S rešpektom k vode

Opakujú sa so železnou pravidelnosťou. Správy, z ktorých nás zamrazí napriek tomu, že vonku vládne tropická horúčava. Správy o utopených deťoch.

I toto leto už neraz zazneli. Takto sa nemajú končiť prázdninové dni, takto sa nemá končiť život… A vždy znova a znova sa hľadajú odpovede na otázku – Prečo? A znova a znova sú tie isté – deti boli slabí plavci či dokonca absolútni neplavci, pri vode sa ocitli bez vedomia dospelých, bez ich dozoru, ak aj boli prítomní. Vždy sa špekuluje o tom, či voda v tom mieste, kde sa nešťastie stalo, nie je zradná, či pri jazere alebo rieke, nie sú príkre a klzké brehy, či tam nie sú vodné víry, spodné prúdy či nebezpečné predmety pod hladinou, kde sa človek môže fatálne zraniť či zachytiť tak, že bude prakticky bez šance na záchranu.

Vodné plochy, ktoré v lete lákajú naše prázdninujúce deti a to, odkedy je vhodné pustiť ich samé kúpať sa na kúpalisko či na jazero alebo hoci rybník, ktorý máte možno blízko domu, to je otázka, pred ktorou raz bude stáť každý rodič. A vôbec nemusí ísť o to, že by ste sa radi s dieťaťom šli kúpať i vy, dospeláci. Skrátka, jedného dňa príde chvíľa, keď váš potomok bude chcieť šantiť vo vode bez vášho dozoru. Veľakrát som už dostala otázku – odkedy si púšťala deti, aby sa išli kúpať samy. Kritériom u nás nebola nejaká veková hranica, ale to, či dieťa vie dobre plávať. Myslím tým naozaj dobre. Nie tri tempá pri brehu. Bez tohto vedomia, že moje dieťa je zdatný plavec, by som ho k vode pustila len s malou dušičkou, vlastne najradšej nepustila… A i keď je dieťa zdatný plavec, i tak rodič trnie a zostáva mu len a len dôverovať svojej výchove a do nemoty opakovanému pravidlu – Do neznámej vody sa neskáče! Ktoré dieťa, a najmä chlapci, by nemilovalo skákanie do vody. Riťoplesky, pupkáče či elegantné hlavičky, na ktoré sa v tínedžerskom veku balia kočky.  Ten slastný pocit, keď letíte vzduchom a s výskotom rozrazíte vodnú hladinu, zatiaľ čo sa na vašich akrobatických kúskoch smejú kámoši na brehu, tak ten nepochybne patrí k letu. Priateľka, ktorá si roky odslúžila na detskom anestéziologicko-resuscitačnom oddelení, mojim synom vravela: „Keď skákať, tak len do bazéna! Napusteného!“ Zopár ráz veru videla, ako nešťastne sa môže skončiť najmä skok do prírodnej vodnej plochy. Myslíte, že ju poslúchli? Veru nie. Veď ako možno odolať a neskočiť, keď ste pri mori či jazere?  Môže si Kamila rozprávať, čo chce… O. k., tak dobre. Spravili sme však dohodu. Skákať sa smie, ale len na dohodnutom mieste, ktoré vopred dospelý skontroluje a dôkladne preverí, či sa pod hladinou neskrývajú skaly či betónové bloky alebo iné prekvapká… Neraz sme pri takejto rodičovskej kontrole žasli, čo všetko sme objavili napríklad pri nádherne upravených morských brehoch v blízkosti apartmánov – kadejaký stavebný odpad, práčky či autobatérie…

Deti nemožno držať na reťazi s pocitom, že to je ten správny a zodpovedný rodičovský prístup. Že to robíme preto, aby sme ich uchránili. A nepustiť ich k vode. Zodpovedné je spraviť maximum pre to, aby si naše deti mohli vodu bezpečne užiť aj samy, bez nášho dohľadu. S rešpektom k jej nástrahám, s vedomím, že ich treba predvídať, s odpozorovanou skúsenosťou od nás dospelých, čo si treba všímať a v prvom rade s výbornou plaveckou zručnosťou. Len takto môžeme znížiť riziko, ktoré voda vždy bude predstavovať. Je to predsa živel. Krásny živel, ktorý pri našom rešpekte nám môže veľa dať a nezobrať to najdôležitejšie – náš život.

Užívajte si leto a nech vás „voda drží nad vodou“, priatelia

Renáta Krausová
Dieťa 8/2015

Foto shutterstock.com