaly vkrádajú onkologické ochorenia do života. A ako sa stávajú akousi normou. Čímsi, čo treba prijať za normálne, za svoje… A ako v našej spoločnosti pretrváva stále snaha hasiť až požiar, pričom je evidentné, že sa len málo staráme o to, aby nevznikol. Budeme teda otvorene hovoriť s deťmi o ich rakovine. Áno, iste, sú situácie, ktoré rodič bez odbornej rady nezvládne. Keď prehĺta slzy a bezradné okolie netuší, ako mu pomôcť a už vôbec nevie, ako o tom hovoriť s dieťaťom. Situácie, keď sú všetky slová slabé, každý pohľad zraňujúci, keď sa zdá, že už nikdy nezasvieti slniečko. Situácie, keď sa naozaj len bez slov potrebujeme chytiť toho druhého a pokúsiť sa vzlietnuť. Keď sa ocitneme s polámanými krídlami, potrebujeme z každej strany anjela, aby nám silou svojich krídel pomohol opäť sa vzniesť a pokúsiť sa letieť. O to viac, ak musíme nášmu dieťaťu ukázať, že sme mocní a dokážeme to. Že poľahky vieme spraviť hoci aj zázrak.
Odborníci vravia, že je načase sa otvorene s deťmi zhovárať o rakovine. Keď ju už dostali… Naliehavo prosím, poďme s deťmi hovoriť o tom, ako rakovinu nedostať. S každým jedným dieťaťom o tom hovorme. Hovorme o tom a pritom slovo rakovina ani nemusíme vysloviť.
Hovorme o zdravej strave, význame pohybu, úsmevu, objatia, dobrej nálady… Ale nech to nie sú len prázdne reči, iba kopa teórie bez praxe. Hovorme o tom s našimi deťmi hoci pri spoločnej príprave zdravého jedla. Hovorme o tom, keď spolu s nimi budeme oberať ovocie i zbierať zeleninu v našich záhradkách. Zbierajme s deťmi bylinky a hovorme s nimi o ich liečivej sile. Hovorme s deťmi o športe, no nie vyvalení na gauči pred obrazovkou televízora, ale na plavárni, plávaní v jazerách či pri lyžovaní a sánkovaní na zasnežených stráňach. Konajme, kým je čas a zasievajme do našich detí semienka dobrých návykov. Nech prinesú plody v podobe aktívneho života prežitého v zdraví.
A v neposlednom rade dôsledne dbajme aj na eliminovanie ďalších nebezpečných faktorov z nášho okolia, aby rakovina mala čo najmenšie šance. Nečakajme, kým budeme musieť s deťmi viesť reči o rakovine – ani o ich, ani o našej. Nečakajme, kým ich budeme musieť viesť sami so sebou, pýtajúc sa, kto sa postará o rodinu, keď som tak vážne ochorel či ochorela… Každý deň v rodine naplňme zdravým jedlom, pohybom a pohodou, aby sme spolu v objatí lietali len do sveta fantázie naplneného radosťou a nie tam, kde pomaličky do žíl kvapká kvapku po kvapke nádej na prinavrátenie strateného zdravia.
V tom vám chceme s Dieťaťom pomáhať.
Renáta Krausová
vybrané zo Slov na úvod, časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok